Nemecká kinematografia neprestáva uchvacovať, s akou nekompromisnosťou je ochotná pitvať citlivé kapitoly dejín svojho národa. Tunajšia spoločnosť už pravdepodobne dozrela, aby si uvedomila, že bez sebareflexie obrátenej do minulosti nie je možné zaujať koherentný politický a ľudský postoj k súčasnosti. Po filmoch otvárajúcich témy druhej svetovej vojny (Pád tretej ríše) a praktikám socialistického režimu v NDR (Životy tých druhých, Good bye, Lenin!), tu máme ďalšiu otvorenú ranu – pôsobenie teroristickej organizácie RAF (Frakcia červenej armády) v povojnovom Západnom Nemecku. Jej dejiny sa datujú od roku 1970 až do oficiálneho rozpustenia v 1998. Film sa však sústreďuje na obdobie 1067-1077, mapujúc situáciu vzniku a „legendárne“ vyčíňanie prvej a druhej vlny tejto organizácie.






 Všetko sa začína návštevou iránskeho šacha v Západnom Berlíne. Násilné zákroky voči demonštrujúcim študentom odhaľujú NSR ako policajný štát ticho tolerujúci útlak a bezprávie vo svete. Mladá generácia odmieta kopírovať fatálnu pasivitu svojich rodičov v období fašizmu. Všeobecné spoločenské uvoľnenie produkuje nové, radikálne zmýšľajúce bytosti. Takými sú Andreas Baader, psychopatický anarchista a jeho milenka Gudrun Ensslin – akísi Bonny a Clyde európskeho terorizmu. Ozbrojená revolta sa pre nich stáva zmyslom života, ústupky alebo kompromisy sú neprijateľné. Živelnosťou a nespútanosťou tohto zmýšľania je fascinovaná žena z druhej strany barikády, uznávaná novinárka Ulrike Meinhof. Pod ich vplyvom prechádza od intelektuálnych analýz ku hmatateľnej protištátnej akcii. Formuje sa tak skupina, ktorá má aj ideologický potenciál na to, aby zmenila situáciu v krajine. Prostriedkom v boji proti kapitalistickému imperializmu sa stávajú bankové lúpeže, bombové útoky na nákupné centrá, ambasády a vydavateľstvá, únosy a atentáty na politikov, právnikov atď.     

Režisér sa pri výstavbe tohto „heroického eposu“ s množstvom dejstiev opieral o dobový materiál. Verne rekonštruované masové akcie sa prestupujú s fragmentmi reportáží, aby tak ponúkli plastický pohľad na vtedajšiu spoločnosť. Mnohé obrazy sú komponované podľa autentických fotografií. Inscenované portréty vedúcich osobností hnutia tým nadobúdajú na hodnovernosti. Dejiny RAFu a jeho odnoží sa odohrávajú v dvoch fázach. Prvá časť opisuje rozpútanie kolektívneho ošiaľu sprevádzaného násilím - z protagonistov sa rýchlo stávajú neosobné automaty na socialistické heslá. 


Najviac priestoru autori venujú Meinhofovej, ktorá sa svojou intelektuálnou podstatou vymyká obrazu obete ľahko podliehajúcej fanatizmu. Ide tu o komplexný pohľad na extrémistické skupiny založené na často protichodných východiskách. Spočiatku sa ich účinkovanie javí ako dynamická oslava násilia a voľných mravov podporená myšlienkami totalitných vodcov. Rozbujnenie fanatizmu ale znamená definitívnu prietrž v diváckej identifikácii s peknými mladými mužmi a ženami. Pre týchto „übermenschov“ zbavených citového prežívania exituje už len život vo vojne a pre vojnu (obe protagonistky opúšťajú vlastné deti), počet ľudských obetí je ľahostajný. Postupom času je jasné, že honba za oslobodením ľudstva od chiméry „žrania a nakupovania“ je živená nestabilným duševným zdravím vo vlastných radoch. Rozdielnosť vízií začína byť problém, keď treba veci doťahovať a dochádza k prvým zlyhaniam. Baader a Ensslinová podliehajú spasiteľskému komplexu, megalománii, Meinhofovej teoretizovanie a konštruktívnu kritiku považujú za zradu.  
Druhá časť drámy Baader Meinhof komplex je definovaná prechodom z objektívnej polohy bližšie smerom k samotným charakterom. Dejstvo uväznenia a procesu s hlavnými predstaviteľmi chirurgicky presne znázorňuje nekompatibilnosť pováh a rozklad revolučného jadra. Zmysel revoltovania sa v nehybnej samote štyroch stien pomaly stráca. Mýty sú však už vysochané a strhávajú so sebou ďalších rozorvancov ochotných nasadzovať životy a vrhať sa do čoraz bezhlavejších operácií s čoraz širším poľom pôsobenia (druhá generácia hnutia operuje vo Švédsku, Somálsku). 


Pohľad z vonka je sprostredkovaný cez postavu šéfa protiteroristickej jednotky Horsta Herolda. Prostredníctvom jeho uvažovania divák prichádza k pochopeniu genézy a mechanizmu fungovania teroristických skupín. Posolstvo filmu prekračuje hranice národnej problematiky a brnká na celospoločensky aktuálnu strunu (s čím súvisia aj odkazy na americký imperializmus a arabsko-izraelský konflikt, naliehavé viac, než kedykoľvek predtým). 
Režisérovi Uli Edelovi sa spolu so scenáristom Berndtom Eichingerom (produkčne stojí za titulmi - Parfum: príbeh vraha a Pád tretej ríše) podarilo strhujúco oživiť jednu stránku zložitej germánskej identity. Má na tom zásluhu nielen plejáda hereckých hviezd (Moritz Bleibtroi, Martina Gedeck, Bruno Ganz...), presnosť a pokora voči kolektívnej pamäti. Ale hlavne zmysel pre vrstvenie výpovede, ktorá svojou komplexnosťou zasiahne všetky generácie a vývojové stupne v publiku. Takto by mali vyzerať hodiny dejepisu. 
Der Baader Meinhof Komplex (SRN/Francúzsko/ČR, 2008, 150 min.) Réžia: Uli Edel. Námet: Stefan Aust – rovnomenná kniha (1985). Scenár: Bernd Eichinger, Uli Edel. Kamera: Rainer Klausmann. Strih: Alexander Berner. Hudba: Peter Hinderthür, Florian Tessloff. Hrajú: Martina Gedeck, Moritz Bleibtreu, Johanna Wokalek, Bruno Ganz, Nadja Uhl, Jan Josef Liefers, Stipe Erceg