Film Božská Florence je hebkou oslavou zanieteného ľudského srdca, ktorému stojí za to slúžiť. V tejto harmónii túžby a lojality predstavuje postava objektívneho kritika rušivý prvok. Skúsený režisér Stephen Frears a scenárista Nicholas Martin, nevedno do akej miery zámerne, tak akoby vopred určili kritickým recenzentom ich opusu charakter osôb bez empatie a vyššieho porozumenia veci.

Z bizarného zákutia dejín postáv a postavičiek sa Američanka Florence Foster Jenkinsová stala inšpiráciou pre viaceré divadelné a filmové spracovania a zároveň ikonou detinskej výstrednosti. Ľahká vyšinutosť, ktorou sa pani Florence vydeľuje od ostatných, by nebola tak pozoruhodná, keby jej projektom a nápadom neotváralo cestu masívne bohatstvo, zdedené po predkoch.
KINEMAVIDEO3951.
Obraz ženy, ktorej dispozície neumožňujú napĺňať jej násobné ambície a túžby, nepoňali tvorcovia ako sondu vnútorného neúspechu, ale posúdenie okolností, ktoré umožňujú rozkvet „bláznovstva“. Ťažiskom pohľadu je vnorenie sa do starých zlatých čias, opojenie nostalgickou minulosťou, ktorej pôvab excentrická Florence zosobňuje. Obraz korupcie je servírovaný bez ostňa kritiky voči korumpovaným. Ak sa talent nedá kúpiť, dá sa kúpiť lojalita, ktorá ilúziu talentu zabezpečí. A ak sa tým neubližuje, môže z toho vzniknúť milá hra.

Ten, kto zdieľa veľkú mystifikačnú hru o speváckom talente pani Florence, sa stáva súčasťou veľkej rodiny, v ktorej nejde o hodnotu výkonu, ale o prijatie sprievodnej oddanosti. Platí to nielen pre filmový príbeh, ale aj pre jeho divákov – pozvať ich do čarovnej bubliny vzťahov, kde fakty a súdy ustupujú inej pravde. Stretnutie so skutočnosťou je síce na konci filmu smrteľne bolestné, ale ilúzia sa už medzičasom stala mýtom, ktorý sa vydal na vlastnú cestu.
Florenceina detinskosť, odmietanie reálneho vnímania života je tu zdrojom istej vnútornej neskazenosti, čím hlavná hrdinka čelí krutým životným okolnostiam. Film odľahčuje úkaz snobstva jeho bizarným výčnelkom a oduševnenosťou. Smiech, ktorý Florence vyvoláva, je uvoľňujúci, oslobodzujúci.
Novou emóciou je tak čaro istého postihu, posunu hraníc vnímania. Iluzívna hra na inú skutočnosť, ktorej mecenášskemu diktátu suita okolo pani Florence podľahla, sa nakoniec v snímke stretne s neúplatným kalibrom kritika a masového diváka. Nepodplatiteľný kritik sa prepadá v dejinách, ale preklopenie vrcholnej trápnosti pódiového výkonu na excentrickú trápnosť storočia sa stane úkazom, ktorý ambicióznu Florence napokon veľkolepo vynesie zo smetiska dejín.

Majetok, ktorý celú hru na pravdu podopiera, to príčinlivé bohatstvo šatí aj samotnú snímku a zdôverňuje vzťah ku glancu a elegancii. Vzkriesenie staromódneho štýlu pod taktovkou iluzívneho majstrovstva tak v diele nesie aj podobu filmového fenoménu ako známej hry na skutočnosť, vrátane odkazu na hereckú schopnosť človeka ustáť viacero podôb.
Prvotriednym vyvolaním ducha doby osvedčený Stephen Frears nijak neprekvapil. Komické scénky sú brilantné. Tajomstvá odhalené postupne v prvej polovici filmu sú sčasti prepojené s postavou zasväcovaného klaviristu, aby sa rozvlnili v príjemnom rozprávačskom tempe a diváckej prístupnosti. Intelektuálnejší prienik prinesie až motivačné vyznanie najlojálnejšej filmovej postavy, pseudomanžela St. Claira, keď prehovorí o sprievodnom „démonovi“ talentu – zotročujúcich ambíciách.
Tvorcovia žánrovo a výrazom bezchybne balansujú na pomedzí frašky a romance, aby v závere celkom neuniesli chatrnejšie vyústenie príbehu, s predvídateľne servírovanou pointou. Potešenie z hereckých výkonov je vo filme permanentne veľké. Spomienkovo-manipulatívna láskavosť k minulosti a len peľ irónie k jej hrdinským „smiešnym“ postavám však môže v kontexte s napätou súčasnosťou viacerých divákov skôr falošne upokojovať ako náležitejšie podnecovať. A náročnejší divák môže odmerať vzdialenosť božskej Florence od občana Kanea, ktorý tiež masívne dotoval minitalent svojej manželky, aby ju peniazmi vykúpenou slávou nakoniec zničil.
Florence Foster Jenkins (UK, 2016, 110 min.)Réžia: Stephen Frears. Hrajú: Meryl Streep, Hugh Grant, Simon Helberg…