Začnem netradične – od konca. Totiž jeden z mála momentov vzbudzujúcich živý záujem je ten, ktorý už zvyčajne v snímkach nakrútených na základe skutočných udalostí býva tesne pred záverečnými titulkami: fotografie „reálnych“ predstaviteľov a text, ktorý dopovie, ako skončili. Spojenie „nakrútené na motívy skutočných udalostí“ dáva filmu, nech by boli už jeho kvality akékoľvek, aspoň jeden bod naviac. Škoda, že v príbehu o jednom z najslávnejších stíhacích pilotov prvej svetovej vojny je tých kvalít menej ako „nekvalít“...

                 


Zábery niekoľkonásobných bojov v oblakoch, zbytočne predlžujúce čas, diváka odpútavajú od vnímania už aj tak slabej dejovej línie. Aj pravdepodobnosť pristihnutia sa pri tom, že si zrazu nebudete môcť spomenúť na to, čo ste videli v predošlej scéne, je vysoká. Ďalšie momenty síce môžu vzbudiť záujem, ale je celkom možné, že ten hneď zhasne a s narastajúcou minutážou sa bude zvyšovať aj frekvencia pohľadov na hodinky.
Hoci je rokom vzniku rok 2007, do dneška nezapadá – spôsob zobrazovania aj odvíjania príbehu akoby pochádzal z čias dávno minulých. Niektoré okamihy sú svojou „staromódnosťou“ úplne naivné. Už len románik vojak – zdravotná sestra načrtáva riziko, a to nemusím spomínať prerod hlavnej postavy z ctižiadostivého vojenského hrdinu na filozofujúceho humanistu, ktorému láska otvorí oči. Alebo postupne sa zvyšujúce napätie tesne pred tým, ako sa má v celej svojej kráse ukázať „to lietadlo“ –  to očakávanie v očiach postáv a tá hudba, ktorá vyvrcholí v okamihu zobrazenia samozrejme, že nádherného červeného lietajúceho stroja, je smiešne... Čo k tomu dodať: gýč strieda klišé. Keby bol tento film knihou, bol by v knižnici založený na polici niekde pri tých románoch, ktorých obaly sa pohybujú v odtieňoch ružovej. Postavy a javy sú v nich vždy na jedno kopyto: sestrička pekná, vojak zamilovaný (a samozrejme ranený), generál zlý a vojna nezmyselná.


Na pár výnimiek prevládajú veľmi prosté a priehľadné dialógy, pod ktorými akoby niečo kričalo: pozor, príde pekná myšlienka, zapisujte si!  Napriek dvojhodinovému trvaniu, Červenému barónovi chýba „hĺbka“. Hodinu po štarte sa stále nemáte čoho zachytiť, čakáte na rozbehnutie, ktorého príchod nie je istý.
K mínusom patrí aj nie práve šťastný výber predstaviteľov hlavných postáv. Keby ich nedal dokopy scenár, tieto typy by sa nikdy nestretli, aj keby denne chodili po rovnakej ulici (A to nielen preto, že ona vyzerá o desať rokov staršia ako on.), a preto je im ťažko uveriť. Ak teda majú zobrazovať dvoch ľudí, ktorí sa ľúbia, nabrali na seba dosť ťažkú úlohu. Matthias Schweighöfer a Lena Headey stelesňujúci Manfreda von Richthofena a sestričku Käte Otersdorf sú sami osebe možno charizmatickí, talentovaní a atraktívni, ale jednoducho vidíte, že sa k sebe nehodia. Problematickejšou je viac Lena Headey (áno, priznávam sa, mám s ňou problém, nie je mi osobne sympatická), ale uznajte, že jej rola zdravotnej sestry nepristane, ani tá uniforma, ani trpiaci výraz v tvári, a ani Matthias Schweighöfer. Jednoducho nie. A najmä jej posledný výstup – prejav v nemčine  poznačenej francúzštinou, v spojení s tým ľahostajným „mimochodom, povedala som ti vôbec, že ťa milujem?“ – je ako bodnutie injekciou do napnutého svalu. 
Pri jazyku tvorcovia zvolili teóriu nosenia dreva do lesa: počas nakrúcania používali angličtinu, a následne to predabovali do nemčiny – napriek tomu, že veľa hercov je nemeckej národnosti. Požehnane ich pochádza však aj „od susedov“ – českí Jan Vlasák (Manfredov otec), Vlasta Svátková (Manfredova sestra),  Josef Vinklář (maršal von Hindenburg),  Ladislav Frej (cisár Viliam II.) a iní. Česká republika bola inak aj dejiskom nakrúcania mnohých scén. Na margo zvyšku hereckej posádky snáď ešte jedna zmienka: nedajte sa zlanáriť na Josepha Fiennesa, pretože si tu zahrá maximálne asi desať až pätnásť minút. 


Vzniká podozrenie, že nemecký režisér Nikolai Müllerschön sa rozhodol vziať si na plecia „nemeckú otázku“ –  Nemci (ako národ, ale aj ako jednotlivci) sú veľmi citliví na tému vojna. Všade, kde je Nemec zobrazený v zlom svetle, vidia útok na svoju Achillovu pätu. Je pozoruhodné, že nemecké recenzie hodnotili nový domáci produkt oproti kritikám z iných krajín dosť pozitíve, takže niečo na tom možno bude...  (Alebo tak urobili z povinnosti voči doposiaľ najdrahšiemu nemeckému filmu?) Režisér týmto dielom chcel možno dať svetu odkaz, že nemôžeme hovoriť o kolektívnej vine a hádzať všetko iba na jeden národ. Dnes to ale už len málokto berie čierno-bielo, preto je zvláštne, že ideme zase otvárať túto tému. Každopádne, či s témou, či s metódou zobrazovania, či s odkazom sa režisér dosť oneskoril.
Skončím trochu netradične, pochvalou – toho, čo snímku od iných, jej veľmi podobných, predsa len odlišuje: Oceňujem poňatie psychologickej roviny. Iba pár „čítankových“ scén je príliš nápadných. Zvyšok ukazuje vnútorné stavy hlavného hrdinu stručne, no zároveň s citom. V téme lásky nie je ukázané všetko – na rozdiel od „limonádiek“ tohto typu , je tu možnosť domyslieť si niektoré javy. Pekné je aj stretnutie dvoch nepriateľov, ktorí si pre istotu povedia donevidenia. A keďže pod titulom Červený barón stojí „na motívy skutočného príbehu“, záver ostáva nedopovedaný (lebo „jej život po vojne nie je známy“). Povedané s troškou nadsázky, je to pre film nakoniec pozitívom, i keď z priemernosti ho to nevytiahne.
Der rote Baron (Nemecko/VB, 2007, 120 min.) Scenár a réžia: Nikolai Müllerschön. Kamera: Gustav Danielsson. Hudba: Stefan Hansen, Dirk Reichardt. Strih: Livia Retzer, Emmelie Mansée. Hrajú: Matthias Schweighöfer, Lena Headey, Joseph Fiennes, Til Schweiger, Volker Bruch, Klaus Maria Brandauer, Maxim Mehmet, Josef Vinklář