Slovenská kinematografia má na svojom konte ďalší výborný dokumentárny film. Neochutnať ho, by bola obrovská škoda.

Dokument Ako sa varia dejiny je plnohodnotným jedlom pre diváka. Žiadna jednohubka, ani klasická kuchyňa starej matere. Je to tak trochu guláš nešetriaci príchuťami. Občas sú korenisté až štípu v očiach, inokedy chytľavé, ako soľ života. Majú mnoho chutí a predsa z toho nakoniec nie je zmätok, ani galimatiáš. Základná prísada človečenstva.




 Režisér Peter Kerekes (66 sezón) venoval 5 rokov svojho života realizácii receptu na film o kulinárstve a vojnách. K tomuto námetu dospel, podľa vlastných slov, v diskusiách so svojim otcom. Rozhodol sa spojiť dve témy, ktoré ho oslovovali a podarilo sa mu z nich získať novú nečakanú energiu. Pohľad na vybrané vojnové konflikty (od druhej svetovej vojny až po okupáciu Československa a rozpad Juhoslávie) očami kuchárov, ponúka nielen zaujímavé paralely medzi vojnou a varením, či „zaujímavé historky z varenia“, ale najmä a hlavne, prehliadku zaujímavých obyčajných ľudí, ktorí sú nám blízki tým, čím boli a vzdialení tým, kde a čo robili. 

Hlavní hrdinovia sú nádherne obyčajní a ľudskí. Zoči-voči Kerekesovým otázkam raz provokujúcim („aký je rozdiel medzi rozkazom a receptom?“), inokedy zdanlivo jednoduchým („prečo?“), sa ukazujú takí, akí sú. Neskĺzavajú do heroizmu, ani do (ne)ľúbivej sebaľútosti. Jedni bojovali (varili) v nacistickej armáde, druhí odmietli kus cukru zomierajúcemu, tretí už nikdy nechcú stretnúť príslušníka susedného národa, štvrtí radšej zabudli a piati neriešia, pretože žiť sa musí. Ich postrehy sú veľmi zaujímavé, často až smutno-veselé. A ako to býva, niekedy to najlepšie príde úplne na záver, v okamihu keď už scenár nemal napísanú žiadnu vetu a kamera len zotrvačne (alebo skôr skúsene) čaká, či ešte niečo "nevypadne".


Z hľadiska dramaturgie je asi najlepšie vystavaná prvá polovica filmu, rozprávajúca príbeh druhej svetovej vojny očami Nemca a Rusky. Paralely medzi ich chlebmi a príspevkom k prehre/výhre, sú jasné a divák sa upriamuje najmä na ich silné osudy a emócie. Ďalšie príbehy sú možno trochu heslovitejšie, podávané skôr v hutnej kocke vojenskej konzervy, než v stave odležaného francúzskeho syra. I tak však ponúkajú veľmi silné témy.
Napriek tragike mnohých osudov a sile jednotlivých tém, film nezatuchol pátosom, alebo nebodaj vyplakávaním. Uchováva si viac, ako štipku úsmevu, často tak trochu cez slzy. Moja najobľúbenejšia pasáž - analýza rozpadu Juhoslávie skrz jedálničky jednotlivých summitov, tomu môže byť príkladom.
Napriek tomu, že vo filme nie je zastúpený žiadny slovenský alebo český kuchár, dovolím si povedať, že je pre nás aktuálny nielen tým, že ide o tuzemský titul upriamený k všeobecne platným témam. Osobitne chorvátsko-srbský konflikt komentovaný na skrivodlivostiach tej druhej strany, pripomína pachuť česko-slovenského delenia sa, kde sa vyčítalo, kto komu postavil metro a koľko hráčov bolo v národnom týme.


Ako sa varia dejiny nie je len výborným nápadom na filmové spracovanie a poctivým hľadaním podkladov. Je to práca kvalitného režiséra, ktorý vie ako dramatizovať obraz (kukuričné pole) a jeho výborne sekundujúceho tímu. Určite treba spomenúť hudbu Mareka Piačeka a strih Mareka Šulíka. Päť rokov práce stálo za to. Priznám sa, ja som z Kerekesových dejín, varený - pečený a určite si dám dupľu. Vám všetkým tiež prajem, dobrú chuť.
Recept na 100%, moderný dokument, ktorý treba vidieť:
33% - zaujímavý neošúchaný námet 24% - skutočné ľudské príbehy, ktoré dojmú i zaujmú 22% - vojny, výstrely a úmrtia ľudí 11% - archívne zábery 5% - chutné jedlá na ktoré sa zbiehajú slinky 3% - naturalistické zábery zabitia domácich zvierat 2% - slzy a štipka soli
Ako sa varia dejiny (Rakúsko/Slovensko/Česká republika, 2009, 88 min.) Réžia: Peter Kerekes. Námet: Peter Kerekes. Scenár: Peter Kerekes. Kamera: Martin Kollár. Strih: Marek Šulík. Hudba: Marek Piaček