Karel Kryl za krátkych 49 rokov svojho života stihol byť všeličím - bardom, buričom, emigrantom, hlasom rádia Slobodná Európa, charizmatickým kultúrnym symbolom dvoch revolúcií. Kým bol však autor kultových protitotalitných hymien v súkromí a prečo nedokázal nájsť pokoj ani po tom, ako diktatúra, proti ktorej celý život bojoval svojimi veršami, konečne zanikla?

Poľská dokumentaristka Krystyna Krauze sa jednu z najvýraznejších kultúrnych osobností Československa pokúša divákom vo svojej snímke Bratříček Karel priblížiť vraj čiastočne z povinnosti – speváka nie len osobne poznala, ale krátko pred smrťou jej dokonca požičal peniaze na štúdium. Vrátiť mu ich už nestihla.
Karel Kryl bol už v rannej dospelosti prekvapivo vyzretým a talentovaným pesničkárom, ale najmä majstrovským textárom. „Básnikom s gitarou“, ako ho často dodnes prezývajú. Na svoj veľký okamih si však musel počkať. Krylova nesmrteľnosť je totiž výsledkom priam osudovej alchýmie, kedy sa človek s tak dobre vyvinutou schopnosťou uchopiť a pomenovať aj tie najzložitejšie politicko-spoločenské témy vyskytol práve v čase a na mieste turbulentných dejinných udalostí.
KINEMAVIDEO4611.
Jeho schopnosť pretaviť realistické námety do poeticky abstraktných, avšak stále dokonale zrozumiteľných symbolov vraj vyplývala z detstva v neustálej blízkosti krásnej literatúry. Jeho otec sa venoval kníhtlači a práve okamih, kedy mu jeho remeslo komunisti vzali a tlačiarenské zariadenia pred zrakmi rodiny zničili, bol vraj formatívnou traumou Karlovho detstva.
Film Bratříček Karel sa na osud a tvorbu speváka pozerá viac-menej chronologicky práve od tohto kľúčového okamihu. Hovorí o tom, ako sa z plachého chlapca s gitarou postupne formoval až na ostrého kritika pomerov, ktorý neraz za jedinú noc zložil skladby, čo neskôr spievali tisíce ľudí na námestiach. A to často bez toho, aby niekedy ich autora vôbec videli, keďže veľkú časť svojho života Kryl prežil v exile v Nemecku.
Rozčarovanie z vývoja vlastného života a kariéry, ale aj osudu svojej vlasti a národa zaháňal sebedeštrukciou, ktorá vyústila až do infarktu a predčasnej smrti. Niektorí tvrdia, že sa „uvztekal“, iní, že ho po revolúcii zabil pocit krivdy a nedocenenia. Pesničkár ešte stále potreboval svoje publikum, avšak publikum už pesničkára zdanlivo nie…

Forma a nástroje, ktoré Krystyna Krauze vo filme využíva, nie sú nijak závratne nápadité či originálne. Archívne zábery striedajú výpovede Krylových priateľov, kolegov, brata. Ale aj významných súčasníkov, ktorých osud sa s Krylovým v niektorých okamihoch preťal, ako je poľská filmárka Agnieszka Holland, ktorá študovala v Prahe, alebo hudobný publicista Jiří Černý. Zaznievajú tu aj myšlienky samotného Kryla, či už z jeho súkromnej korešpondencie, alebo dávno archivovaných rozhovorov a rozhlasových vstupov.
Chvíľami film po formálnej stránke možno pripomína skôr televízny dokument, než film určený pre veľké plátna. Má však jednu nezanedbateľnú (a hádam až šokujúcu) výhodu – je vôbec prvým celistvým dlhometrážnym kinofilmom, ktorý o legende menom Kryl od jeho smrti pred takmer 25 rokmi vznikol. Ďalšou výhodou snímky je, samozrejme, skutočnosť, že osud a piesne Karla Kryla sú sami osebe až príliš silnými prvkami na to, aby sa aj v menej virtuóznom dokumente stratili.
Významnou, možno dokonca najdôležitejšou hodnotou filmu je však celkom prekvapivý presah Krylovho prepojenia s Poľskom. Kryl bol v Poľsku zbožňovaný, oslavovaný a dokonca aj prespievavaný aj vo chvíľach, keď sa zdalo, že naň už v Československu každý zabudol. Filmárka, ktorá v minulosti skúmala česko-poľské prepojenia aj na pozadí osudov Agnieszky Holland či Václava Havla, tu evidentne prichádza na pôdu, kde je doma.

Nás laikov s príjemnou ľahkosťou zasväcuje do súvislostí, v ktorých sme Kryla dosiaľ nevnímali, keď dáva slovo poľským sociológom, hudobníkom či historikom. Medzinárodné paralely, ktoré film odkrýva, ale majú aj širší spoločensko-politický presah a z pohľadu celkového prínosu filmu určite patria k jeho najsilnejším stránkam.
Krauze celkom obdivuhodne ustála aj svoj postoj ku Krylovej komplikovanej osobnosti. O jeho démonoch hovorí jasne a vecne, nevyhýba sa ani menej lichotivým pohľadom či záberom. Všetko však zastrešuje úprimne pôsobiacou poctou jeho tvorbe aj morálnej bezúhonnosti, možno aj trochou pátosu, ktorý však v tomto prípade na škodu určite nie je. A neostýcha sa, napokon, pripomenúť ani previnilcov voči samotnému Krylovi - napríklad pesničkárskeho kolegu Nohavicu, ktorý ho pre StB mapoval v čase nemeckého exilu.
Bratříček Karel možo nie je po formálnej dokumentaristickej stránke žiadnym majsterštykom, ak však máte pocit, že toho o Karlovi Krylovi viete menej, než by ste radi, určite si ho nenechajte ujsť. Dozviete sa nakoniec viac, než by ste čakali.
Bratříček Karel (Poľsko / Česká republika, 2016, 79 min.)Réžia: Krystyna Krauze. Scenár: Krystyna Krauze. Kamera: Jacek Petrycki, Daniel Šperl, Braňo Pažitka. Hudba: Petr Haas. Strih: Matouš Outrata, Evženie Brabcová