Azda v žiadnom filmovom žánri nie je taký citeľný vzťah medzi obsahom a formou, ako v prípade dokumentaristiky. Netreba pochybovať o tom, že by ostrieľaný režisér, talentovaný kameraman a odvážny strihač dokázali nakrútiť pútavý celovečerný dokument aj o človeku, s ktorým by osobný rozhovor nudil už po niekoľkých minútach. Naopak, aj osobnosť s hlavou plnou brilantných myšlienok, darom reči a odzbrojujúcou charizmou sa môže pod neistým filmárskym vedením vo filme stratiť. Do ktorej kategórie osobností patrí katolícky kňaz, filantrop a ťažko skúšaný disident Anton Srholec, je iste jasné. Akú službu mu však robí filmový portrét režisérky a speváčky Aleny Čermákovej?

KINEMAVIDEO3675.
V prvom rade treba povedať, že si ľudia, ako Anton Srholec film rozhodne zaslúžia. A nie len oni, zaslúžia si ho aj diváci a budúce generácie. Je skvelé, že sa film o ňom podarilo nakrútiť ešte s ním, že nie je len prehliadkou archívnych materiálov a spomínaním tretích osôb, ale zachytáva jeho iskru a myšlienky autenticky a dáva priestor jeho postojom k aktuálnym témam.

Zároveň je nepochybne fajn, že sa do filmu pustila autorka, ktorá má s Antonom Srholcom vrelý, hádam až priateľský vzťah. Režisérovi, ktorý by k nemu pristupoval s väčším odstupom, by možno viaceré bezprostredné okamihy (ktoré majú tiež svoju nezanedbateľnú výpovednú hodnotu) unikli. Možno by sa do filmu nedostalo toľko humoru a srdečnosti, ktoré by mozaikovému obrazu Srholca k úplnosti rozhodne chýbali. Na druhej strane by možno práve odstup dokázal vo filme presadiť niečo, čo mu tak trochu chýba – jasný koncept.
Osemdesiatpäťročný Srholec by iste bol vďačným námetom aj pre trilógiu. Jeho príbeh je skutočne archetypálny, tak, ako to aj on sám vo filme priznáva. Nie len preto, čo všetko prežil (väzenie, prenasledovanie, uránové bane či status nežiaducej persóny v prostredí cirkvi, ku ktorej vernosť ho v živote toľko stála). Ale najmä preto, ako to prežil. Napriek tomu, aká je cesta jeho života kľukatá, cesta jeho ducha akoby nepoznala prekážky. Človek určite nemusí byť katolík, dokonca hádam ani veriaci, aby ho uznal za duchovnú a morálnu autoritu. Slová takého človeka majú vždy svoju cenu, či už práve hovorí o postavení žien v cirkvi, politike, alebo sociálne slabých, ktorým sa už roky venuje.

Film však nie je kniha, ktorou sa čitateľ môže prelúskavať vlastným tempom, ale dvojhodinovým koncentrátom, ktorý je veľmi ľahké prehustiť. Nikdy nemôže obsiahnuť celkom všetko a skôr sa k ideálu úplnosti priblíži, ak stojí na premyslenom koncepte, ktorý podáva výpoveď aj medzi riadkami. Z filmu cítiť, že režisérka zrejme mnohé nechala voľne plynúť. Výsledok síce pôsobí pomerne chronologicky a homogénne, no rovnocennosť jednotlivých motívov a udalostí je mu možno skôr na škodu. Informatívne pri tom funguje naozaj dobre, no akosi mu chýba práve to, čo môžeme na jeho hlavnom protagonistovi obdivovať – názor, odvaha, zrelosť priorít. Nie celkom najšťastnejšie vyznieva aj autorkina častá fyzická prítomnosť pred kamerou, či rozhodnutie nechať ako celkom posledné vo filme zaznieť slová, ktoré Anton Srholec adresoval práve jej. Až sa za dvadsať rokov bude na film niekto pozerať (a verme, že kvôli osobnosti jej hrdinu sa naozaj niekto pozerať bude), bude to možno pôsobiť dokonca až trošku nemiestne.
Anton Srholec (Slovensko, 2015, 96 min.)Réžia: Alena Čermáková. Kamera: Alena Čermáková, Mario Homolka, Henrich Bródy. Hudba: Ivan Čermák. Strih: Peter Kotrha.