Mika Kaurismäki sa po troch rokoch vydáva opäť do Brazílie, tentoraz so snahou priblížiť nám zabudnutý hudobný žáner, spätý s touto krajinou. Už v roku 2002 vo filme Rytmy Brazílie poskytol  pohľad na viaceré brazílske žánre. Prečo teda návrat k téme? Tento krát si zobral na mušku iba jeden hudobný druh, ktorý sa v Brazílii teší akémusi comebacku – choru.

Hodnotenie dokumentárneho filmu, je vždy mierne problematická záležitosť. Atribútom určujúcim kvalitu tej-ktorej snímky, je bezo sporu téma. Pokiaľ je nová, alebo ponúka nový pohľad na známy problém, vznikne väčšinou úspešné dielo. Nie je pri tom nutné aby bola dramatická, alebo sa zaoberala existenciálnymi problémami. Väčšinou stačí prvenstvo a originálnosť. Keďže dokument neposkytuje vo väčšine prípadov priestor alebo možnosť využitia prehnanej dynamiky a akčnosti, nahrádza túto formálnu stránku vizuál celého filmu. Povedané priamo: videné musí byť pekné na pohľad, lahodiť oku (samozrejme existuje množstvo výnimiek, vo všeobecnosti ale platí, že slabšia téma si žiada kvalitnú formu). Ohodnotenie filmu siedmimi bodmi, je v tomto prípadne výsostne subjektívne, nakoľko mi sadlo aj formálne spracovanie aj téma. Iný divák však samozrejme nemusí byť spokojný v takej miere, ako ja.


Prečo však táto zachádzka? Nuž, ako je jasne po prvých pár riadkoch tohto textu, je Kaurismäkiho film hudobným dokumentom. Nie je prvý ani posledný, čo samozrejme ešte neznamená predurčenosť k priemernosti  (Wendersov Buena Vista Social Club si dnes užíva status kultového filmu).
V Brasileirinho sa Kaurismäki venuje prehliadanému a menej známemu žánru, ktorý má však vplyv na väčšinu brazílskej hudby. Prevažnú časť filmu sa dívame na záznam koncertov, alebo iných hudobných prejavov rôznych kapiel a jednotlivcov, venujúcich sa hlavne starému hudobnému štýlu, v jeho rôznych obmenách. Priestor medzi týmito vystúpeniami je vyplnený mini prednáškami o dejinách a rôznych vplyvoch sledovaného žánru, prípadne spomienkami samotných hudobníkov na prvé stretnutia s touto hudbou a jej vplyvom na ich život. Práve spomínané malé koncerty nesú v sebe najväčší náboj filmu. Poskytujú emocionálny zážitok pre každého hudobného fanúšika, so slabosťou pre gitaru a južanské rytmy. V opozícii ku spomínaným lektorským vstupom, alebo spomienkovým pasážam, sú tieto sekvencie veľmi dynamické a plné energie, čo je na strane jednej spôsobené - rytmom samotnej hudby a na strane druhej - klipovým strihom. Príjemne farebné snímanie ladené do žlta a zelena, znásobuje celkovú pohodovú atmosféru. 


Divák má v kine pocit, že sleduje obrázkové CD-čko. Občas sa však môže stať, že budete cítiť potrebu predsa len oči zatvoriť a sústrediť sa iba na samotnú hudbu. Zážitok z filmu to pritom nijak nedegraduje. O žiadnu nepostrádateľnú informáciu totiž neprídete. Mankom Brasileirinha je však minutáž, ktorá síce svojimi 90 minútami nepôsobí nijak odstrašujúco, ale v sedemdesiatej minúte som sa sám neubránil pohľadu na hodinky. Nič by sa nestalo, ak by režisér film trošku skrátil, pretože spomínaná minutáž je naozaj vrchnou hranicou a tá celkom určite nebude sedieť každému. 
Výsledné hodnotenie vyzerá teda nasledovne: Po kinematografickej stránke je Brasileirinho štandardným dokumentárnym filmom. Nikoho neurazí, ale ani nezdvihne nadchnutého zo stoličky. Ale vďaka subžánru hudobného dokumentu a vďaka vysokej prevahe skutočne muzikantských pasáží, ktoré diváka s príslušným hudobným vkusom uvedú skoro až do nirvány, dopadlo výsledné hodnotenie celkom pozitívne.
Brasileirinho (Brazília/Fínsko/Švajčiarsko, 2005, 90 min.) Réžia: Mika Kaurismäki. Scenár: Marco Forster, Mika Kaurismäki. Kamera: Jacques Cheuiche. Hrajú: Trio Madeira Brasil, Yamandu, Marcos Suzano, Hermeto Pascoal, Admilde Fonseca, Paulinho da Viola, Paulo Moura, Elza Soares