Posledné roky je jedným z dominantných trendov v európskej kinematografii (a rovnakou, ak nie väčšou mierou i v literatúre) boom popularity škandinávskych diel. Panujúci všeobecný konsenzus o kvalitných drámach na jednej a bohatej žánrovej produkcii na druhej strane podporujú pravidelné nákupy do distribúcie a komerčných televízií, ako i hollywoodske remaky (Muži, ktorí nenávidia ženy, Nech vojde ten pravý), adaptácie televíznych sérií a lákanie úspešných tvorcov do zahraničia (Thomas Alfredson, Morten Tyldum). Festivalová scéna a kritická obec zasa oceňuje vycibrenú vizuálnu estetiku a jej umné prepojenie s obsahom v snímkach najvýraznejších arthousových autorov.

Vo svetle vyššie napísaného sa ale zabúda na niekoľko vecí. Za prvé, produkcia severských krajín, a predovšetkým tá orientovaná na obľúbený žáner kriminálky, je omnoho objemnejšia a zahraniční diváci sú konfrontovaní len s jej nepatrným zlomkom nevypovedajúcim o reálnej kvalite. Za druhé, zastúpenie jednotlivých krajín a celkový záujem o ne je nevyrovnaný. Kým Dánsko, Švédsko, Nórsko či Fínsko dlhodobo ovládajú väčšinu trhu, Island hrá skôr druhé husle. Reflektovaný je takmer výhradne cez filmové festivaly a programy klubových kín.
KINEMAVIDEO3770.
Možno však konštatovať, že z hŕstky takto vyselektovaných titulov predstavuje väčšina to zaujímavejšie, čo sa na Islande natočí. Barani Grímura Hákonarsona sem bez sporu patria. Spolu s nedávnym Fúsi ide tento rok už o druhý islandský film s rozsiahlym festivalovým uvedením v našej distribúcii, ktorý navyše získal v Cannes cenu „Un Certain Regard“. Barani kritériá canneskej sekcie, známej svojou orientáciou na originálne pohľady vybočujúce z hlavných trendov rozhodne spĺňajú.

Hrdinovia Baranov nie sú klasickými protagonistami. Bratia Gummi a Kiddi sa starajú len o udržanie rodinného chovu oviec v údolí. Napriek vysokému veku ani jeden z nich nemá v domácnosti ženu a žijú v oddelených domoch celkom osamote. V podstate sú jeden opakom druhého a kvôli malichernému sporu sa už spolu vyše 40 rokov nerozprávajú. Náhly objav nebezpečnej ovčej infekcie ich donúti prehodnotiť vzájomný vzťah, pretože situáciu sami nezvládnu.
Grímur Hákonarson napriek silnému lokálnemu situovaniu a námetu s chovom oviec neľpie na vyobrazovaní konzervatívnej rurálnej tradície. Stredobodom príbehu je narušené pokrvné puto a jeho komplikované znovunachádzanie uprostred malej komunity, kde všetci musia držať pohromade. Jednoduchému, ale silnému intímnemu príbehu dodáva na pôsobivosti chladné tónovanie obrazu a kamera Sturla Brandth Grøvlena (zodpovedného taktiež za jednozáberovú Victoriu). Širokouhlé zábery hôr a údolia, haliacich sa neskôr do pokrývky zo snehu a ľadu, predpovedajú ťažkú skúšku, ktorej budú charaktery bratov v nehostinnom prostredí podrobené.

Koncentrácia na rozprávanie obrazom ide ruka v ruke s postavami, ktoré sa miesto slov viac prejavujú činmi. Minimalistický štýl sa im pomaly zarýva hlboko pod kožu a v oboch odkrýva svetlé stránky i negatívne vlastnosti. V závislosti od ich reakcie na konkrétnu situáciu sa nálada vychyľuje od ťaživého psychologického portrétu až po záblesky absurdného humoru. Tvárnosť postáv sa odráža vo variabilite hereckého prejavu, predovšetkým hlavného hrdinu Gummiho v podaní fotogenického Sigurðura Sigurjónssona. Nikdy však neskĺzne ku karikatúre a zosmiešneniu, ale vedie diváka k empatii a pochopeniu tvrdých mužov.
Ak Baranom niečo skutočne škodí, nie je to podľa mnohých publicistov násilne lyrický záver (ktorý je podľa mňa výborný v tom, ako sa až provokatívne vymyká očakávaniam), ale ich automatické škatuľkovanie ako snímky majúcej typické atribúty islandskej, resp. severskej produkcie. Film Grímura Hákonarsona je svojbytným v silnom režijnom pojatí i využití známych prvkov modernej škandinávskej kinematografie nie ako vyprázdnených figúr, ale účinných podpier zovretého príbehu o zatrpknutých ľuďoch, ktorí si k sebe po rokoch sťažka hľadajú cestu. A je príjemné, že k jeho vyjadreniu nepotrebuje veľkých gest a metafor, ako naznačuje už jednoduchý priliehavý názov.
Hrútar (Island 2015, 93 min.)Réžia: Grímur Hákonarson. Scenár: Grímur Hákonarson. Hrajú: Sigurdur Sigurjónsson, Theodór Júlíusson, Charlotte Bøving , Jon Benonysson, Gunnar Jónsson, Thorleifur Einarsson, Svein Ólafur Gunnarsson, Ingrid Jónsdóttir, Jörundur Ragnarsson, Viktor Már Bjarnason, Ólafur Ólafsson