|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Piatok 15.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Leopold
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
24. 07. 2008
Akty X: Chcem uveriť
Keď sa v roku 1993 objavil televízny seriál s tajuplným sloganom „Pravda je tam vonku...“, pre mnohých to bolo čosi ako zjavenie. V slovenskom prostredí si Akty X vybudovali slušnú základňu fanúšikov. Dvojica agentov Mulder a Scullyová riešila pred zrakmi miliónov divákov po celom svete každý týždeň prípad s nádychom niečoho presahujúceho chápanie v intenciách tzv. zdravého rozumu. Otázok bolo v každej epizóde viac než dosť a celú sériu zastrešovalo niekoľko veľkých otáznikov (napríklad čo sa naozaj stalo s Mulderovou sestrou?). S pribúdajúcimi rokmi sa fanúšikovia začali deliť. Pravoverní bez výhrad hltali všetko, čo im tvorcovia servírovali, druhá skupina divákov zase čoraz viac reptala a odmietala ponúkané výmysly.
V roku 1998 (to ešte bol seriál v plnom prúde) sa agenti vydali na skusy do kín, no nejako zásadne sa im tento výlet neoplatil. Skôr naopak, výsledok bol v réžii Roba Bowmana pomerne rozpačitý. Po tejto exkurzii sa zdalo, že sympatickej dvojici vyšetrovateľov je súdená malá obrazovka a prítmie obývacích izieb; tie akoby boli k nim zhovievavejšie. V tomto prostredí strávili ešte nejaký ten rok (seriál bol ukončený v roku 2002) a vyzeralo to, že si budú v pokoji užívať oddych vo výslužbe. K projektu sa však vrátil jeho duchovný otec Chris Carter a spolu s Frankom Spotnitzom (podpísal sa pod niekoľko desiatok epizód seriálu aj pod film z roku 1998) napísali nový scenár, pričom réžie sa ujal sám Carter. Otázne je, či to v roku 2008 má vôbec nejaký zmysel...
Pravda je tam vonku... A to platí aj po tom, čo som druhé filmové Akty X videl. Pravoverní si ju pôjdu aj tak hľadať sami a tým ostatným to môže byť vlastne úprimne jedno. Ak sa totiž vydáte do kina, dostanete tuctový kriminálny príbeh nakrútený veľmi fádnym a nič nehovoriacim spôsobom. Pridaná hodnota? Tá sa, bohužiaľ, rovná nule. A keď sa budete snažiť byť k tomu celému dobroprajní, ignorovať otravný príbeh a hľadať niečo v druhom pláne, je možné, že vyjdete naprázdno a ťažko sa ubránite pocitom trápnosti a sklamania. Predsa len, Akty X bývali o čosi sofistikovanejšie a ponúkali viac.
Na hlavnú líniu sa tvorcovia snažia zavesiť druhú rovinu, kde sa pohrávajú s významom a funkciou Muldera a Scullyovej v rámci fikčného sveta. Na začiatku príbehu pre FBI ani jeden z nich nepracuje, no pre súčasných agentov (aspoň niektorých) sú referenčným bodom. Keď zmizne príslušníčka zboru, je preto zdanlivo logický krok povolať hviezdnu dvojicu späť do služby. Čo na tom, že Fox sa utiahol do izolácie (sprevádzanej predovšetkým hustým porastom na tvári v jeho prvom výstupe na plátne) a Dana je lekárkou. Keď Ju požiadajú, aby im pomohla nájsť a osloviť Jeho, nedá jej veľa práce presvedčiť Ho. S takouto „neznesiteľnou ľahkosťou kompozície“ sa odvíjajú aj nasledujúce udalosti a divák nadobudne dojem, že v podstate o nič nejde. A toho sa potom bude zbavovať už len ťažko...
Jedným z tradičných prvkov Aktov X bolo rozvrhnutie charakterov na osi viera – vedecká skepsa. Mulder bol vždy náchylný pohybovať sa na území za hranicami racionality, zatiaľ čo Scullyová sa ho snažila držať pri zemi. Vďaka tomu sa vytvárala medzi nimi akási chémia, zvláštne napätie, ktoré ich zároveň priťahovalo k sebe navzájom, no pritom im nedovolilo (aspoň v prvých sériách) intímne sa úplne zblížiť. Aj s týmto motívom Carter v druhom kinofilme žongluje, no výsledok pripomína skôr slona v porceláne než školeného profesionála. Recitovanie kostrbatých replík v tomto duchu (napríklad opakovaná a variovaná titulná – I want to believe) je jednoducho málo a práve pri týchto momentoch sa divák môže cítiť naozaj trápne.
Nemá zmysel hodnotiť jednotlivé technické aspekty filmu, pretože sa o nich dá povedať v podstate jediné – všetky sú maximálne priemerné. Čo možno stojí za zmienku, je herecký prejav hlavných predstaviteľov. David Duchovny a Gillian Anderson predvádzajú štandard, na ktorý sme si za tie roky strávené s nimi zvykli. Billy Connolly zvláda otca Joea ešte v rámci možností, no nešťastnou voľbou boli Amanda Peet a „Xzibit“. Jeho namosúrený výraz mi snáď najviac zo všetkého pripomenul mužský náprotivok Sharon Stone z druhého Základného inštinktu. Strach a hrôza...
Bohužiaľ, ani druhý výjazd obľúbenej televíznej dvojice na plátna nedopadol príliš slávne. To sa týka ako zameniteľného príbehu s veľmi jednoduchým a polopatisticky tlmočeným „posolstvom“, tak aj technického spracovania. Viem si síce predstaviť, že sa nájdu takí, čo budú vďační už len za možnosť opäť sa stretnúť so svojimi hrdinami, no ak čakáte predsa len niečo navyše, asi sa nedočkáte. Pravda je totiž v tomto prípade až príliš nezaujímavá...
The X-Files: I Want to Believe (USA/Kanada, 2008, 100 min.) Réžia: Chris Carter. Scenár: Frank Spotnitz, Chris Carter. Kamera: Bill Roe. Strih: Richard Harris. Hrajú: David Duchovny, Gillian Anderson, Amanda Peet, Billy Connolly, Mitch Pileggi, Xzibit
V roku 1998 (to ešte bol seriál v plnom prúde) sa agenti vydali na skusy do kín, no nejako zásadne sa im tento výlet neoplatil. Skôr naopak, výsledok bol v réžii Roba Bowmana pomerne rozpačitý. Po tejto exkurzii sa zdalo, že sympatickej dvojici vyšetrovateľov je súdená malá obrazovka a prítmie obývacích izieb; tie akoby boli k nim zhovievavejšie. V tomto prostredí strávili ešte nejaký ten rok (seriál bol ukončený v roku 2002) a vyzeralo to, že si budú v pokoji užívať oddych vo výslužbe. K projektu sa však vrátil jeho duchovný otec Chris Carter a spolu s Frankom Spotnitzom (podpísal sa pod niekoľko desiatok epizód seriálu aj pod film z roku 1998) napísali nový scenár, pričom réžie sa ujal sám Carter. Otázne je, či to v roku 2008 má vôbec nejaký zmysel...
Pravda je tam vonku... A to platí aj po tom, čo som druhé filmové Akty X videl. Pravoverní si ju pôjdu aj tak hľadať sami a tým ostatným to môže byť vlastne úprimne jedno. Ak sa totiž vydáte do kina, dostanete tuctový kriminálny príbeh nakrútený veľmi fádnym a nič nehovoriacim spôsobom. Pridaná hodnota? Tá sa, bohužiaľ, rovná nule. A keď sa budete snažiť byť k tomu celému dobroprajní, ignorovať otravný príbeh a hľadať niečo v druhom pláne, je možné, že vyjdete naprázdno a ťažko sa ubránite pocitom trápnosti a sklamania. Predsa len, Akty X bývali o čosi sofistikovanejšie a ponúkali viac.
Na hlavnú líniu sa tvorcovia snažia zavesiť druhú rovinu, kde sa pohrávajú s významom a funkciou Muldera a Scullyovej v rámci fikčného sveta. Na začiatku príbehu pre FBI ani jeden z nich nepracuje, no pre súčasných agentov (aspoň niektorých) sú referenčným bodom. Keď zmizne príslušníčka zboru, je preto zdanlivo logický krok povolať hviezdnu dvojicu späť do služby. Čo na tom, že Fox sa utiahol do izolácie (sprevádzanej predovšetkým hustým porastom na tvári v jeho prvom výstupe na plátne) a Dana je lekárkou. Keď Ju požiadajú, aby im pomohla nájsť a osloviť Jeho, nedá jej veľa práce presvedčiť Ho. S takouto „neznesiteľnou ľahkosťou kompozície“ sa odvíjajú aj nasledujúce udalosti a divák nadobudne dojem, že v podstate o nič nejde. A toho sa potom bude zbavovať už len ťažko...
Jedným z tradičných prvkov Aktov X bolo rozvrhnutie charakterov na osi viera – vedecká skepsa. Mulder bol vždy náchylný pohybovať sa na území za hranicami racionality, zatiaľ čo Scullyová sa ho snažila držať pri zemi. Vďaka tomu sa vytvárala medzi nimi akási chémia, zvláštne napätie, ktoré ich zároveň priťahovalo k sebe navzájom, no pritom im nedovolilo (aspoň v prvých sériách) intímne sa úplne zblížiť. Aj s týmto motívom Carter v druhom kinofilme žongluje, no výsledok pripomína skôr slona v porceláne než školeného profesionála. Recitovanie kostrbatých replík v tomto duchu (napríklad opakovaná a variovaná titulná – I want to believe) je jednoducho málo a práve pri týchto momentoch sa divák môže cítiť naozaj trápne.
Nemá zmysel hodnotiť jednotlivé technické aspekty filmu, pretože sa o nich dá povedať v podstate jediné – všetky sú maximálne priemerné. Čo možno stojí za zmienku, je herecký prejav hlavných predstaviteľov. David Duchovny a Gillian Anderson predvádzajú štandard, na ktorý sme si za tie roky strávené s nimi zvykli. Billy Connolly zvláda otca Joea ešte v rámci možností, no nešťastnou voľbou boli Amanda Peet a „Xzibit“. Jeho namosúrený výraz mi snáď najviac zo všetkého pripomenul mužský náprotivok Sharon Stone z druhého Základného inštinktu. Strach a hrôza...
Bohužiaľ, ani druhý výjazd obľúbenej televíznej dvojice na plátna nedopadol príliš slávne. To sa týka ako zameniteľného príbehu s veľmi jednoduchým a polopatisticky tlmočeným „posolstvom“, tak aj technického spracovania. Viem si síce predstaviť, že sa nájdu takí, čo budú vďační už len za možnosť opäť sa stretnúť so svojimi hrdinami, no ak čakáte predsa len niečo navyše, asi sa nedočkáte. Pravda je totiž v tomto prípade až príliš nezaujímavá...
The X-Files: I Want to Believe (USA/Kanada, 2008, 100 min.) Réžia: Chris Carter. Scenár: Frank Spotnitz, Chris Carter. Kamera: Bill Roe. Strih: Richard Harris. Hrajú: David Duchovny, Gillian Anderson, Amanda Peet, Billy Connolly, Mitch Pileggi, Xzibit
Akty X: Chcem uveriť
Autor: Michal Michalovič
Zdroj: Kinema