Nemecká kinematografia vám uštedrí rázny zásah do vášho filmového pohľadu. Po dlhom čase opäť jeden výborný dramatický kúsok.

Zabudnite na všetkých chlapcov a dievčatá, čo to chcú tiež, pretože distribútor týmto filmom očistí nazeranie väčšinového diváka na nemeckú produkciu a odkáže skôr na výborné tituly ako Klopanie na nebeskú bránu, Životy tých druhých, Proti múru, England!, či ďalšie kvalitné drámy. Tentoraz opäť na vážnu nôtu, s výborným ťahom na divákov a vysokou mierou intenzity.
                              


Neexistuje krutejšie miesto ako ženská väznica. Kde sa z pôvabných stvorení stávajú pod tlakom podmienok a životného osudu, bezcitné monštrá či vražedkyne z donútenia. Traude Krüger si na tragický priestor zvykla a po 60 rokoch si azda myslela, že ju už nič neprekvapí. Jej život je balada, ktorá čaká na svoj koniec a po jeho troch štvrtinách strávených za mrežami sa skutočne môže cítiť, ako ich obeť. No práve Traude sa snaží v tejto ľudskej temnote vykresať iskierku humanity učením hrou na klavír. A práve teraz prichádza ťažký oriešok – introvertná, nepredvídateľná a mimoriadne agresívna vražedkyňa Jenny. Prvotne negatívny postoj ku Jenninej hre na klavír je zo strany Traude pochopiteľný, už nechce sledovať ďalšie ľudské osudy a utrápené duše pred nádherným nástrojom. No Jenny má talent, pri ktorom puká srdce a nadanie, ktoré učiteľ dokáže vycibriť. Preto sa púšťajú obe ženy do boja – so sebou i spoločne, aby sa na finálnej klavírnej súťaži ukázalo, či Jenny môže dostať novú šancu od života a predviesť za štyri minúty nezabudnuteľnú etudu hodnú svetla tohto sveta.


Spojenie dvoch, na prvý pohľad odlišných charakterov v temnom prostredí sľubuje prirodzene silnú hereckú drámu. A hoci scenár sa v skutočnosti odhalí ako násobná variácia na už videné, máme pred sebou filmový chod so zaujímavými scénami a intenzívnymi chvíľkami. Dať dokopy dvojicu žien, ktoré odďaľujú pomaly štyri generácie, bol výborný nápad, rovnako aj vybudovaná priepasť medzi nimi a ich pohľadom na život. Hoci v ňom sa neraz stretávajú, a to nielen tým, že sa ocitli na rovnakom mieste. Sledovať odlišnosť i zhodu charakterov (a hereckých predstaviteliek) v celej dvojhodinovej stopáži, je jednou zo silných devíz filmu.
Tou druhou je vzhľadom na zakomponovanie hry na klavír - hudobná stránka. Selekcia skladieb a ich postupná performácia vyvoláva v divákovi silný zážitok a prepojenie s dejom a najmä vývojom charakterov je plynulé, pričom sa dočkáte mimoriadneho finále, aké sa vo filmoch strednej Európy zväčša nenosí.
Kombinácia výborných charakterov, ich zbližovania či vzďaľovania i postoja k hudbe si vyžaduje predovšetkým silnú exekúciu. Dvojica herečiek ju zvláda výborne – osobne sa mi viac pozdáva výkon Monicy Bleibtreu, ktorá sa po desiatkach televíznych snímok dočkala medzinárodne etablovaného filmu s výborne napísanou úlohou. Ale ani Hannah Herzsprung nie je žiadny filmový zelenáč a rovnako vystupuje z televízneho tieňa na veľké plátno s gráciou.


Majú Štyri minúty aj určité nedostatky? Iste, napriek silnej variácii si môžete pred zhliadnutím na papier napísať päť-šesť tematických odsekov a môžete si byť istí, že film je podľa nich zložený. Máme za túto predvídateľnosť znížiť viac bodov ako obvykle? Určite nie, pretože aj variácie bez inovácii vedia byť silné a priniesť kvalitné divácke zážitky.
Štyri minúty sú jedným z nich. V čase, keď sa o európsku kinematografiu treba nadmieru zaujímať a dobre sledovať program kina, aby ste sa nevydali len na priemerný, či iba dobrý (rozumej šestkový) kus, prichádza pozvánka na povinnú návštevu. Reagujte na ňu.
Vier Minuten (SRN, 2006, 112 min.) Réžia: Chris Kraus. Scenár: Chris Kraus. Kamera: Judith Kaufmann. Hudba: Annette Focks. Hrajú: Monica Bleibtreu, Hannah Herzsprung, Sven Pippig, Richy Müller, Jasmin Tabatabai, Amber Bongard, Stefan Kurt, Vadim Glowna, Nadja Uhlo.