V prípade tohto filmu nejde o nijakú príbuznosť s našim vidieckym, prípadne záhradným poetizmom, kde jablká sú slovenskou národnou rekvizitou. Snímka síce obsahuje ľúbivé obrazy prírody, avšak nabité akýmsi popkultúrne umelohmotným čarom – o poetizme sa tu dá hovoriť len veľmi ťažko. Ide o dielo dánskeho režiséra Andersa Thomasa Jensena, ktorý po oskarových úspechoch na poli krátkeho filmu slávi medzinárodné úspechy aj dlhometrážne. Ťažiskom jeho práce je scenár, píše ich aj pre iné tituly (spolupracoval napríklad na snímkach Mifune, Wilbur sa chce zabiť atď.).

Námetom filmu je takzvaná opozícia dobra a zla, ktorá však v tejto verzii podlieha určitým modifikáciám. Adam, ultrapravicovo orientovaný delikvent, sa práve vrátil z väzenia. Dostáva sa do akéhosi resocializačného kurzu, kde sa má znovuzrodiť aj myšlienkovo - nájsť v sebe nového, mravnejšieho jedinca. Kúru má absolvovať pod vedením láskavého kňaza na jeho osamelej farnosti uprostred malebnej prírody. Vyvrcholením sebaočistného snaženia sa má stať upečenie jablkového koláča. Farár Ivan je naproti tomu tragikomickou verziou Krista nastavujúceho ďalšie líce ranám osudu, motivovanou akousi z nevyhnutnosti zvolenou obmedzenosťou. Jeho život je nepretržitou sériou katastrofických udalostí. Postupom času si, aby vôbec dokázal ďalej existovať, sformuloval istú životnú filozofiu, ktorá v ňom spoľahlivo zabíja možné pochybnosti. Je presvedčený, že ho pokúša diabol a prekonanie strastí bez reptania je najvyšším dôkazom pevnosti jeho viery. 


Všetko negatívne z vlastného života preto vytesňuje a nechce to vidieť ani vo svete okolo. Prevýchova zločincov preňho predstavuje nádej na konečný úspech, víťazstvo viery, pevný bod zmyslu v mori utrpenia. To, že sa doposiaľ žiadne hmatateľné výsledky nedostavili, si samozrejme nie je ochotný pripustiť. Nevidí zlo, nepočuje zlo. Je zrejmé, že takto vymodelovaný konštrukt potrebuje svojho antagonistu – niekoho, kto dá tomuto pevne vymodelovanému, prehľadne zdôvodnenému svetu poriadne zabrať. Adam, ktorého životná filozofia stojí na úplne iných základoch, sa veľmi rýchlo vžije do polohy onoho diabolského oponenta. Vytýči si cieľ, ktorý má s láskyplnou pokorou málo spoločné – dostať Ivana na lopatky, zničiť jeho ilúzie, zanovitú, smiešnu vieru. Takéto primitívne deštruktívne zámery sú ešte v úplnom súlade s neonacistickými, silou operujúcimi tendenciami. Dochádza teda k určitej výmene prvotných pozícií. Adamova snaha prebudiť kňaza zo slepoty dobromyseľnosti a pozitivizmu a tým pádom ho poraziť je oveľa silnejšia a vo svojich pokusoch konštruktívnejšia ako túžba Ivana milotou a výchovným pôsobením scivilizovať svojho zverenca.
Absurdný humor filmu tkvie práve v týchto paradoxných stretoch / nárazoch bezmocného zla o „šialene blbé“ dobro. Obaja sú determinovaní rovnakou mierou zaslepenosti, nedostatkom empatie a slepou vernosťou vlastným fixným ideám. Dobrým dôkazom je scéna s ekologickou aktivistkou, ktorá si prišla k farárovi pre radu, lebo zistila, že je tehotná a dieťa bude pravdepodobne postihnuté. Jeho však nezaujíma intenzita problému, v ktorom sa ocitla, ale hlavne spravodlivé rozdelenie keksíkov. Farár vložil všetku energie do vybudovania náhradného sveta disponujúceho vlastnou logikou. Pri každom otrase spôsobenom vpádom nejakej zložitej reálnej udalosti dochádza k malému zániku a on musí znova upevňovať jeho základy. Je tak zaujatý opätovnými konštrukciami, že nedokáže skutočne počúvať a pomáhať. Nemôže byť dobrým duchovným, len jeho karikatúrou, pretože ľudí a svet nevidí v jeho úplnosti, zložitosti jeho vzťahov, ale len akejsi okyptenej vyžehlenosti. Jeho imaginárna ríša sa má k reálnemu svetu asi ako filmový ateliér, v ktorom vidíme kartónové priečelia budov s neexistujúcimi bočnými fasádami a interiérmi. Dá sa na to pozerať, ale nedá sa v tom reálne existovať. Tragikomická hĺbka tejto postavy spočíva v tom, že svet, ktorý si tak krvopotne vytvoril, nie je obývateľný. 


Táto sčasti satirická komédia rozhodne nie je hrou s nuansami ani skrytými významami. Všetky fakty sú nám buď jasne v dialógu prípadne v konaní postáv osvetlené, alebo obohatené o interpretačné možnosti biblických poukazov a podobenstiev. Stav rozvetvenej jablone upomína na vnútornú odyseu Adama za takmer nepravdepodobným očistením – jablká sa najskôr stávajú sústom pre kŕdeľ vrán, potom na ne zaútočia červy, aby ich nakoniec takmer úplne zdecimoval úder blesku. Realistické motivácie sa pôsobením nadprirodzených „náhod“ do určitej miery posúvajú do úzadia a celý príbeh nadobúda akúsi rozprávkovú štylizáciu. Prispievajú k tomu aj občasné pohľady kamery zhora, ktoré možno prirovnať k hľadisku Boha, prizerajúceho sa svojmu dielu.
Čo je však pre tento film určujúce (hlavne pre jeho medzinárodný úspech), je šokujúce, politicky nekorektné narábanie so spoločensky citlivými témami ako incest, telesné postihnutie, smrteľné choroby, prisťahovalci atď. Jensenov mrazivý sarkazmus všetko rámuje a ekvalizuje, čiže dostáva na rovnakú úroveň, nič mu nie je sväté. Vzniká tak istý odstup umožňujúci pragmatické vnímanie sveta ako tragikomického divadla so všetkými jeho smiešnymi nádejami a bolesťami. Takýto postoj je na jednej strane oslobodzujúci, na druhej však zbavuje zodpovednosti. Z oboch dôvodov je Jensenov humor čistou esenciou súčasnosti. Ako aj udelenie výročnej ceny kultúry režisérovi združením dánskych pastorov za „premyslený komentár k úlohe pastora a zaujímavý obraz neonacistu ako média vykúpenia neschopného odvrátiť neželané dobro...“. Dovŕšením celej tejto postmodernej absurdity je fakt že Anders Thomas Jensen práve spolupracuje s Larsom von Trierom na jeho pripravovanom komerčnom trháku - horore s názvom Antikrist.
Adams aebler (Dánsko, 2005, 94 min.) Réžia: Anders Thomas Jensen. Scenár: Anders Thomas Jensen. Kamera: Sebastian Blenkov. Hudba: Jeppe Kaas. Hrajú: Ulrich Thomsen, Mads Mikkelsen, Nicolas Bro, Paprika Steen