Po impresionisticky ladenom diele Luk opúšťa kórejský režisér Kim Ki-duk ostrovček starej plávajúcej lode a znovu sa ponára do srdca spoločnosti, aby odhalil klamný pôvod túžby. Prázdne byty z 3-iron sú zaplnené ich nájomcami a my sledujeme, čo sa v nich odohráva. Cez priemerný pár, v ktorom sa láska mení v posadnutosť a vášeň prerastá do nenávisti, ponúka novú čiastočku do súdržnosti logiky jeho osobného diela. Všetko sa deje bez kompromisov, dotiahnuté do extrémov. 

Seh-hee je vášnivo zaľúbená do svojho priateľa Ji-woo. Po dvojročnom vzťahu však má pocit, že ho už prestáva postupom času zaujímať a fyzicky priťahovať. Zároveň žiarli na každé dievča, na ktoré sa Ji-woo pozrie, pretože sa jej javia príťažlivejšie, ako ona sama. Rozhodne sa podstúpiť plastickú operáciu tváre, aby tým naspäť získala priazeň, ktorú v skutočnosti nikdy nestratila. Na šesť mesiacov sa bez slova vytratí z Ji-wooovho života, aby sa vzápätí vrátila a pokračovala v psychickom trýznení svojho priateľa. 


Čas zobrazuje túžbu človeka byť krajším, alebo stať sa niekým iným. Ako nástroj k dosiahnutiu tohto cieľa slúži plastická chirurgia. Tá môže zmeniť fyzickú podobu človeka, no nedokáže vymazať spomienky. To je kľúčový moment, od ktorého sa kórejský filmár odráža. Kriticky vystupuje voči praktikám spomínanej inštitúcie, ale predovšetkým voči následkom (dovedeným ad absurdum), ktoré môžu so sebou niesť. (Zaujímavé je parodické použitie sloganu nad dverami ordinácie „Zmeň svoj život“.)
Čas je skúškou túžby, ktorá čím je väčšia, tým je zhubnejšia a tým viac dokáže pohltiť človeka, konajúceho pod jej vplyvom inak ako za normálnych okolností. Túžba a vášeň sa stávajú pre Seh-hee skutočne neznesiteľné. Ženská hrdinka nedokáže ovládať svoje emócie a takisto nie je schopná kvôli tomu racionálne rozmýšľať. Zanecháva svojho druha v osamotení a prázdnote, nie je schopný nadviazať kontakt s iným dievčaťom a so spoločnosťou, v ktorej žije (aj keď mu to kazí najmä jeho „neviditeľná“ priateľka). Opäť sa teda stretávame s klasickou témou samoty, pôsobiacou oveľa naliehavejšie, keďže sa zviditeľňuje práve uprostred ľuďmi zaplneného priestoru. 


Aj keď sa to nemusí zdať na prvý pohľad evidentné, postavy žijú vo svojom uzatvorenom priestore. Do príbehu nevstupujú postavy, ktoré by neboli v priamom vzťahu s hlavnými protagonistami. Napriek tomu, že sa príbeh odohráva v meste (opustili sme prázdne uzatvorené priestory - Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima a jar, Luk), stále sa nachádzame v typickom, dobre známom prostredí, v ktorom máme možnosť sledovať partnerské spolužitie. Ani v tomto prípade nie je vzťah medzi dvoma jedincami „ochudobnený“ o akýsi chorobný aspekt. Fyzické trápenie je tu nahradené psychickým týraním, odkrývajúcim mentálnu podobu partnerského vzťahu. Nie príliš časté scény fyzického násilia odkazujú k snímke Bad guy. Tu sa však dominancia hlavnej postavy podstatne mení. Je to práve Ji-woo, kto je trestaný a bitý, no napriek všetkým potupám a týraniu nie je schopný opustiť a zabudnúť na svoju priateľku, v čom sa zobrazuje fatalizmus nielen jeho osudu.
Celý film vytvára určitý časový cyklus. V samotnej rovine diela kórejského režiséra, citácie z jeho filmov znamenajú akýsi návrat do jeho filmového univerza. Na úrovni príbehu sme svedkami neustálych návratov na ostrov skulptúr, čo v spojení s príbehom v meste utvára celkový rytmus diela. Obdobie šiestich mesiacov odlúčenia hlavných hrdinov po plastickej operácii jedného z nich vytvára pravidelný kolobeh času. Okrem týchto zdanlivo veľkých časových úsekov existujú v snímke časové medzery, kedy nedokážeme presne určiť čas, napríklad medzi dvoma po sebe nasledujúcimi scénami, čo má za následok nepostihnuteľnosť času. A koniec koncov samotný film, ako celok, je jeden časový cyklus, kde sa tie isté postavy stretávajú v rovnakom priestore v rozličných časoch.  


Kim Ki-duk v zmysle obrazovej estetiky, zbehlý v abstrakcii a symbolických metaforách (napríklad plachta na tvári Seh-hee odkazuje na „Milencov“ od Magritta) sa niekedy akoby zdanlivo stráca pod váhou statických symbolov (scény na ostrove). Zdanie je však klamlivé, pretože cesta na ostrov ponúka možnosť prezentácie skulptúr, ktoré sú konkrétnymi reprezentáciami. Každá skulptúra nadobúda symbolickú hodnotu – rôzne štádiá lásky. Napríklad dve obrovské ruky objímajúce zaľúbených, z ktorých vedú železné schody do neba v spojení s morom, v ktorom sa ruky nachádzajú po prílive, znamená nekonečnosť alebo večnosť (lásky).
Aj napriek tomu, že Čas je upevnený v realite, narácia tiahne skôr k poetickej abstrakcii, uprednostňujúcej ticho, alebo minimalizmus jednoduchej, neustále sa opakujúcej melódie. Po častých emočných búrkach prichádza vyjasnenie v podobe kľudu a ticha na ostrove. Neustále striedanie nálad postáv je sprevádzané rovnakým vizuálnym aj hudobným motívom.   V Čase nám Kim Ki-duk ponúka príbeh tragickej a beznádejnej lásky na pozadí nevyhnutelnosti plynutia času. Zobrazuje strach postáv z času, ktorý všetko mení, a pritom ponecháva zmeny hlboko vryté v spomienkach; kedy láska prerastá do psychickej závislosti a neschopnosti ju zvládať.
„Ak čas nikdy neprestane plynúť, môžem na teba zabudnúť, ako na sen?“
Shi gan (Južná Kórea, 2006, 96 min.) Réžia: Kim Ki-duk. Scenár: Kim Ki-duk. Kamera: Sung Jong-moo. Hudba: Noh Huyng-woo. Hrajú: Huyn-ah, Ha Jung-woo, Park Ji-yun