Ako pri televíznom celovečernom Desatore, aj pri kinodebute Exponáty alebo príbehy z kaštieľa režisér Palo Korec potvrdil svoj osobitý status prekračovateľa žánrov a druhov. Starozákonné tézy previedol do lyrizovanej úvahy, skľučujúcu sociálnu tému do poetizujúcej humoresky. Nový kinoopus Čakáreň potvrdil tento autorsko-režijný kurz. Podobne ako v Desatore vsadil abstrahovaný zámer do reálneho prostredia a situácií, skôr sporo fingovaných. Čakáreň sa rovnako ako v Exponátoch upriamila na dokumentárnu podobu postáv. Sedem zastavení vo filme vypĺňajú krehké portréty siedmich žien - mladej buričky, aktívnej umelkyne, závislej hráčky, vytrvalej tanečníčky, odovzdanej matky, alternatívnej „misionárky“ a osamelej stareny. Sú samy sebou a to prinášajú do filmu ako východisko jeho impresie. Výsledný obraz formuje zručný autorský rukopis a predovšetkým túžba preniknúť cez hradbu konkrétnosti k poézii všednosti, čaru ozajstnosti. Starostlivo vyskladané básnenie filmového jazyka má v Čakárni existenciálne ambície, občas silné a nevšedne prekvapivé, občas zablúdené v lyrickom opise. Osnovnú tému čakania zjednocuje melancholická poloha snímky, ktorá prekrýva jej sofistikovaný rozmer i nárok, aby dokumentárny pôdorys diela dokázal prilipnúť na jeho konceptuálnej stratégii.

KINEMAVIDEO3677. Špecifickosť Korcovej konceptom zrodenej filmovej poetiky čiastočne pripomína aranžované dokumenty Petra Kerekesa. Ale autor utvára svoj osobitý vzhľad Čakárne. Nevyhne sa však úskaliam „stageu“ bez príbehu, autenticity bez deja, nazerania bez osobného presvedčenia. Jednotlivé reálne postavy sú predstavené rovnorodo. Ich „dynamiku“ tvorí postupnosť vekových kategórií a isté striedanie aktívnych a pasívnych vzorcov konania. V Čakárni nie je dôležité hodnotenie správania postáv, vyvolanie súcitu či odsúdenia, nefunguje ani mužský pohľad na ženský svet (čo by mohol vyvolať film len so ženskými hrdinkami vytvorený pánskou zostavou tvorcov).

Snaha o intímne pobudnutie s postavou v jej skutočnom zázemí je rovnako dôležitá ako hľadanie výrazových súzvukov, prelínaní či kontrapunktov s priľahlými neosobnými priestormi (zákutia železničnej stanice, sídliskové prostredia, atď.) a so zmyslovosťou prírodných živlov (dážď, oslepujúce slnko, búrka, mraky na oblohe). Niekedy sa kontrapunkt stane vyvrcholením a vyjde veľkolepo (tango v staničnej sále), niekedy pôsobí rozpačito (hudba tanga sprevádzajúca výjavy z košického Luníka IX). Súvisí to aj s tým, že autorova imaginácia má vo filme málo záväzkov, ani dejové ani herecké, a vo svojich „výletoch“ má sklony k experimentovaniu, k „odviazaniu sa“. Abstrahovaný obraz čakania je rámcovaný odvekým meraním času pohybom mora, odviatej „zemeguľovej“ balónovej lopty a nezastaviteľného postupovania veku. Naplnenie času v postupnom portrétovaní žien od mladej po starú končí návratom k začiatku, k akoby už zosobnenému času. Nadčas je splynutím, náš čas čakaním a miesto pobytu čakárňou. Vo filme železničnou stanicou, kde sa v metaforizujúcich obrazoch prelínajú hlavné postavy a migrovanie s vyčkávaním. Ústredná priestorová metafora stanice sa rozvetvuje do jednotlivých portrétových štúdií. Problém spájania a opätovného zapájania jednotlivých portrétov do metaforického konceptu diela premosťuje autor pocitovou štúdiou, vrátane záberovania neosobných objektov. Premieňanie dokumentárneho postupu na „konceptuálnu“ fresku je štylisticky zvládnuté, otázny je hlbší, obsažnejší podtext tohto úsilia, ktorý by niesol monolitnejšiu výpoveď.

Čakáreň nie je žánrový hybrid. Sociálne motívy filmu sú ústrojne viazané na prirodzený chod života. Tematizácia sociálneho je pre autora odrazom na nachádzanie nových filmových polôh a výjavov. Zainteresovanie na téme je teda v prvom rade estetické, ale vyvolávané dotykom s hodnovernou skutočnosťou, ktorú režisér kompozične obnažil a nainštaloval do svojho videnia sveta, akejsi lyrizovanej feérie.
Čakáreň (Slovensko, 2015, 72 min)Réžia: Palo Korec. Hrajú: Zuzana Smékalová, Monika Neksová, Barbara Slamková, Zuzana Kmeťová…