Mal, či mohol to byť taký slušný „medzipríbeh“. Čosi ako Smrtonosná pasca 3,5. V každom prípade, ak nič oslnivé, tak aspoň slušný film. Donner nie je žiaden nováčik a Willis predsa policajta už ani nemusí hrať. Ako dopadne dvojnásobné smrtonosné stretnutie?

Richard Donner je starý režisérsky pardál. A nemusím toto tvrdenie vzťahovať iba k roku narodenia (1930) a počtu režijných výtvorov (vysoko cez 50). Stačí, keď spomeniem, že má za sebou počiny ako Omen, Superman I a II. a pochopiteľne ságu Smrtonosná zbraň. Od takého chlapíka človek očakáva poctivé remeslo a možno aj nejakú tu klasiku 80. rokov, ktorá vo svete klipovitých Bad Boys príjemne občerství divákovu myseľ.
Keď už sme pri tých očakávaniach. Čo by ste očakávali od policajta v podaní Bruca Willisa? Že sa vráti ku komediálnemu rozmeru z Moonlightingu alebo z Posledného skauta? Že bude smrtiaci ako v Smrtonosnej pasci? Alebo že sa „správňacky“ obetuje a la Sin City? Skutočne, Willisova herecká kariéra kladného policajta je mimoriadne pôsobivá. S určitým nadnesením sa dá povedať, že jeho kariéra je opakovanou štúdiou na tému: správny tvrdý chlapík.


Osud (presnejšie štúdio a producenti) nám tak namiešali kokteil z overených ingrediencií a pod kreatívnou hlavičkou: Od režiséra Smrtonosnej zbrane s hlavným predstaviteľom Smrtonosnej pasce na nás nastražil čosi naozaj smrtonosné...
Nemá zmysel ďalej napínať (aj tak ste už videli hviezdičky), 16 blokov je fatálny nepodarok. Príbeh policajta Jacka (Willis) je príbehom trosky. Možno na konci filmu zľahka tušíme, čo doviedlo tohto evidentne elitného policajta (ako inak) k osudu ožrana. Fakt je, že keď treba z policajného zboru niekoho na pochybnú „muklovinu“, každému napadne Jack.
Úvodná scéna (asi najlepšia z filmu), kde policajná razia odhalí mŕtve telá a veliteľ zásahu sa opýta, koho by bolo najlepšie nechať to tu strážiť (rozumej, kto v zbore nebude chýbať), je krásnou antitézou ku klasickým hrdinským eposom. Zatiaľ, čo trebárs Arnold začal v Comande záberom na jeho mohutný biceps, Willis sa uvedie svojou povestnou poloplešinou, strhaným výrazom a pochudnutou postavou. Až si človek pomyslí, že motív „nesprávny chlapík na nesprávnom mieste“ sa dá urobiť aj stý krát zaujímavo.
Jack Mosley dostane neplánovanú úlohu. Eskortovať nejakého niktoša pred súdny tribunál. Je to iba o 16 blokov ďalej a sú na to dve hodiny času. Brnkačka. Jack má dokonca dosť času zastaviť sa v obľúbenom kráme pre trochu tekutého posilnenia. Zaznie výstrel a ospalému (ale dobrému) úvodu je koniec. Začína naháňačka. Mosley a práskač Eddie (asi nebude taký niktoš) sa skryjú v malej krčme a zavolajú policajné posily. Presne v tomto momente sa mení príbeh filmu na „príbeh“ filmu. Neviem, či sa niečo stalo scenáristovi (pri pohľade na jeho portfólio asi nič), alebo či dobrovoľne začal neuveriteľným spôsobom vŕšiť jedno trápne klišé na druhé a „posúvať“ film po nezmyselných zastávkach k svojmu cieľu. Už prvý dialóg dvoch skorumpovaných policajtov bol ťažkou ranou do zátylku, keď prednášali vety absolútne bez kontextu deja, ale s evidentným žmurkaním na diváka v zmysle: „Bacha, toto je dôležité!“ 


Viete si inak predstaviť situáciu, že potom čo sa vám zrúti plán a musíte okamžite naháňať „krysu“ jeden druhého „informujete“ štýlom: „Prebudil sa a opäť je v uliciach, ktoré pozná, ako nikto“? To rozchodí málokto.
Žiaľ, neznesiteľná priamočiara tuposť dialógov, nie je to najhoršie. Omnoho horšie je, keď vidíte, že scenárista pošle svoje postavy na miesta, z ktorých ich nevie dostať. Vznikajú tak nechcene komické situácie, ktoré robia hanbu všetkým zúčastneným. Hlavný hrdina sa s hlavným záporákom stretnú snáď trikrát počas hodinky, tak potom ťažko čakať, že vo finále zo seba dostanú ešte čosi navyše, okrem banálneho triku s diktafónom a klišoidného záverečného vysvetlenia všetkých skutočností zápornou postavou.
Škoda, že aj akčný rozmer Willisa dostáva riadne na frak. To, čo sme mohli obdivovať v Smrtonosnej pasci, t.j. premyslené kroky, ktorými vyvažoval nepomer síl, je tu odsunuté do podradnej roviny kúzelníckych trikov. Scéna v byte, keď sa ozbrojoval a rovnako i scéna v hoteli sú presne z tejto kategórie. Keď divákovi nenaznačíte, ako sa dá finta urobiť, tak je to potom len trápne baf! A „tvrdé“ dialógy typu:
- You can't be lucky all the time, Jack. - You can be smart every day, though.
to nezachránia...


Žiaľ film rezignoval nielen na vybrúsené charaktery, na atmosférické dialógy či na efektnú akciu, ale celkom nezmyselne aj na časový limit, ktorý evidentne mal zohrávať svoju úlohu. 16 blokov do desiatej hodiny. V konečnom účtovaní úplne nepodstatná vec, ktorá nedokázala „príbehu“ vtlačiť ani volt napätia.
Neveľmi som sa vyjadroval k hereckej akcii, pretože nie je veľmi k čomu. „Umňouraný“ Mos Def naozaj liezol na nervy a David Morse si svojho zloducha „odkecal“. Na adresu Willisa použijem jednu jeho repliku z filmu: “Days change, seasons change, people (Bruce Willis) don't change.” Aby bolo jasné, ťažko niekoho z niečoho kritizovať, keď naozaj asi nebolo čo hrať. A kde nie je čo hrať, asi nie je ani čo pozerať.
Z môjho pohľadu ide teda o film, ktorý pozvoľna, ale vytrvalo klesá vo svojej kvalite a v diváckej príťažlivosti. Po veľmi slušnom úvode, priemernom pokračovaní, žiaľ, úroveň neustále padá a v závere už to naozaj chcem iba prežiť. Zvláštne mentálne splynutie s prostredím filmu, ale na odporúčanie, je to príliš málo.
16 Blocks (USA, 2005, 105 min.) Réžia: Richard Donner. Scenár: Richard Wenk. Kamera: Glen MacPherson. Hudba: Klaus Badelt. Hrajú: Bruce Willis, Mos Def, David Morse, Jenna Stern, Casey Sander