Už dlhšiu dobu sa hovorí o tom, že japonské celovečerné autorské anime prežíva v súčasnosti krízu. Dvaja najvýznamnejší režiséri, Hajao Mijazaki a Isao Takahata, sú už dôchodcovia v pokročilom veku a obaja ohlásili svoj odchod do dôchodku. Mijazaki sa síce napokon k réžii vrátil, ale je otázkou, koľko projektov ešte bude schopný vytvoriť. Dôstojného nástupcu za seba nenašli ani v osobe Mijazakiho syna Góra a ani v ďalších nádejných tvorcoch, ako Hiromasa Jonebajaši alebo predčasne zosnulý Jošifumi Konda.

Štúdio Ghibli sa teda rozhodlo riešiť situáciu s absenciou nástupcu angažovaním zahraničného tvorcu. Režisérom filmu sa stal tvorca oceňovaných krátkych animovaných filmov Michael Dudok de Wit. De Witove filmy sa svojou vizuálnou jednoduchosťou, relatívne realistickou kresbou a dospelejšími motívmi silne podobajú na tvorbu Isaa Takahatu. Biele miesta a prázdno na plátne, spolu so zaujatím pre prírodné cykly výrazne približujú De Witta ku japonskej estetickej tradícii. Snímka zobrazuje v podstate jednoduchý, ba priam až banálny príbeh o stroskotancovi, ktorý sa snaží prežiť na opustenom ostrove. Počas celého filmu nepočujeme ani jedno slovo, hoci je zrejmé, že hlavný hrdina nie je nemý. Dokonca ani presne netušíme v akom časovom období, či kde konkrétne sa nachádzame. Režisér si navyše namiesto košatého, dramatického a doslovného rozprávania, zvolil rozprávanie obrazové, cyklické a repetitívne. Opúšťa tu dokonca aj zaužívané „stroskotanecké naratívy“, v ktorých sa človeku podarí pretvoriť prírodu na svoj obraz a napokon aj šťastne uniknúť. Snímka totiž sleduje súžitie, nie boj človeka s prírodou. Ďaleko od civilizácie s jej stresom a uponáhľanosťou.
KINEMAVIDEO4165. Na druhú stranu tu však nesledujeme nejaké doslovné objavenie „strateného raja“. Okolitá príroda dokáže byť drsná a krutá. Zároveň však aj podmanivo krásna a upokojujúca. Ako vždy, keď nad ňou človek nemá moc, stáva sa predmetom úžasu i strachu. V súlade s tým znovuzískava aj svoju „mágiu“. Tak ako sa v mýtoch objavujú obri, trpaslíci či vlkodlaci, tak sa aj tu zjavuje červená korytnačka, z ktorej sa ako Venuša z mušle „vyliahne“ žena.
Môžeme to vnímať ako ďalšiu predstavu zúfalého muža, akéhosi Wilsona, ako zázrak, ale aj ako symbolickú oslavu prírody (nezamýšľať sa nad logikou). Hrdina tu už nestojí nad, alebo pod prírodou, ale v prírode. To sa prejavuje aj v štýle. Niektoré zábery nesledujú nijakú postavu a opájajú sa lyrickými pohľadmi na prírodu. Figurálne necentralizované celky a veľké celky zasa mimoriadne často zasadzujú postavu do kontextu s okolitým prostredím.

S tým súvisí aj dôraz kladený na „cyklus“. Či už hovoríme o striedaní ročných období, dňa a noci, o opakujúcom sa prílive a odlive alebo o vedomom i nevedomom nasledovaní krokov svojich rodičov. Kolobeh prírody je tu dominantný a život hrdinu je len jednou z jeho súčastí. Toto cyklické vnímanie času je zároveň tým, čo bolo pre ľudí smerodajné pred vynálezom hodín. Ľudia sa vtedy riadili prírodnými cyklami, usporadúvali podľa nich svoj život (chodili „spať so sliepkami“) a oslavovali ich príchod či odchod (pálenie Moreny).
Vo filme pre zmenu vstupujú postavy opakovane do tých istých situácii, dokonca vidíme aj rovnaké kompozície. Červená korytnačka má vďaka využívaniu tejto cyklickosti a mýtickosti v sebe niečo starobylé a zároveň cudzie. Vovádza nás do takého vnímania času i priestoru, akého už v normálnom živote nie sme schopní, pretože sme ho postupne stratili.

Podobne jednoduchá, ako príbeh je aj de Witova animácia. Už v úvode sme spomínali jeho typické animačné postupy a tie sa prejavujú aj v tomto filme. Predovšetkým to typicky japonské využívanie prázdnych plôch, v tomto prípade napríklad morskej hladiny alebo piesku. Ani postavy neoplývajú úplne dôkladným vykreslením maskulinity či mimiky, avšak pre potreby filmu to úplne stačí.
De Wit sa skrátka rozhodol, že menej je v tomto prípade viac a namiesto Disneyovskej akčnosti a opulentnosti stavil na presný opak. Všetko je skrátka cyklicky repetitívne, lyrické a pomalé. To však v tomto prípade neznamená „nudu“. Je to skôr ako posedenie v lese po poriadne hektickom a dlhom dni.
La Tortue rouge (Francúzsko/Belgicko, 2016, 80 min.)Réžia: Michaël Dudok de Wit. Scenár: Michaël Dudok de Wit, Pascale Ferran