Ak kedysi, v časoch dohárajúceho komunizmu, bol rumunský film jednotkou postrachu, tak v rámci postkomunistického sveta ponúka rumunská kinematografia asi najzrelšie výpovede o jeho súčasnosti. Nový film Aferim! (s cenou za réžiu pre režiséra a spoluscenáristu Radu Judeho na prestížnom berlínskom festivale) sa vracia do podstatne hlbšej minulosti, čo vyžaduje väčšie filmárske nároky a výbavu.

U nás sa o to pokúsila M. Čengelová-Solčanská v Legende o lietajúcom Cypriánovi, ale sympatická ambícia zlyhala aj na neschopnosti intenzívne predstaviť mentalitu vtedajšieho človeka a jeho vzťahov. Vyčariť sugestívny obraz doby, ktorý je vzdialený sklonom k vzpružujúcej heroizácii udalostí, je jednou z devíz Aferima.
Hneď na začiatku filmu dostáva divák presnú historickú orientáciu, ide o rok 1835, čo domácemu rumunskému divákovi či znalcovi dejín iste poskytuje hlbšiu orientáciu poza či ponad dejovú líniu. Dejepisné pozadie však už v snímke nemá iné významnejšie odkazy (alebo sme ich nepostrehli), ako to v klasických historických drámach bývava.
KINEMAVIDEO3658.
Film je celkom zapustený v celistvej konkretizácii miesta a času, antimestského prostredia (osídla rôznych majetkových vrstiev, vrátane cirkevných, trhoviská, hostince, atď.), ktorého až etnografický ráz akoby hypnotizoval prostý, lineárny príbeh o úlohe dolapiť previnilého cigánskeho otroka. Osnova cesty naprieč krajinou evokuje rozľahlé scenérie, k čomu sa pridávajú motívy previnenia, „zákona“ a trestu, takže viacerí filmoví kritici poukázali na westernový imidž snímky, ba dokonca jeho revizionistickú east verziu, s čím sa dá súhlasiť, najmä keď si vybavíme analogický western súčasnosti, Tarantinovho Divokého Djanga, kde sa otrokovi dostáva pomoci, aby sa vymanil z nesvojprávneho postavenia a sám sa mohol stať osoboditeľom, čo je v dobovom obraze Aferima nemysliteľné.
Čo však majú oba filmy spoločné a čo „omladzuje“ etnografickú objektivizáciu Aferima, je humor, akoby nadhľad nad starostlivo zrekonštruovaným obrazom minulosti, čo túto „fotografiu“ doby práveže zreálňuje. Ešte viac ako u Tarantina nejde o rozpustilý autorský glanc, ale o prepožičanie autorského tvorivého potenciálu a rozmachu postavám i postavičkám, ktoré ho výborným hereckým vedením a výkonom uvoľnili do panorámy národnej mentality, ktorej dominuje ľstivosť, úskočnosť, účelová poníženosť, spupnosť, sebaľútosť, rozmarnosť i prirodzenosť násilníctva a krutosti.

Rumunsko, v onej dobe v podobe niekoľko veľkých kniežactiev, sa v čase filmového príbehu spamätávalo z rusko-tureckej vojny a s ich zápasom o vplyv na jeho území, čo sa osobitne dotýkalo Valašského kniežactva, susediaceho s Tureckým sultanátom. Turecký mocenský dosah súvisí aj s postavou bojara (niečo ako zemepána) osmanského vzhľadu i spôsobov. Emancipačné národné úsilie, formujúce Európu 19. storočia, prinieslo do aktivizujúceho sa vtedajšieho Rumunska aj isté občianske, správne či súdne reformy, ale, napríklad, cigánske otroctvo, nezameniteľné s feudálnym nevoľníctvom, viazalo krajinu starovekými mravmi.
Povzdych hlavného hrdinu Constandina, historickej obdoby nášho pandúra, či ľudia o 150-200 rokov, teda naši súčasníci, budú pamätať na všetko, čo pre nich (ich lepšiu budúcnosť) urobil, je v rámci mnohých monológov, poučení a bonmotov, ktorými táto plnokrvná postava vo filme oplýva, kľúčový, a to vo vzťahu historického obrazu filmu k súčasnosti. Utvrdzuje ju aj generačný motív, keďže Constandina sprevádza na ceste za previnilcom syn, ktorému odovzdáva svoje poznanie a skúsenosti, vrátane starých mravov, voči ktorým však syn vznáša, akokoľvek jemne a v synovskej poslušnosti, iný étos, pociťujúci už, dnešnými slovami, neprávosť, diskrimináciu. Povaha starého „zákona“, v ktorom podľa popovej (jedna z mnohých vedľajších postáv snímky) „klasifikácie“ národov cigáni musia by otroci, teda vlastníctvom pánov (svetských či cirkevných), sa nebadane láme, aby film poukázal na jej náročný prechod do právnej súčasnosti, ktorú dnes žijeme.

A tak pri tomto brisknom prieniku do minulosti, vyvolaným akoby zázračným strojom času, môžeme silne precítiť i premyslieť podobu našej prítomnosti vyrastajúcu z „divej“ minulosti, ako ona modifikuje v ľudskej i sociálnej povahe, prípadne lepšie pochopiť rumunskú skúsenosť s komunizmom, ktorej najkrutejší, takpovediac severokórejský variant zažívali na európskom kontinente snáď okrem Albánska len oni. Ponuka zmerať problémy prítomnosti minulosťou v koncepte geograficky hraničného regiónu je vysoko aktuálnym podhubím tohto ďalšieho kvalitného rumunského diela.
AFERIM! (Bulharsko/Česko/Rumunsko, 2015, 108 min.)Réžia: Radu Jude. Scenár: Radu Jude, Florin Lăzărescu. Hrajú: Teodor Corban, Mihai Comănoiu, Cuzin Toma