Čo dal a čo vzal November 89 zakliatym dolinámZakliate doliny, kde sa živorilo a z ktorých ľudia utekali na zárobky do perspektívnejších oblastí, či už v rámci štátu, alebo do zahraničia, na periférii Slovenska vždy boli. Od čias Rakúsko-Uhorska až podnes. Úkaz putovania za chlebom do bohatších regiónov či krajín bol sociálne taký výrazný, že zrodil v slovenčine aj špecifické označenie Amerikán pre navrátilca, ktorý si v cudzine čo-to nahonobil, a po návrate do vlasti bol z neho v tej chudobe zrazu boháč. Profesor Fábian je moderným variantom takéhoto Amerikána, a práve on predstavuje asi prvotný impulz pre vznik tohto prevažne reportážneho dokumentu zo zakliatej doliny okolo Rožňavy. Zrejme preto sa práve jemu ušla úloha komentátora vývinu k súčasnému stavu, lebo jedine on vidí za obzor miestneho taniera. Takže keď sa, na rozdiel od ostatných „postáv“, občas zmení na hovoriacu hlavu, je to dramaturgicky funkčné, kým tých ostatných vidíme prevažne v akcii a ich výpoveď je spravidla súčasťou akcie, tak ako reportáži sluší.Režisér Kamenický ukazuje takúto Zakliatu dolinu (1966) z východu Slovenska, mohol však obdobnú problematiku nájsť aj inde na periférii, takže výpoveď jeho filmu má všeobecnejšiu platnosť. Popri obraze skľučujúcich sociálnych podmienok však jeho pohľad ukazuje aj slabé výhonky snáh reálsocialistického štátu ako-tak dolinu odkliať. Čiže potenciálny nábeh k progresu.

KINEMAVIDEO1870.Tu sa začína príznačný a sociálne relevantný rozdiel medzi závermi, ktoré vyplývajú z Kamenického a Fábianovho obrazu skutočnosti. Banský kraj okolo Rožňavy nebol zakliatou dolinou ani za prvej ČSR, ani v období reálneho socializmu. To až November 89 s ekonomickou transformáciou, ktorá priniesla taký tlak na efektivitu pod kyjakom globálnej konkurencie, že podpílil konár pod miestnym hospodárstvom a zmenil dolinu sociálne funkčnú na dolinu zakliatu, kde ľuďom síce nejde bezprostredne o krk, ale kde chýba akýkoľvek záblesk perspektívy. Ten obraz svedčí o regrese a tvorí základnú tóninu tohto matnejšieho, autorsky aj kameramansky menej dotiahnutého, ale faktograficky nasýtenejšieho variantu témy Grofovej dokudrámy Až do mesta Aš (2012). Tak ako Grofová, aj tu sa autor pohrúžil do prostredia "tých dole", Jožkov Mrkvičkov, ktorých je prinajmenšom 75% populácie a ktorým výdobytky Novembra 89 priniesli iba stratu perspektív a nostalgiu za časmi skromných istôt. Im totalita totiž až tak nevadila, lebo sa beztak vždy riadili (a riadia) základnou životnou poučkou, že pány boly, pány budú, v rámci ktorej platí občiansky pasívne a konformné, že dáš pokoj, máš pokoj, a čo ťa nepáli, nehas. Tej témy sa u nás, mimochodom, okrajovo dotkol už Martin Šulík v Hurá! (1989), lenže on v opačnom znamení angažovaného stúpenca, ktorý hasil, čo ho nepálilo, a aj sa popálil.

Autor demonštruje situáciu tých, čo prišli o rešpektované sociálne postavenie a teraz sa cítia vyhodení na breh, predovšetkým optikou strednej a staršej generácie, ktorá má možnosť porovnávať a ktorá v rámci svojej optiky nemôže nemať pravdu. Ponúka širokú panorámu plasticky vymodelovaných ľudí minulosti, zavše aj so zábleskom trpkého humoru, prestrihovanú pohľadmi na dedinu a krajinu, ktorá ich determinuje. Podobne ako spoločenský život determinujú prežívajúce „archeologické pamiatky“ typu Kultúrneho domu či spustnutých baníckych areálov, pripomínajúce, že od Novembra 89 sem – okrem sporadicky využívanej slobody podnikať – nič nové neprišlo. V tomto prostredí sa odohráva kultúrny a spoločenský život obce, ktorý na jednej strane svedčí, že všetky generácie sa tu vedia zabaviť a striasť zo seba starosti, že tu vďaka sociálnej sieti zrejme nik nehladuje, ale že okrem zmeny niekoľkých vonkajších znakov doby spoločenský život prebieha v podobnom duchu ako pred Novembrom. Aj oslava výročia SNP sa od tých prednovembrových sotva v čom líši. Film tu zrejme zachycuje tak zotrvačnosť sociálnych vzťahov, ako aj stagnáciu, na ktorú globalizačné prúdy odsudzujú konkurencie neschopné regionálne kúty.Oproti plastickému zobrazeniu strednej a staršej generácie, jej postojov a pocitov, autor pre svojich rovesníkov, paradoxne, nenahmatal adekvátny priestor. Ako jediný výrazný predstaviteľ mladej generácie upúta protagonista Tomáš, ktorý sa profiluje na sociálnom rozhraní miestneho frajera, cynika a lúzra. Autor k nemu totiž nenašiel ďalšie generačné paralely ani protihráčov – zopár dievčat, ktoré sa okrajovo dostanú k slovu, tvorí skôr krovie, či už zachytené individuálne, na oslave v Kultúrnom dome alebo na diskotéke, neponúka však výpovednú hodnotu na úrovni tohto presne vymodelovaného typu. Vyjadruje iba celkový všeobecný pocit frustrácie, bezperspektívnosti a planých snov v rovine plebejsky premodulovaného čechovovského „do Moskvy“. Nadmerná plocha venovaná nočným barovým záberom ukazuje rub týchto frustrácií, spojených s náznakmi sexizmu a zavše aj primitivizmu, pričom motív napätí medzi gádžami a Rómami, nastolený Tomášom, ostal autorovi za obzorom, na škodu sociálnej reprezentatívnosti a prieraznosti. Obraz niekdajšej pracovnej čaty Rómov sa nesie skôr v harmonicky humornom tóne. O čom to teda mládenec hovoril? Alebo chce autor jeho okrajovú, ale typickú protirómsku poznámku nepriamo spochybniť? Darmo tu budeme hľadať odpoveď.

Keby sociálny profil mladých bol na úrovni plastiky kresby tých starých, mohlo to tak trochu smerovať do vôd raných sociálnych sond z éry Věry Chytilovej či Miloša Formana, ibaže bez ich ironickej dištancie. Lenže práve táto rovina, ktorú u nás už plasticky načrtol Robert Kirchhoff v Hej, Slováci! (2002) ostáva najbledšia, najmatnejšia, vypovedá najmenej. Priebežný motív dievčaťa-lúčnice, ktorý chce idylickou rozprávkovosťou možno naznačovať, že lepšie už bolo, je na takúto kontrapunktnú funkciu kontextovo príliš nekoherentný a náhodne vtrúsený, takže sa v celkovej tónine filmu stáva skôr cudzorodým prvkom. Aj tak som rád, že si tu ktosi znova vzal pod lupu Slovensko naše každodenné, Slovensko frustrovanej väčšiny, ktorej postojom tí prieraznejší a podnikavejší, ktorým November naozaj otvoril obzory, perspektívy a zbavil ich tlakov totality, nemajú ako rozumieť a ani veľmi nechcú. Keby tu prinajmenšom presvitalo aj toto, robilo by to z Baníckeho chlebíčka dokument veľkej sociologickej váhy. Vďaka však aj za to, čo odhalil a vyniesol na svetlo. Nie je to málo.