Casanova. Giacomo Casanova. Meno, dnes už skôr titul, ktorým by sa rád hrdil snáď každý muž. Len pred asi 250 rokmi mužmi preklínané a ženami velebené. Okrem nedokázateľného množstva potomkov zanechal Giacomo Casanova „menšie“ autobiografické dielko, ktoré je dodnes významným zdrojom informácií o súdobej spoločnosti a, čo je pre nás teraz podstatnejšie, inšpiráciou pre filmárov. Záľuby a zálety Casanovu sa na plátna kín dostávajú už od raných dôb kinematografie. Od 14.februára 2006 máme príležitosť vidieť v našich kinách zatiaľ posledný počin na túto tému a zároveň zatiaľ posledný režijný počin Lasseho Hallströma.

Po tom, ako si zavystrájal v kláštore (napriek tomu, že okná do benátskych spální nebývali otvorené kvôli čerstvému vzduchu) a vôbec, zašiel príliš ďaleko, dostal sa Giacomo (Heath Ledger) do seriózneho problému s cirkvou. Tentoraz mu dokonca i jeho ochranca, benátsky dóža, uložil podmienečný trest vyhostenia z mesta. Zostať môže, ak sa ožení. Čo už. Sprevádzaný svojou povesťou a verným sluhom Lopem zaklope na dvere pánovi Donatovi a požiada o ruku jeho dcéru, jednu z mála panien benátskych. A po svadbe žili spolu šťastne, až kým nepomreli. 


Tak, ak ste uverili tej poslednej vete, v zásade máte pravdu. A keď nie, tak tiež. Ale medzi zásnubami a svadbou sa udialo viacero závažných vecí. Po prvé, Casanova stretol Francescu (Sienna Miller), ženu, ktorá v prestrojení študuje na univerzite, diskutuje o právach žien a nadšene číta pamflety akéhosi Bernarda Guardiho, vyzývajúceho ženy, aby sa oslobodili a spálili korzety. Žiaľ, Francesca opovrhuje Casanovom a jeho praktikami a navyše je zasnúbená s bohatým obchodníkom (Oliver Platt), ktorého jej dojednal otec. Po druhé, Casanovovu snúbenku už dlhšiu dobu obdivne sleduje Francescin brat Giovanni. Navyše, do Benátok prichádza inkvizítor Pucci (Jeremy Irons), aby postavil pred inkvizičný súd kacíra Guardiho a nerestníka Casanovu.
Hneď na úvod vás chcem upozorniť, že Casanova nie je životopisný film. Respektíve, nie je ním o nič viac než je Zamilovaný Shakespeare životopisom Williama Shakespeara. Podobne ako Zamilovaný Shakespeare je scenár Casanovu vystavaný spôsobom: vezmeme historickú osobu, ideálne záletníka, okolo ktorého vybudujeme sieť faktických i fiktívnych postáv, vzťahov a reálií, vložíme do formy romantickej komédie, ktorá, ako sme si povedali dávnejšie, znesie všeličo a pretrepeme (nemiešame).
Miesto, doba i spoločnosť, v ktorej sa vďaka filmu ocitáme, sa priam ponúkajú na ľahkú komédiu, ktorou Casanova aj je. Na jednej strane je to pozitívne konštatovanie, ktoré ale, na strane druhej bude o malú chvíľku zneistené. Film totiž trpí jednou chybou – prešpekulovaným scenárom, pričom jednotlivé situácie a ich rozuzlenia sú občas príliš kostrbaté a pôsobia ako z núdze cnosť. Celkovo mi mustra príbehu výrazne pripomenula Zamilovaného Shakespeara, čo som už naznačila. Na rozdiel od Stopparda sa trojica scenáristov Jeffrey Hatcher, Kimberly Simi, Michael Cristofer nemohla oprieť o možnosť dvojplánového písania: Stoppard nielenže použil odkazy na Shakespearovo dielo i život, ale i celý príbeh písal ako jednu zo Shakespearových milostných hier. Hatcher, Simi a Cristofer sa tak dostali do nevýhodného postavenia. Casanova síce tiež čo – to napísal, ale jeho literárne dielo nie je až tak známe. 


Casanova však vôbec nedopadol tak katastrofálne, ako by sa mohlo po predchádzajúcich riadkoch zdať. Lasse Hallström opäť raz potvrdil svoju schopnosť dodať filmu ľahkosť a využiť v jeho prospech aj prípadné chyby v scenári. Posunul milú romantickú komédiu jemne do roviny frašky, prehnal niektoré komické situácie, zopakoval vtip, odľahčil „seriózne“ momenty. Podobne postupoval i pri vedení hercov. Raz im ponechal „citové“, skromnejšie herectvo (najmä v intímnych chvíľach), inokedy ich nechal jemne prehrávať gestá, akoby si zo svojej postavy uťahovali. Navyše si vyberal, ktoré postavy budú takto hrané a pri ktorých, naopak, ponechá jeden modus. Je príjemné konštatovať, že takto vznikajúce nevyrovnanosti pôsobia sympaticky, nie sú rušivé. Hallströmovu rozmarnú réžiu umocňuje, samozrejme, i prostredie Benátok, ktoré aj vďaka kamere Olivera Stapletona pôsobia veľmi malebne, pripomínajúc veduty (panorámy miest) talianskych majstrov 18. storočia. Následne, svieža a hravá hudba Alexandra Desplata výrazne pomáha udržiavať svižné tempo filmového rozprávania.
Z hereckého prejavu všetkých zúčastnených cítiť uvoľnenie a ľahkosť, ako i mierne ironický odstup od postáv, ktoré stvárňujú. Opäť to súvisí s predpokladmi obsiahnutými v scenári, pracujúcom najmä s „danými“ postavami charakterizovanými presným miestom a funkciou v schéme príbehu. Potešila ma ale postava Francesci, ktorá v sebe spájala ženu ašpirujúcu na miesta prístupné len mužom a ženu túžiacu po láske (tu mi opäť vyskočila paralela s postavou Violy de Lesseps). Tým, že dve stránky jej osobnosti boli známe už od začiatku, mohli si scenáristi odpustiť „veľký prerod“ skostnatenej „feministky“ na roztúženú romantičku, ako máme pomerne často možnosť vidieť v romantických komédiách. Sienna Miller, o ktorej sme viac počuli ako o partnerke Judea Law, než ako o herečke, si druhý spomenutý titul zaslúži minimálne za herecký prejav s citom pre komické i vážnejšie polohy. Jej protistranou nie je nik iný, ako Giacomo Casanova osobne. V roku 1753 ani nie tridsaťročný mladík, ktorého životným krédom bolo „ženy majú právo byť šťastné.. so mnou“, je na jednej strane ľahtikár, no prejavuje aj potenciál svojho intelektu (najmä v dialógoch s Francescou; škoda, že nie sú viac prepracované). Sľúbila som Petrovi (šéfredaktor kinema.sk poz. red.), že budem úprimná ohľadom mojich vnemov Heatha Ledgera, takže: uhmmmm.. ;-) Priznávam, že som naňho bola od počiatku zvedavá. Potešil ma. Jeho postava síce nepôsobí herecky obtiažne, no práve jej podcenenie by malo na celý film dosť negatívny dopad. Nielenže je sexy a má neskutočne príjemný hlas, vie aj hrať. A Casanova mu skutočne sadol. 


Zložkou, ktorá (nielen) v Hallströmových filmoch zvyčajne dokáže dotvoriť rozprávanie, dať mu akoby ďalšie rozmery sú vedľajšie postavy, na ktoré sa dá spoľahnúť. Nemusia byť nutne prudko prekreslené, postačia aj milé figúrky fungujúce v interakcii s hlavnými postavami. V Casanovovi sa stretávame hneď s viacerými. Je to jednak Giacomov sluha Lupo, hoci Omidovi Djalilimu nedal príliš priestoru na excesy z „obvyklých“ rolí bizarných sidekicks. Nasleduje Francescina matka Andrea, relatívne mladá a rozhodne nie zatrpknutá vdova. Jej postavu si priam s diabolských nadšením vychutnala Lena Olin. Treťou postavou, respektíve takou tristne komickou figúrkou je tučný obchodník s prasačou masťou Paprizzio z Janova. Dojednaný snúbenec mladej Francesci už od svojho vstupu na scénu zruší postavenie sluhu Lupeho ako „komedianta“. Oliver Platt, podobne ako Lena Olin, pochopil, že je na smiech a Paprizzia zahral trochu ako veľké rozmaznané decko a trochu ako chlapa. Na záver spomeňme ešte jednu postavu. Tak trošku deus ex machina postava najprecíznejšieho inkvizítora biskupa Pucciho. Je jasné, že prísni profesori, podivní detektívi a fanatickí inkvizítori by sa mali vyznačovať kostnatou konštrukciou a niečím podivným v očiach. Jeremy Irons túto podmienku bez problémov spĺňa a nemá problém ani s ďalšími aspektmi postavy. Najmä, dokáže zachovať Pucciho dôstojnosť v momentoch, keď je na vrchole, i keď je zosmiešňovaný.
Máme tu dobre zahraný, dobre zrežírovaný film s kvalitným soundrackom a solídnou prácou kamery. Nie však bezchybný. Opomenúc asi tri nevydarené trikové scény s príliš viditeľným kľúčovaním, nemám voči vizuálu v zásade žiadne pripomienky. Čo mi ale vadilo, bola záverečná asi štvrtina filmu a záver samotný (heslo: bárka). Ani nie tak čo, nakoľko tento druh konca bol v celku predvídateľný, ale „ako“k nemu scenáristi postavy doviedli. Tu nepomohol ani Lasse, napriek enormnej snahe uhrať to na film v štýle Fanfán tulipána. Na druhú stranu, klamala by som, keby som vyhlásila, že ma Casanova nebavil. Naopak, celkom si ma podmanil svojou ľahkosťou, tým, ako sa vysporiadal s úskaliami príbehu, radosťou. Ale..
Keby som mala hodnotiť film hneď po odchode z kinosály, dám bez váhania 7/10. Toto rozhodnutie bolo už o malú chvíľku napadnuté tichým pochybovačným hlasom. Priznávam, stále bojujem medzi 6/10 pre príjemný film a 7/10 pre viac než príjemný film, ktorý zakopol. A budem trochu mrcha. 6/10. Na se7em predsa len niečo chýba. Ostáva iba príjemný film na pozretie.
PS: Keď budete pozorne sledovať, odkazy sa nájdu. Napr. skombinujte Francesca a Bernardo Guardi, dostanete meno talianskeho maliara z 18.storočia Francesca Guardiho.
Casanova (USA, 2005, 108 min.) Réžia: Lasse Hallström. Scenár: Jeffrey Hatcher, Kimberly Simi. Kamera: Oliver Stapleton. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Heath Ledger, Sienna Miller, Jeremy Irons, Oliver Platt, Lena Olin, Omid Djalili