Keď ide o získanie moci, mnohé musí ísť bokom. Múzy, ľudskosť, vzdelanie. V lepšom prípade mlčia, v horšom sú naopak prenasledované a decimované. Poďte sa pozrieť ako to vyzeralo na mieste zvanom Agora.

Ocitáme sa v Egypte v 4. storočí nášho letopočtu. Je to jednak jedna z okrajových provincií Rímskej ríše, ktorá kontinuálne slabne a stráca moc, ale zároveň, je to miesto sústreďujúce helénsku i orientálnu vzdelanosť sveta. Práve tu totiž sídli obrovská knižnica, pamiatka na Alexandra Veľkého, miesto vzdelanosti a škola na ktorej učí slávna (a skutočná) Hypatia - autorka úvah o vesmírnych telesách. Agora tak reprezentuje stav aký bol v jeho krajšej podobe.




 Protichodnou silou dejín a filmu je mohutný nástup kresťanstva. Nie ako osobnej viery, ale ako štátneho náboženstva, ktoré sa radikálne rýchlo šíry a stáva sa novou mocnosťou. Tri storočia útlaku skončili Milánskym ediktom a zrovnoprávnením kresťanstva s ostatnými náboženstvami. Na naleštené sochy bohov a bôžikov, na do seba zahľadené mystické rituály antických a orientálnych polyteizmov udrela nefalšovaná ľudovosť kresťanstva.

Agora je veľké historické kino. Pravda, nepredstavujte si Statočné Srdce, alebo Gladiátora. Bitiek a akejkoľvek akcie je tu iba toľko čo vody v egyptskom vzduchu. Máličko. Hlavná akcia sa odohráva na dvoch úplne odlišných bojových poliach. Tým prvým je spomínaný nástup kresťanstva, stavajúci proti sebe odlišných ľudí s odlišnými cieľmi. Protagonistom tejto línie je otrok Davus, ktorý ochutná sladkú aj horkú podobu šírenia božieho slova a jeho majiteľka a učiteľka Hypatia. Dráma týchto dvoch ľudí nie je osamelým vesmírom, je veľmi prirodzene zakomponovaná do vzťahov ostatných súputníkov vykresľujúcich svoje obežnice okolo ich života. 


Druhým bojiskom je filozofia a veda. Láska k vzdelanosti je akýsi tichý pokojný rád, v ktorom Hypatia a jej študenti nachádzajú aspoň krátkodobo útek pred svetom vonku.
Na prvý pohľad je film obžalobou kresťanstva ako prívalu, ktorý zastavil vzdelanosť ľudí na dobrých tisíc rokov. Ide pochopiteľne o zjednodušujúci pohľad, ktorý však v sebe obsahuje kus smutnej historickej pravdy. Ešte smutnejším faktom však je, že tento príbeh má v sebe priveľa všeobecne platných faktorov. Podobne devastujúco udreli na Alexandriu vojaci jedného z prvých kalifov pri nástupe moslimov o pár storočí neskôr, podobne ako kresťania ničiaci knižnicu a spievajúci Aleluja! sa tešili Vizigóti pri búrani Ríma, a podobne vzývajú svojho boha útočníci s bombou dnes. Keď príde k stretu civilizácii, alebo mocností, žiadna z nich sa nespráva tak, aby mohla byť na seba spätne hrdá. Ak sa dá z tohto filmu zobrať nejaké dejepisné poučenie, tak je to pohľad na „neznámych vodcov revolúcie“ a ich dôležitosť pri šírení myšlienok. Práve preto je k Petrovi primeriavaný Pavol. 


Ak máte radi ten typ historických filmov, ktorý neohuruje obrovskými armádami, ale krok po kroku predkladá svoj pohľad na konkrétnu epochu, môžete si užiť naozaj pekné kino. Napriek drobným zjednodušeniam a európskej produkcii (či práve preto?) máte možnosť vidieť dobre vybudovanú drámu na pozadí epického menenia sa dejín. Veľmi kvalitným hereckým výkonom pochopiteľne vládne Rachel Weisz v titulnej úlohe. Po Fontáne a Nepohodlnom opäť výborný výkon. 
Agora (Španielsko, 2009, 127 min.) Réžia: Alejandro Amenábar. Scenár: Alejandro Amenábar, Mateo Gil. Kamera: Xavi Giménez. Strih: Nacho Ruíz Capillas. Hudba: Dario Marianelli. Hrajú: Rachel Weisz, Max Minghella, Oscar Isaac, Ashraf Barhom, Rupert Evans, Michael Lonsdale, Homayoun Ershadi