Je to príbeh plný symboliky a veľkých ľudských tém. S odstupom desaťročí by sa dalo povedať, že práve príbehy, ako je tento pomohli ľudstvu uzavrieť jednu temnú kapitolu dejín a pretočiť list do ďalšej. Kinematografia má, samozrejme, takéto príbehy veľmi rada. A zbožňuje ich aj divák - obzvlášť, ak sú podané s tou správnou dávkou citlivosti a naliehavosti. Film Brankár pripomína neuveriteľný osud Bernharda Trautmanna, ktorý sa vďaka svojmu talentu, zanieteniu a tvrdohlavosti vypracoval z nemeckého zajatca na futbalovú hviezdu povojnovej Británie.

Bert (David Kross), ako si neskôr Bernhard nechával hovoriť, bol internovaný v anglickom zajateckom tábore krátko pred skončením 2. svetovej vojny. On a jemu podobní to, samozrejme, u domácich na ružiach ustlané nemali. V krajine vyčerpanej bombardovaním, nábormi a nedostatkom však bola každá ruka dobrá, a tak výmenou za ťažkú manuálnu drinu mali nepriatelia na britskej pôde predsa len ako-tak znesiteľný život. Vo chvíľach oddychu si tak mohli napríklad zahrať futbal o cigarety, ktoré pre mladých vojakov v zajatí boli často najcennejšou komoditou. A práve pri zápase na dvore zajateckého tábora Bert po prvýkrát predviedol svoje majstrovstvo v bráne - góly chytal tak spoľahlivo, že si naň spoluväzni neváhali staviť celé krabičky milovaného fajčiva.
KINEMAVIDEO5035.
Bol to asi osud, že ho priamo v akcii videl aj Jack Friar (John Henshaw), manažér miestneho futbalového klubu. A že bol práve poriadne naštvaný na svojho vlastného brankára, ktorý svojou nespoľahlivosťou priviedol mužstvo až na pokraj zániku. Presvedčený o tom, že zajatý nacista bude vďačný za každé povyrazenie, vezme Jack Berta do svojho mužstva a postaví ho do brány. Ostatným hráčom sa však hrať s nepriateľom dvakrát nechce. A aj samotný Bert je poriadne tvrdý oriešok, ktorý má napriek svojej pozícii prekvapivo veľa sebavedomia a guráže. Keď sa onedlho zapozerá do Jackovej dcéry Margaret (Freya Mavor), nezastaví ho ani skutočnosť, že je priateľkou jeho futbalového spoluhráča…
Ak fandíte futbalu, najskôr ďalší príbeh Trautmannovej športovej kariéry už poznáte. Bert to z pozície okresného futbalistu nakoniec dotiahol až do slávneho mužstva Manchester City, pre ktoré dobyl mnohé z jeho historických víťazstiev. Ešte väčší boj však musel zdolať s verejnou mienkou - po jeho nástupe do mužstva pred štadiónom protestoval 20-tisícový dav a noviny palcovými titulkami pripomínali Trautmannovu nacistickú minulosť, ku ktorej patrilo aj vyznamenanie povestným železným kríža. Bert si však svojou húževnatosťou napokon dokázal davy nakloniť a keď po rokoch s profesionálnou kariérou končil, odchádzal ako milovaný hrdina.

Trautmannov príbeh bol a je v mnohých ohľadoch výnimočný a dôležitý. Nepoukazuje len na význam odpustenia, empatie a medziľudského porozumenia. Ale aj na hlbší zmysel samotného športu, ktorý sa v histórii už mnohokrát stal dejiskom víťazstiev, čo svojou symbolikou ďaleko prevýšili stupne víťazov. Film Marcusa H. Rosenmüllera však jeho “osudovosť” posúva ešte o level vyššie, keď svojimi páčivými, no predsa len trochu za vlasy pritiahnutými fabulami deformuje Trautmannov život do novej, priam romantickej filmovej podoby.
Bert Trautmann, ktorého nám film predstavuje, pôsobí ako naivný plavovlasý chlapec, ešte stále skôr dieťa než muž, čo sa ocitol na nesprávnej strane barikády akýmsi nedopatrením. Na bojisku bol obyčajným pešiakom, ktorý robil len to, čo sa po ňom chcelo. A na duši si z toho odniesol rany, ktoré ho budú trápiť už po zvyšok života. Hoci nič z toho asi nie je vyslovená lož (režisér snímky dokonca stihol pred jeho smrťou v roku 2013 vyspovedať aj samotného Berta Trautmanna), pri sledovaní filmu sa opakovane vynára pocit, že nám scenár celkom okato hrá na city.

Prichádza, napríklad, s klišoidnými výjavmi spomienok a sebaspytovania (film ich neskôr premostí až k skutočnej tragédii). Nahráva mu hádam až trochu prehnane chlapčenský prejav Davida Krossa (určite ho poznáte z Predčítača). A nevyhneme sa mu ani v súvislosti s osudovou láskou Berta a Margaret, ktorí ako Rómeo a Júlia prekonávajú všetky predsudky aj nástrahy spoločného života. (V skutočnosti Bert v čase, keď svoju prvú manželku spoznal, mal už nemanželské dieťa s celkom inou Angličankou. A po Margaret mal ešte najmenej tri ďalšie životné partnerky. Nič z toho sa vo filme ale nedozviete).
Fiktívne vsuvky či účelové ohýbanie reality vo filme ale, samozrejme, nie je ničím výnimočné. V menšej či väčšej miere sa deje v každom filme, ktorý stojí na reálnych historických základoch. A často je pre zrozumiteľné a divácky príťažlivé pretlmočenie toho podstatného, čo robí príbeh príbehom, snáď aj užitočné. Brankár je v konečnom dôsledku vkusne a príjemne nakrútený film. Svoj príbeh dokáže vyrozprávať celkom plasticky a zaujímavo - a to podstatné sa v ňom určite nestráca. Ťažko sa však ubrániť myšlienke, že by to šlo urobiť aj o kus odvážnejšie, originálnejšie a silnejšie, ak by si režisér vzal zo svojho hrdinu príklad a prestal brať toľko ohľadov na prvotné emócie svojho publika.
Trautmann (Veľká Británia, Nemecko, 2018, 120 min.)Réžia: Marcus H. Rosenmüller. Scenár: Marcus H. Rosenmüller. Hrajú: David Kross, Freya Mavor, John Henshaw, Harry Melling, Gary Lewis, Dervla Kirwan ...