Petícia za návrat Sylvaina Chometa k animácii Ja, dolupodpísaný milovník umenia,

nesúhlasím s kreatívnym rozhodnutím talentovaného filmového tvorcu francúzskeho pôvodu Sylvaina Chometa prejsť od animovaných filmov k hraným. Jeho novinka Attila Marcel nespĺňa ani zďaleka očakávania vysoko nastavené jeho kreslenými predchodcami Trio z Belleville a Iluzionista. Chomet síce tvrdí, že: „Objavil som radosti, ktoré mi animácia nevedela poskytnúť, ako napríklad čaro dialógov a hereckého výkonu,“ ale zjavne si neuvedomil nakoľko týmito prvkami pochová kúzlo osobitého vizuálneho štýlu a nostalgickej dojemnosti. Kresliť vraj trvá dlhšie.
Začlenil sa tak do skupiny režisérov, ktorí neuvážene dezertovali do nehostinného sveta hviezdnych manierov a zložitého plánovania natáčacích dní. Zrejme zabudol na Andrewa Stantona – toho, čo sa po nesmrteľnom hite Hľadá sa Nemo prepadol s Johnom Carterom hlbšie než iba do červených čísiel. Áno, aj Chometov hraný debut Attila Marcel spočiatku rozoznieval zvedavosťou nejednu eustachovu trubicu.
KINEMAVIDEO2074.Vysníval si ho ako hudobný film, kde nemý pianista odhaľuje traumatickú minulosť. Hlavný hrdina Paul, ktorý žije so svojimi tetami si nevie spomenúť, ako mu zomreli rodičia. Údajne pri tom stratil reč. V tridsiatke sa Paul ešte stále nedokázal osamostatniť a má poslednú šancu zúčastniť sa súťaže mladých klaviristov. Odhaliť zabudnutý zážitok mu môže pomôcť budhistická hipísačka teta Proust žijúca o poschodie vyššie. Vďaka jej tajomným čajom a hudobnej meditácii by možno dokázal lepšie pochopiť svojho otca, slávneho zápasníka – Attilu Marcela.

Novinku možno definovať ako rozprávku odohrávajúcou sa v prehnanom svete v štýle seriálu Pushing Daisies, filmov Tima Burtona, či Jean-Pierre Jeuneta s jazzovým vystúpením kapely žiab a tanečno-wrestlingovými choreografiami. Magazín Variety film popísal ako najviac rodinne prístupnú ódu na halucinogénne drogy. S Chometovými predchádzajúcimi dielami ho spája typický francúzsky hudobný nástroj - akordeón a retro dekorácie s vinylmi a starými oblekmi.
Pochvalu si zaslúži aj Guillaume Gouix ako nemý pianista a zároveň ďalšia Chometova narážka na majstra pantomímy, Jacquesa Tatiho. Režisér, ktorý je okrem iného aj tvorcom komiksov a sci-fi scenárov, dokáže z klobúka vytiahnuť stále veľa veselých nápadov a zaujímavých hrdinov. To však nestačí. Osobnosť postáv už nie je rafinovane premietnutá do ich výzoru, spôsobu pohybu a vyjadrovania. Režisér si očividne túžil uľahčiť výrobný proces filmu, avšak tým výsledný produkt výrazne zapácha. Využil minimum natáčacích priestorov – čím sa väčšina deja uzatvára do prostredia jedného obytného domu.

Ide o nepochybne príjemný zážitok, no ak poznáte režisérovu predchádzajúcu tvorbu, možno sa pristihnete pri tom, ako si scény predstavujete ručne kreslené. Výnimočný nie je ani príbeh, pri ktorom sa často budete cítiť citovo vydieraní. Zmizla smutná melanchólia a jednoduchosť bez slov, kde divák pocity uhádol len vďaka zvukom a mimike. Dialógy nie sú práve vynaliezavé a málokedy vtipné. Vplyvné periodikum Cahiers du cinéma udelilo Atillovi Marcelovi najnižšie hodnotenie tvrdiac, že je rovnako ako jeho hrdina kvôli traume odsúdený blúdiť navždy v Paríži vytvorenom Améliou z Montmartru. Niečo na tom bude.
Všetkým, ktorých Chomet týmto (dúfajme) pokusom sklamal, odporúčam si pustiť aspoň niekoľkosekundovú úvodnú scénu Simpsonovcov z tohto roku, kde žltú rodinku prerobil do francúzskeho retro štýlu. Dokazuje, že na animáciu úplne nezanevrel – veď už v najbližšej dobe zrejme rozpohybuje kresby Federica Felliniho v ďalšom projekte s názvom The Thousand Miles. Súhlasíte s tým, aby Chomet natáčal už iba animované filmy? Podporte petíciu v diskusiu pod článkom.Attila Marcel (Francúzsko, 2013, 102 min.)Réžia: Sylvain Chomet. Scenár: Sylvain Chomet. Hrajú: Guillaume Gouix, Anne Le Ny, Bernadette Lafont