Nielen ľudia majú (vytvárajú) svoje príbehy. Aj vec, nech je akákoľvek disponuje jedinečným, sebe vlastným príbehom. Na túto skutočnosť sa snažia poukázať štyria mladí českí tvorcovia. Každý sa s témou snaží vysporiadať po svojom. Aj keď sú všetky príbehy odlišné, majú spoločného menovateľa. Tým je vzťah ľudí k veciam, ako aj samotný život týchto vecí.

4 veci, štyria tvorcovia, štyri krátkometrážne filmy o tom ako žijú veci. A veci skutočne ožívajú v prvom krátkom snímku s názvom Test. Jediný zástupca hraného filmu, Václav Švankmajer, ponúka svoj pohľad na spomínanú tematiku. Ako by to vyzeralo, keby veci ožili? Režisér vdychuje život crash-testovým figurínam, ktoré sú postavené do pozície opravárov áut. Človek (stvárnil ho Tomáš Hanák) prichádzajúci hľadať pomoc pri oprave auta sa dostáva do konfrontácie s týmito figurínami. Dochádza k transpozícii, kedy človek slúži ako nástroj, ovládaný vecou-človekom. Veľmi jednoduchá a pekná paralela dovedená ad absurdum k dnešnému štýlu a spôsobu života, kedy sa mnohokrát stávame obeťami vlastných vecí, ktorými sme niekedy až zbytočne obklopení. Václav Švankmajer pracuje s podobným spôsobom animácie ako jeho otec (známy a slávny Jan Švankmajer), pričom nedbá až toľko na detaily (využíva skôr polocelky) a využíva takisto veľké množstvo strihov. Celková atmosféra je výborne dokreslená hudbou, ktorá navodzuje zvláštny pocit smútku (možno je to len osobná záležitosť), ale najmä stav zamyslenia sa nad zobrazovaným v iných súvislostiach, než ako sú nám predstavované. 


Ďalšie tri snímky spadajú do kategórie dokumentu. Nejde však o obyčajné dokumenty, pretože každý v sebe nesie niečo poetické a hravé (najmä posledný z nich). Zaoberajú sa vecami každodennej potreby, ale aj vecami „vzácnejšími“, „rozprávajúcimi“ o svojej vlastnej minulosti (histórii). Človek má „iba“ status rozprávača. V každom prípade je tu vidieť nerozlučná spätosť medzi človekom a jeho vecami.
Markéta Válková v Motocyklení prezentuje niekoľko starých pánov rozprávajúcich sa o účastiach na "Šestidenní" (prestížna súťaž motocyklov). Motocykel je vykreslený ako kamarát, ktorý nesmie sklamať. Iba vtedy je možné dosahovať úspechy. Teda nie človek, ale stroj, respektíve kooperácia obidvoch je stredobodom pozornosti druhého príbehu. Ako jedinému mu možno vyčítať určitú nezáživnosť. Dôvodom je možno výber úzko špecifikovanej oblasti, alebo jednostranne zamerané rozprávanie, aj napriek tomu, že je prestrihované archívnymi zábermi zo spomínanej motocyklovej súťaže. Film si neudrží svoje tempo až do konca a po určitom čase začína nudiť.
Tretím v poradí je dokument Marty Hrubej s príznačným názvom Věci. Hlavnú úlohu zohrávajú predmety každodennej potreby za horizontom svojej funkčnosti. Čo s takýmito predmetmi? Treba ich vyhodiť, uchovať, či snáď ešte použiť? Tieto dva protiklady sú reprezentované v názoroch režisérkiných babičiek. Jedna veci zhromažďuje a druhá sa „zbytočných“ vecí zbavuje. Za zmienku stoja niektoré názory babičky, zhromažďujúcej vyhodené predmety: „človek, ktorý sa nevie vhodne správať  k veciam sa nevie správať ani k ľuďom“; alebo „nie je dôležité vlastníctvo, ale samotná existencia vecí“. V tomto dokumente je asi najevidentnejšie zachytené posolstvo, o ktoré mladým tvorcom išlo. Vyjadriť koreláciu matérie v určitej forme a človeka,  ovládajúceho túto matériu. 


Deník babičky Němcové od Jána Gogolu ml., uzatvára celý cyklus. Ide o poetický príbeh jedného denníka. Dôležité pri tomto filmíku nie je čo, ale ako. Počas niekoľkých minút sa vystriedajú rôzne osoby pri referovaní jednotlivých zaznamenaných  udalostí. Každý deň obsahuje okrem opisu situácií, aj presný stav počasia. Na základe tejto pisateľkinej obsesie je vytvorené „umelé“ (dobové) prostredie televízneho programu o počasí, kde je prednášaný príbeh z denníku. Mimo to je rozprávanie sprevádzané prezentovaním vecí, korešpondujúcich so slovným prejavom. Pri tom sú využívané rôzne farebné filtre a pod., aby navodili pocit poetickosti. Denník je plný vecí, tvoriacich príbeh. Zároveň je dôkazom „nesmrteľnosti“, či už seba samého, alebo jeho autora. Na základe neho môžeme rekonštruovať určité udalosti (a spomenúť si na mnohé veci), ktoré vyprchali z našej pamäte. Patrí síce do materiálnej sféry, ale jeho obsah ho transcenduje. A to je práve to, čo robí vec nenahraditeľnou.
Tvorcovia podieľajúci sa pri vzniku tohto pásma krátkych filmov, patria do jednej generácie FAMU. Filmy vyprodukovali už v roku 1999, takže sa môže zdať zbytočná ich súčasná distribúcia v kinách. V každom prípade ide o nadčasové príbehy, takže divák nemusí mať obavy z anachronizmu. Popri „záplave“ českých filmov sa vytvorila možnosť porovnať si hranú (komerčnú) tvorbu s odlišným náhľadom na svet (filmu), rovnako ako spoznať české (školské) dokumentárne filmy.
Dvaja režiséri a dve režisérky nám ponúkajú svoje pohľady na predmety, nástroje, stroje, proste veci. Snažia sa poukázať na to, že tieto predmety nemusia byť obyčajnými, za aké ich často považujeme. Nútia nás pozrieť sa na ne z iného uhla pohľadu. Každý si určite spomenie na tú svoju vec, veľmi dôležitú v jeho živote a takisto na príbeh úzko spätý s touto vecou.
4 věci  (ČR, 2006, 75 min.) Réžia: Václav Švankmajer (Test), Markéta Válková (Motocyklení), Marta Hrubá (Věci), Jan Gogola ml. (Deník babičky Němcové). Scenár: Václav Švankmajer, Markéta Válková, Marta Hrubá, Jan Gogola ml. Kamera: Petr Vejslík, Martin Šácha, Jan Baset Sřítežský, Jiří Lívanec. Hudba: Vrána, Pierre Bastien. Hrajú: Tomáš Hanák (Test), neherci (Motocyklení), neherci (Věci), neherci (Deník babičky Němcové)