Oproti mladšej domácej filmárske generácii, ktorej diela sa pohybujú väčšinou v žhavej súčasnosti, sa staršia generácia tvorcov vracia skôr k minulosti, či už kedysi zažitej alebo pomerne blízkej ich mladosti. Potreba priniesť svoj náhľad na čas, ktorý pomaly a nenávratne odchádza spolu s jeho zástupcami, je cenná, v realizačných výsledkoch už diskutabilnejšia a v prípade Agávy nedostatočná.

Motivovanie sa tvorcu filmu, Ondreja Šulaja, Ballekovou prózou (rovnomennou časťou z jeho románu Agáty) môže poukazovať na autorskú blízkosť, ktorej vizuálnu podobu chcel v Agáve zachytiť. Priestor pomaly už „bájneho“ povojnového a predprevratového južného Slovenska predstavuje miesto kríženia etník a mentalít a predovšetkým časov: dávnejšie minulého monarchistického („som človek 19. storočia“, povie o sebe postava lekára), dávnejšieho predvojnového „kapitalistického“ (postava staviteľa Hampla a jeho kaviarenská partia podnikateľov), nedávneho vojnového (cez odbojovú, netradične západnú skúsenosť postavy zamilovaného Daniela) a prítomného roku 1947 (v postave mladej Nadi, lekárovho vnuka a skupinky „letných hostí“, inak nástupu povojnovej inteligencie ako nositeľov modernizmu).
KINEMAVIDEO3786.
Do tohto generačno-etnického rámca prichádza ešte blízka predzvesť novej doby, prízrak komunizmu a triedneho zúčtovania (v postave premietača Cyra). V opozícii voči línii ľudovej, triednej a povstaleckej praxe slovenského filmu Agáva cenne profiluje znamenia nastávajúcej doby v predobraze smutného rozkladu a zániku doby, ktorú zrušila.
Obzretie sa za časom, ktorý postavy a ich životný priestor obral o budúcnosť, nemá výrazný politický rozmer, a to napriek aranžovaniu historických dokumentárnych vsuviek aj s vektorom určujúcej geopolitickej vôle Východu (prostredníctvom vloženého úryvku zo sovietskeho filmu Čapajev). Filmu dominuje rehabilitácia zabudnutého času a pátos nostalgie. Predzvesť zániku predstavuje v podobe zhubnej vášne. Táto vyvrie z útrob mladých tiel ako živočíšna odpoveď človeka na jeho „prirodzenosť“ potláčanú v úvahe filmu náboženstvom, monogamiou.

Oddanie sa zmyslovému sa tu prepája s chodom a živlami prírody, vrátane symbolickej agávy, rastliny, ktorej zakvitnutie je spojené s jej uhynutím. Podobne sa dusné leto 1947 stalo pahrebiskom zašlej dobovej elegancie, ktorú snímka s nasadením kriesi. Zánik netotalitného politicko-ekonomického režimu prepojil odviazanú pohlavnú túžbu s ničivým požiarom srdca ako obraz doby, ktorá sa nemohla zvládnuť.
Tieto úmysly, ktoré Agáva predostrela a dali sa v nej prečítať, však nedostali dostatočné filmové zaopatrenie, podmanivú vizualizáciu. Všetky spomenuté a mnohé ďalšie narážky, súvislosti, poukazy centralizuje v snímke minimálna zápletka a jednoduchá dejová osnova, takže rozprávačstvo sa sústreďuje predovšetkým na dramatickú výbavu postáv, ktorá nepovýšila na náležitý psychologický obraz ich vnútra. Ani koncept prírodnej a zmyslovej zovretosti či lyrických opisov sa neroztopil v magickej poetike, na akú nás doma privykol J. Jakubisko, prípadne S. Párnický.

Naopak, väčšinu scén a záberov utopila toporná (miestami až nešikovná) štylizácia, plochá, bez mizanscén či využívania hĺbky záberu a v tomto prípade nenáročnejšia schodnosť divadelného inscenovania situácií s nie príjemne deklamovaným herectvom, ničím nekompenzovaným. Mnohé scény a zábery sú nevzrušivé pre svoju predvídateľnú ošúchanosť, pripomínajú totiž okamžite mnohé iné z nekonečného radu filmového klišé a konvencie. Priestor vo filme sa oprel o niekoľko exteriérových a interiérových náhľadov tak, že nevytvoril dostatočný kolorit mesta ako plnohodnotného protipólu prírody.
Monotónnosť silnej farebnosti podporená významovým svetlom historického leta akoby splošťovala osobitosť jednotlivých situácií. Starostlivú prácu s dobovými kostýmami strednej triedy znehodnotila miestami absurdná dokonalosť ich čistoty a vyžehlenosti, čo paradoxne znecitlivelo ich vnímanie. Takéto odkrajovania z finálnej vizualizácie diela, masív jeho tvorivých zámerov pochopiteľne poznačili. Takže zo zamýšľaného obrazu „atraktívnej“ doby sa stalo skôr torzo zamýšľaných ambícií a úvahovej skladby.
Agáva (SR, 2016, 91 min.)Réžia, scenár: Ondrej Šulaj. Hrajú: Milan Kňažko, Katarína Šafaříková, Marek Geišberg, Milan Lasica, Diana Mórová, Attila Mokos, Pavol Šimun, Éva Bandor