Komédia roka, nominant na shit roka alebo obyčajná neprístupná zábava?

Ani sme sa nenazdali a po Bratislavafilme máme v sálach prírastok do kategórie kontroverzných filmov. Sacha Baron Cohen rád tlačí na pílu vo svojich kreáciách a po Ali G i Boratovi bola iba otázka času, kedy vrhne na plátno celovečernú verziu aj tretieho alter ega – Rakúšana Bruna.





 Bruno nemá neprekvapivo dej, je sledom epizódnych scénok, v ktorých Cohen poukáže na rôzne spoločenské aktuality či trendy raz vtipným, inokedy premršteným spôsobom, ktorý už veľmi zábavný nie je. Pri absencii dejového tmelu má Cohen čo robiť, aby ustál len 80-minútovú stopáž.

V rámci filmových kritérií sa na Bruna sa možno pozerať optikou pokračovaní Hollywoodu – divák už vie, do čoho ide, extravagantný pošuk si ide robiť srandu z nevedomých Američanov a dostane sa do totálne nepravdepodobných situácií. Tentoraz ešte vykonštruovanejších, za čím stojí fakt, že nejedna scéna už nie je autentická, ale nafilmovaná. Zatiaľ čo pri Boratovi ste mohli veriť, že celý film natočilo pár amatérov a bol uveriteľný, pri Brunovi je to už iba hra – čo si dovolí extrémne prehrávajúci muž a do akého extrémizmu dokáže situačnú komiku doviesť. 


Rušivý pocit zo simulovaných scén môže prejsť do momentu nebavenia a hľadania možností, čo funguje ako spontánna scéna a čo je rýdzi filmový materiál. Hra s divákom na nepravdepodobné bláznovstvá totiž u väčšiny prestane fungovať skôr, ako film skončí. Čo je chyba a dôkaz únavy celého konceptu. Pri Brunovi platí, že sa ťažko nájde odporca Borata, ktorý by si ho obľúbil. Naopak, nejeden fanúšik Borata narazí na problém, že Bruno taký super nie je. O tom svedčí brutálne sa znižujúci úspech v USA a podobný výsledok čakám aj u nás. Superkazašská zábava sa zvrhne na povrchnú nudu.
To stále neznamená, že sa rovnako ako pri Brunovi neobjaví absolútna škála hodnotení od 0 do 10 bodov. Mnohí diváci ho zatratia, iní ho budú zbožňovať. Bruno je do veľkej miery testom diváka v absurdnej paródií gayov a súčasných pomerov (najmä celebritného charakteru) a zároveň miere akceptovania drsného humoru. Máme tu klasický paradox na tenkej línii napríklad pri hľadaní detských hviezdičiek, kde Bruno robí pohovory a z rodičov detí vyliezajú neskutočné absurdnosti – sú šialené, možno zábavné, pritom bolestivo skutočné. A pretože je film nakrútený spôsobom, že v tomto momente mnohých nezaujme, strháva mu to body nadol.


Čo sa týka vulgárností, film posúva hranice vkusu na plátne ešte ďalej ako Borat. Ak ste sa na Vo štvorici po opici pohoršovali nad nejedným momentom, Bruno nie je pre vás. I milovníci Borata môžu ostať v šoku – swingers párty, obnažených genitálií, súloží a sexuálnych narážok sú tu tony. A už sú čoraz menej zábavné. Jasné, Bruno je akoby pokračovanie a často sa spolieha na reprízu scénok z Borata s klasickým pravidlom viac väčšieho a drahšieho – tam, kde sa mlátili dvaja nahí chlapi, tu máme rovno orgie. Opäť však platí: to, čo vás bavilo minule, vás už teraz nemusí. Som prekvapený, že tento film ide do kín s pätnásťkovou neprístupnosťou, keď v US dostal skoro X hodnotenie. Apropo, tomu sa vyhol štvorčekovaním vybraných momentov, inak obsah zostal.
Borat bol dobré prekvapenie, s veľkým potenciálom a priemernou realizáciou. Bruno ide ďalej – svoju spontánnosť a originalitu iba hrá za nehoráznych 40 miliónov. Aj Universal ho promuje ako letný hit a robil mu PR všade, kde mohol. Ale ruku na srdce, hoci Bruno obsahuje pár dobrých vtipov, stačili by na 25-minútový televízny formát, no v kine musíte sledovať ďalšiu hodinu materiálu. Často samoúčelného ako prehláska nad písmenom U v názve i kampani. Uuuuu však už značí... Už ďalej nie, Sacha. Zostupná krivka od Aliho G cez Borata po Bruna radí stop.
Brüno (USA, 2009, 81 min.) Réžia: Larry Charles. Scenár: Sacha Baron Cohen, Anthony Hines, Dan Mazer, Jeff Schaffer. Kamera: Anthony Harwick, Wolfgang Held. Hudba: Erran Baron Cohen. Hrajú: Sacha Baron Cohen, Gustaf Hammarsten, Clifford Baňagale, Chibundu Oukwowu, Josh Mezera, Bono, Elton John, Snoop Dogg, Sting, Paula Abdul, Harrison Ford