Umenie, ako nástroj sebareflexie, je podporované dávkou exhibicionizmu, avšak skutočných motivácií k ľudskej tvorivosti je viacej. Ústredná postava titulu Bronson chce od života jediné – presláviť sa.           




 
Muž túžiaci po hviezde na chodníku slávy prijal meno Charles Bronson. Samo osebe je to známka toho, že sa chce stať slávnym čo najkratšou cestou – vezme si už známe meno. Ako sám prezrádza, nevie spievať a aj ako herec nestojí za nič, a preto mu logicky vyšlo, že sa stane bitkárom. Od detstva prechováva vrelý vzťah k tomuto „umeniu“, ale skutočný zlom v jeho kariére nastane po vykradnutí pošty a následnom uväznení. Dozorcovia zastávajú pozíciu jeho fackovacích panákov a väznica je hotelom s možnosťou sebarealizácie.            Dánsky režisér akčných thrillerov - Nicolas Winding Refn (Pusher, Fear X) – tu zaujímavým spôsobom zabraňuje bezprostrednému, osobnejšiemu kontaktu diváka s násilím. Exhibíciu násilníka prezentuje ako vystúpenie v divadle – „one man show“ v prevrátenom pohľade. Nesledujeme len to, čo sa deje na javisku, ale v našom zornom poli je aj celé publikum a jeho reakcie. Teda všetko je len „akože“, tak ako vystúpenie v divadle. Súčasne filmové rozprávanie využíva staré postupy, upozorňujúce na tzv. „filmovosť“. Je to len film, fikcia... . 


Sekvencia s novinovými titulkami, ako kinematografická skratka plynutia času a udalostí, tu už bola napríklad pri takej veľkej postave, ako občan Kane Orsona Wellesa (noviny vytvárajú hviezdu Charlesa Kanea, ale i v negatívnom zmysle hviezdu najhoršej speváčky všetkých čias Susan Alexander Kane). Výrazné podhľady deformujú Bronsona v záujme čo najčitateľnejšieho zobrazenia jeho veľkosti – hrôzostrašnosti, čo rovnako možno hľadať v Občanovi Kaneovi (1941), či ešte skôr v expresionizme.

Postava Charlesa Bronsona je teda zobrazovaná veľkolepo prostredníctvom „zaužívanej filmovosti“, ako by si to Bronson zrejme sám želal. Avšak spôsob zobrazovania je taký výrazný, aby neustále pripomínal, že je to „len film“. Nedochádza ani k stotožneniu sa s ktoroukoľvek postavou, pretože to nie sú postavy z drámy, z psychologického diela. Nepoznáme ich do špiku kostí, vidíme len ich jednoduché konanie. To vytvára bariéru medzi divákom a postavou, tým pádom i medzi divákom a násilím. Bez rozdielu, kto ho pácha a na kom je páchané. Ako je však možné, že je tak jednoduché zbagatelizovať násilie, akého sa dopúšťala skutočná postava dejín anglických väzníc? Možno to chápať ako zaujímavý ponor do prežívania Charlesa Bronsona, pre ktorého je bitkárstvo niečo ako vrcholový šport a umenie dohromady. 


Prepojenie umení je v Bronsonovi kľúčové. Divadlo, výtvarné umenie, klasickú orchestrálnu hudbu, film a animácie kladie Bronson („za pomoci režiséra“) na rovnakú úroveň spolu s násilím. Rozmanitosť umení zabezpečuje snímke širokú škálu výrazov a filmová forma je tak veľmi atraktívna. Aj keby divák s privretými očami klesol do kolien pod ohurujúcou formou, čo sa však týka obsahu, nechal by ho stáť chladným v pevnom postoji, s rukami vbok a zdvihnutým obočím. Okrem skĺbenia umenia, exhibície a násilia sa tu totiž nič iné nedeje. Dôraz sa kladie na to - „ako sa to (ne)deje“. Príbeh nikam nesmeruje, nevyvíja sa, hlavná postava je vzhľadom na tému, možno až príliš plochá.
V skutočnosti Refnov film splnil Bronsonovi (alias Michaelovi Gordonovi Petersenovi) sen - v širšom meradle sa stal naozaj známym. Ale čím si to zaslúžil? Skutočne len tým, že je násilník? To sa mi zdá málo. A práve hlbšia motivácia priniesť o tomto človeku výpoveď, chýba. Potom sa môže zdať, že režisér chcel hlavne zrealizovať atraktívny námet, „aby sa stal rovnako známym“.
Bronson (UK, 2008, 92 min.) Réžia: Nicolas Winding Refn. Scenár: Brock Norman Brock, Nicolas Winding Refn. Kamera: Larry Smith. Hrajú: Tom Hardy, Kelly Adams, Amanda Burton, Joe Tucker, Mark Devenport