„Ak chcete rozosmiať Boha, povedzte mu svoje plány,“ duchaplná múdrosť (spomínate na Amores Perros?) otvára netradičný romantický film o mexickom hrdinovi v americkom veľkomeste. Do slovenských kín sa Bella snažila pretlačiť štyri roky, keďže ocenenia po festivaloch zbierala už v roku 2007. Neviem, čo nakoniec prinútilo distribútora film nasadiť, ale išlo jednoznačne o osvietené rozhodnutie. (o distribúciu sa postarala spoločnosť LUX communication - spoločenstvo pre šírenie hodnôt evanjelia v médiach a Tatrafilm)



 Ústrednú dvojicu filmu tvorí kuchár Jose a čašníčka Nina, ktorí pracujú v mexickej reštaurácii Joseho brata, Mannyho. Dej tvorí jeden deň, počas ktorého najprv Nina zmešká do práce, za čo si vyslúži vyhadzov a následne sa Jose rozhodne vykašľať sa na spolupracovníkov a stráviť s ňou obchádzku po Manhattane a nielen to. Ako sa neskôr totiž dozvedáme, obaja ťahajú so sebou neľahké závažia z minulosti.

Neplače sa sice veľa, ale keď už, tak poriadne. Emócie kulminujú v dvoch scénach, ktoré sa vás snažia vyžmýchať na vreckovku. Povedzme si na rovinu, sú citovo vydierajúce, ale minimálne pri rozhovore v aute (nebudem spoilerovať) aj ostrieľaného cynika zamrazí na krku. 


New York v podaní Belly (mimochodom názov filmu sa vysvetlí v závere) je veľmi živým a pestrým svetom plným nádherných detailov. Či už postavy cestujú, nakupujú na trhu, prechádzajú sa slnečnými ulicami, alebo len sedia na pláži, všetko sa hýbe, farby žiaria. Režisér sa sústredil na dynamiku nielen vynikajúcou kamerou, ale aj symbiózou hudby a obrazu. Napríklad koncert pouličnej skupiny v metre hraničí s videoklipom. Pesničky, ktoré občas dokreslia atmosféru boli vybrané skutočne na mieru a schopne.
Dej filmu by sa dal zhrnúť do niekoľkých nerozvitých viet. Je slabší a ešte stále rozmýšľam, nakoľko je táto jeho jednoduchosť pozitívom alebo negatívom. Som si totiž istý, že tvorcovia by utiahli aj zložitejší a vykonštruovanejší film, čiže minimalizmus je účelový. Režisér sa sústredil na formu, postavy a vykreslenie dychtivosti, akou sa Jose snaží vyhrabať zo životnej beznádeje.
Práve vďaka jeho pleciam je film skôr nadpriemerným ako bežným. Mexický herec Eduardo Verástegui sa zhostil mučedníckej úlohy uveriteľne a aj vďaka nemu je už spomenutá scéna v aute dojemná a nie trápna. Jeho morálna vyzretosť je naznačená  oblečením aj výzorom, divák má napriek tomu pocit, že pod bradou dýcha a hlavne trpí človek z mäsa a kostí. Nina v podaní Tammy Blanchard mu skvele asistuje a tvoria veľmi sympatický a sotožniteľný pár.


Do polky filmu si Bella navyše drží tajomnosť, režisér na ňu poukazuje všadeprítomnou symbolikou a niekedy necháva myšlienky nedopovedané, alebo topí diváka v neistote, nehovoriac o nejasnej záverečnej scéne. Téma, ktorá sa postupne vykryštalizuje, síce môže diváka znechutiť svojim agitačným charakterom, ale rovnako zanecháva príjemný, nadnesený pocit.
Film je relaxačným balzamom na dušu, upokojujúcim výletom do netradičných zákutí New Yorku a do duše dvoch jeho obyvateľov. Treba mu síce odpustiť miernu vykalkulovanosť a manipulatívnosť, ale je určite oveľa príjemnejšou alternatívou k hollywoodskej romantike, po ktorej sa navyše nezlepia ústa od klišé.