Píše sa rok 2013 a na Medzinárodnom festivale v Cannes získava hlavnú trofej Život Adele, trojhodinová sonda do milostného vzťahu dvoch mladých žien. Lesbická sexualita ešte nikdy nedostala v celovečernom filme taký štedrý priestor, ešte nikdy nepôsobila na plátne tak autenticky, komplexne a intenzívne. Snímka 120 tepov za minútu v mnohom túto štafetu preberá – na plátna prináša silný a vo svojej detailnosti tiež nemenej odvážny príbeh lásky dvoch mladých mužov. Taktiež získala jednu z hlavných cien v Cannes (Grand Prix za réžiu) a k tomu tiež francúzsku národnú nomináciu na Oscara pre najlepší cudzojazyčný film. Ibaže tento raz je v tom okrem samotnej homosexuality ešte aj oveľa závažnejšia zápletka – Sean a Nathan, hlavní hrdinovia snímky, sa totiž stretávajú na mítingu aktivistov za práva HIV pozitívnych.

Je začiatok 90. rokov 20. storočia. Epidémia AIDS už niekoľko rokov šokujúcou rýchlosťou decimuje mladých ľudí po celom svete, väčšinová spoločnosť a vládni činitelia ju však vytesňujú ako izolovaný problém „pochybných existencií“ – prostitútok, narkomanov, ale najmä homosexuálov. Medzinárodná aktivistická sieť ACT UP sa ich z tejto nebezpečnej letargie pokúša prebrať najrôznejšími vynaliezavými metódami. V mene svojej naliehavej agendy, neváhajú prekročiť medze spoločenských konvencií ani zákona. Ich adrenalínové akcie plné umelej krvi, plamenných hesiel a šokujúcich transparentov neraz končia v cele predbežného zaistenia.
KINEMAVIDEO4457.
Práve na pôde jedného z operatívnych mítingov francúzskej odnože tohto hnutia sa po prvýkrát stretávajú aj Sean a Nathan. Ten prvý je HIV pozitívny už od 16-tich rokov, nič iné ako život s AIDS a angažovanie sa v boji proti nemu, prakticky, nepozná. Ten druhý mal v živote šťastia viac – ochorenie sa mu vyhlo, ale až príliš tesne na to, aby si dokázal nahovoriť, že sa ho netýka. Na pozadí pestrých osvetových aj protestných aktivít ACT UP sa ich vzťah postupne vyvíja z nezáväzného flirtu až k neľahkému spolužitiu. Choroba si na temperamentnom a charizmatickom Seanovi pomaly začína vyberať svoju krutú daň...
Film 120 tepov za minútu hovorí o svojej téme nesmierne komplexne. Funkčne a konzistentne kombinuje politicko-spoločenskú a osobnú, ba priam intímnu rovinu fenoménu menom AIDS. Aj keď bezmála real-timeová dramatizácia mítingu ACT UP hneď na úvod je slovíčkarením a teóriou, hádam, až presýtená (a divákovi dá trochu zabrať), o to sviežejšie a vďačnejšie následne pôsobí živelná akcia z výjazdov tejto činorodej skupiny. V popredí je najmä nátlaková kampaň zameraná na farmaceutickú spoločnosť, ktorá odmieta zverejniť výsledky testov proteáznych inhibítorov – novinky, ku ktorej chorí upierajú nemalú nádej (a dnes skutočne tvorí jednu z najbežnejších foriem liečby HIV). Zdá sa však, že vrámci biznis stratégie je pre farmaceutikov výhodnejšie uvedenie lieku naťahovať, a to bez ohľadu na to, koľkí zatiaľ chorobe podľahnú...

Po zhliadnutí filmu vás iste neprekvapí, že sa Robin Campillo, režisér a scenárista snímky, v ACT UP svojho času sám realizoval. Náhľad do fungovania, ale najmä jedinečnej dynamiky vnútorných tenzií a súdržnosti tejto skupiny, skrátka, nemôže byť náhodný. Dôverný spôsob, akým ich zachytáva tiež dáva tušiť, že táto skúsenosť bola v živote filmára veľmi cenná, môžno až formujúca a v scenári je iste aj nemálo autobiografických motívov. Pre bežného diváka ale toho zákulisia chodu aktivistickej skupiny možno predsa len bude až príliš. Niekoľkominútové slovné prestrelky o organizácii účasti na Gay Pride, doslovne pretlmočené referáty o jednotlivých aspektoch tých či iných medikamentov, spory o postupoch, na ktorých sa všetci členovia skupiny nezhodnú... Je to vlastne taká koláž rovnocenných scén, pretože tejto línii deja chýba hmatateľná gradácia. Nedozvieme sa, aké skutočné pokroky či zmeny ACT UP dosiahli, v čom situácia pokročila či ostala rovnaká, z dramatického hľadiska to nemá začiatok, vrchol ani koniec. Jednotlivé postavy a ich zdatní hereckí predstavitelia (napríklad Adèle Haenel v úlohe charizmatickej Sofie) našťastie nedovolia, aby to bolo vyslovene nezáživné.
Celkom iný druh diváckeho potenciálu má už intímny vzťah Seana a Nathana, ktorých citlivo a presvedčivo stvárňujú Nahuel Pérez Biscayat a Arnaud Valois. Ich puto pôsobí organicky a, s prihliadnutím sa pomerne obmedzený priestor, ktorý mu film dopriava, sa aj živo vyvíja. Vďačí za to najmä dobre vystavaným charakterom oboch z nich. Umiernený a univerzálne sympatický Nathan je pre diváka dokonalým sprievodcom v prostredí ACT UP, kde je na začiatku filmu aj on sám úplným nováčikom.

Sean je zase zaujímavou kombináciou klišé, ktoré sa s gay mužmi spájajú (party boy v ružovom kostýme roztlieskavačky) a radikálneho, zásadového charakteru so silným prvkom tragickosti. Postupne stvárňuje všetky štádiá života – či skôr umierania s HIV. Je to silné, drsné, bez melodramatického pátosu. Nemalú rolu ale vo filme hrá aj homosexuálna erotika. Podobne, ako v Živote Adele, ani tu kamera neuhýba pred názornými milostnými scénami, hoci strih a kompozícia hyper-realistickosť týchto scén predsa len trochu krotia.
Obe spomínané roviny filmu sú pomerne jednoduché a samostatný film by v takejto podobe najskôr neustáli. Ich spojenie ale funguje. Ako napovedá už titul filmu, Campillo chcel najmä zachytiť „tep“ danej doby, atmosféru a energiu hnutia a ľudí, ktorí sa v ňom angažovali. Ľudí, ktorí žili, bojovali a umierali na AIDS v čase, kedy sa tento strašiak ešte len začínal dostávať do povedomia širšej verejnosti. Pomáha si pri tom aj skvelou hudobnou zložkou, ku ktorej patria precízne zostrihané scény z bujarých večierkov mladých aktivistov. Zúrivá túžba žiť, napriek neodmysliteľnej prítomnosti umierania, z nich doslova kričí. Totožné posolstvo, napokon, majú aj živelné záťahy skupiny – neraz celkom detinské, neprimerane teatrálne a niekedy, hádam, aj trochu nesprávne namierené. No zároveň odzbrojujúco dojemné vo svojej surovej úprimnosti. A túto esenciu film zachytáva naozaj vynikajúco.
120 battements par minute (Francúzsko, 2017, 140 min.)Réžia: Robin Campillo. Scenár: Robin Campillo. Hrajú: Adèle Haenel, Nahuel Pérez Biscayart, Arnaud Valois, François Rabette, Pascal Tantot