Predstavu nadpozemsky čistej a ekologicky nezávadnej prírody v blockbusteri storočia nám do kín prichádza rozčeriť „Pandora“ úplne iného druhu. Obe krajinné scenérie by nemohli byť jedna druhej vzdialenejšie. Cameron si vysníval smaragdové pahorky ako personifikáciu najvyššieho dobra a krásy. Zato von Trierova zeleň nie je miestom, kde by ste sa túžili potĺkať a žasnúť. Rajská záhrada v jeho ponímaní je osídlená temnejšou mytológiou.

Tunajší les je kráľovstvom zakliatym v šere, hmle a spavej nehybnosti. Keď sa doň vnorí auto s dvoma cestujúcimi, akoby sa rútilo do prepadliska, z ktorého niet úniku. Zanecháva za sebou majestát civilizácie a poriadku a vstupuje na územie, kde vládne chaos. Manželský pár sa rozhodol uchýliť do lesnej chaty, aby sa vyrovnal s nedávnou stratou dieťaťa. Žena trpiaca výčitkami svedomia a obzvlášť intenzívnou formou žiaľu súhlasila s terapeutickým výletom pod dohľadom svojho manžela – psychológa. Ale ako je to už u dánskeho excentrika zvykom, namiesto ozdravnej kúry nám opäť naordinoval duševnú a emocionálnu drenáž.




 
Muž presviedča pacientku, aby nechala svoju bolesť voľne plynúť a nebránila sa jej. V záujme uzdravenia ju núti čeliť najhlbším iracionálnym obavám. Ocitáme sa v biblickom príbehu Adama a Evy uväznených v „záhrobnom raji“. Žena sa partnerovi začína pomaly vzďaľovať a zrastať s nevedomou, démonickou tvárou prírody (v stredovekých úvahách považovanou za „chrám Satana“). Terapeut zaslepený vlastnou neomylnosťou si spočiatku neuvedomuje blížiacu sa katastrofu – sú sféry mimo rozumu a vedomia, ktoré si nemožno úplne podmaniť a kontrolovať. Boj o manželkinu duševnú príčetnosť sa stáva krajne fyzickým.
Pred nami sa vynárajú stredoveké archetypy čarodejnice a exorcistu, ktorých metódy sú rovnako extrémne ako dosiahnuté výsledky. Lars von Trier opäť zachádza až za hranice manipulácie a citového trýznenia postáv aj diváka. Namiesto dokumentárnej surovosti jeho starších diel (Idioti) je utrpenie paradoxne nadnášané dávkou desivej irónie a zároveň estetizovaného pátosu. Už prológ diváka odzbrojí šokujúcimi obrazmi vášne a skazy. Reklamne vyprázdneným vizuálnym jazykom rozprávajú príbeh jednej rodinnej tragédie, „spestrenej“ explicitnými detailmi súlože. Počas toho počúvame vznosné tóny árie z Handlovej opery Rinaldo. Vysoké sa tu stretáva s nízkym, intímne s povrchovým, ponor do okamihu strieda scudzenie a vytrhnutie. 



Kompozične je Antikrist rozčlenený do 4 kapitol (Zármutok, Bolesť – chaos vládne, Zúfalstvo – Gynocída, Traja žobráci) rámovaných ČB prológom a epilógom. Hýbateľom deja sú autenticky pôsobiace scény zo života manželského, ktorých atmosféra s každou ďalšou kapitolou hustne. Do nich sa zabodávajú snové výjavy utopené v mrazivej svetelnosti. Krajinou ako mystickou záhradou kráčajú postavy a mytologické hovoriace zvieratá. Postupne sa prítomnosť týchto halucinácií stáva čoraz dominantnejšou a skutočnosť nimi obrastá ako zrúcanina strácajúca sa v machu a papradí.
Žánrovo sa pohybujeme v prešpekulovanej fúzii romantického hororu, civilnej psychodrámy a thrilleru. Von Trier sa znova vrátil k štylizácii obrazu, s čím súvisí aj venovanie filmu Andrejovi Tarkovskému. Podmanivé vízie (dosiahnuté farebnými filtrami a extrémnym spomalením) pôsobia ako mäkký, sladkastý opar, a zároveň sú zdrojom sublimovanej hrôzy. Zatiaľ čo u Tarkovského krása umožňovala rozjímanie a očistu, tu je symfóniou rozkladu (či už tým rozumieme chaos alebo biologické procesy vedúce k rozpadu hmoty). Príznačnou predpoveďou je zoom na veľký detail vázy v jednej z úvodných scén. Stonky ponorené vo vode pripomínajú výrez z akejsi temnej, duniacej krajiny. Všetky doposiaľ pevné konštanty sa postupne menia vo svoj opak. To, čo sa javilo ako krehké, bezbranné (žena), začína besnieť a to, čo na začiatku vládlo a ochraňovalo (racionálny princíp muža) bojuje o existenciu. 


Von Trier sa ako zvyčajne neštíti provokovania a testovania hraníc diváckej tolerancie. Úhľadne vystavanú ilúziu vzápätí zborí a poprie, alebo aspoň nebadane ironicky zosunie. Ako rozbušku do pohodlia diváckej konformity. V prípade Antikrista asi povstanú predovšetkým feministky s obvinením z mizogýnie, prípadne budú citlivejší jedinci pobúrení niekoľkými krvavými a pornografickými scénami. Ostatní nebudú pár týždňov môcť bezstarostne vkĺznuť do trávy a vychutnať si ševelenie stromov. Rizikovým faktorom pri vstupe do kina by mohla byť depresívna nálada alebo sledovanie filmu vo dvojici. Ak ste mali niekedy ambíciu prinavrátiť duševné zdravie svojmu partnerovi, Antikrist vás z toho spoľahlivo vylieči. Von Trier ním zakričal do sveta, ktorý sa ochotne vkladá do rúk psychoterapeutov (a iných pozitivistov), že CHAOS VLÁDNE a pokusy skrotiť ho sú neisté.
Antichrist (Dánsko/SRN/Francúzsko/Švédsko/Taliansko/Poľsko, 2009, 104 min.) Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier. Kamera: Anthony Dod Mantle. Strih: Anders Refn. Hrajú: Willem Dafoe, Charlotte Gainsbourg