Osemčlenná svorka ťažných psov je pre Jerryho Shepherda všetkým. Ako pracovník americkej výskumnej stanice v Antarktíde sa stará o svoju štvornohú rodinu vzorne a s nadšením, až do chvíle, keď musí spolu s kolegami stanicu evakuovať a pre psov už neostane v lietadle miesto. Šesť huskiov a dvaja malamuti sú tak odkázaní sami na seba a Jerry musí rozdýchať fakt, že do blížiacej sa búrlivej antarktickej zimy s ním nikto, len tak za dobré slovo, nepoletí...

Dej filmu sa tak rozdelí na dve roviny – boj psov o prežitie a Jerryho snaha vyrovnať sa s tým, že ich musel opustiť. Ako sa dá čakať, príbeh psov je o poznanie pútavejší – na rozdiel od svojho pána musia bojovať o život. Navyše sú scény v Antarktíde prvotriedne spracované. Zábery úchvatnej studenej krajiny, ako aj “herectvo” štvornohých hrdinov naozaj vťahuje diváka do deja a robí z neho aktívne povzbudzujúceho fanúšika - “deviateho člena svorky”. Spôsob, akým režisér Frank Marshall spracoval tieto scény bez toho, že by skĺzol do suchého dokumentu, alebo si naopak vypomohol voice-overom, je skutočne obdivuhodný.


Netreba však zabudnúť, že ide o film z produkcie štúdia Walta Disneyho. Dočkáme sa preto aj viacerých lacnejších útokov na city a ťažšie uveriteľných momentov. Napríklad všetky scény zo života psov sprevádza pomerne silné denné svetlo, hoci sa majú odohrávať počas polárnej noci, a teda v najlepšom prípade pri svetle klamlivého úsvitu. Iný príklad – blesková rýchlosť, s akou sa psíci rozpamätajú na vlčie návyky stratené v priepasti evolúcie. To sú však len dva z príznakov všeobecnej rozpoltenosti – na jednej strane sa Antarctica tvári ako drsňácky film o prežití (aj vzhľadom na to, že sama seba označuje za “inšpirovanú pravdivým príbehom”), na druhej však obsahuje toľko pochybných momentov, že sa postupne mení na klasický disneyovský “doják”, pričom v závere svoje pravé farby odhalí úplne. Jeden fakt za všetky – “pravdivý príbeh” z roku 1958 sa skončil tak, že prežili len 2 psi z 9. Ak čakáte v tomto ohľade vernosť predlohe, prečítajte si tento odstavec ešte raz.
Jerryho vnútorný boj medzi zdravým rozumom, ktorý velí priznať porážku, a srdcom, ktoré velí spraviť pre svojich osem “detí” čokoľvek, je o čosi nudnejší – na poriadne stvárnenie podobnej postavy by bolo treba herca oveľa ťažšieho kalibru, než je Paul Walker (Rýchlo a zbesilo). Jerryho dejová línia sa okrem toho vyvíja akosi pomaly a staticky – pôsobí však ako vhodné rozptýlenie medzi kvílením vetra a šľahaním snehu o kožuchy. Herci sekundujúci Walkerovi (Moon Bloodgood, Jason Biggs a Gerard Plunkett) odvádzajú tiež štandardné, ničím výnimočné výkony – celku to však neubližuje, pretože najdôležitejší sú predsa len psi.


Antarctica je však koniec-koncov film pre deti a ako takej, jej ťažko niečo vyčítať. Mladší divák nevstupuje do kina s krutým okom skeptika, nedostatok hereckej nuansy aj podozrivé správanie psov veľkoryso prehliadne a nevyhnutný happy-end ho naplní neskazeným nadšením. Treba však dodržať vekový limit a príliš malé deti od tejto snímky ochrániť – jeden z dramatickejších momentov, by pre ne mohol byť... povedzme... traumatický. Inak ale možno Antarcticu odporučiť ako nadpriemerný kúsok v súčasnej Disneyho produkcii.
Eight Below (USA, 2005, 120 min.) Réžia: Frank Marshall. Námet: skutočný príbeh z roku 1957 a japonský film Nankyoku Monogatari. Scenár: David Digilio. Kamera: Don Burgess. Hudba: Mark Ishman. Hrajú: Paul Walker, Bruce Greenwood, Moon Bloodgood, Jason Biggs, Gerard Plunkett, August Schellenberg, Wendy Crewson