O najlepšiu "tarantinovku" sa vedú dlhé spory a pravda leží na oboch stranách tábora. O skutočne najlepšom filme Quentina "maniaka z videopožičovne" Tarantina sú veľké pochyby, ale o najlepšom DVD s jeho filmom, čo do kvality materiálu, už nie - je tým práve Jackie Brown.

Jedni za najlepšiu považujú pomerne ploché cvičenie z naratológie a najdôležitejší film 90. rokov Pulp Fiction, druhí zas emocionálnu hru s divákom a zažitou recepciou danou hollywoodskym štúdiovým systémom Kill Bill 1 a 2, ďalší zase dnes recenzovanú Jackie Brown, ktorá je nepopierateľne najdospelejšou a raz sa stane určite klasikou (medzi túto skupinu patrím aj ja), potom už zostáva len náš šéfredaktor, ktorý má rád zo všetkých najviac neo-noirovku a zároveň Q.T. debut v jednom - Gaunerov. :-)
FILM: Jackie Brown sa v tvorbe Quentina Tararantina môže zdať ako číry alibizmus a ústup od toho, čo sa od neho po veľmi rýchlo "skultovnených" Historkách z podsvetia očakávalo, pretože okrem niekoľkých výstrelov, jednej až dvoch scén s popkultúrnymi dialógmi a trochou nadsádzky a čierneho humoru je film zbavený explicitných násilných scén ako rezanie ucha či prestrelenie negrovej lebky vzadu v aute, ale čo skutočne vystupuje do popredia sú postavy, ktoré nie sú tak ploché a jednorozmerné, ako v jeho predchádzajúcom filme, ale ony skutočne žijú, dýchajú a dokonca aj myslia, čo je na nich vážne vidieť! Jackie Brown sa zjavne nepáčila mnohým ľuďom, pretože neuspokojila ani jeden z táborov, či už fanúšikov alebo odporcov, pretože "tarantinovci" nedostali svoje pravidelné nálože skutočne cool zapamätateľných hlášok a pohodová atmosféra sa vytratila a ustúpila zdanlivej nude, odporcovia si nemali kam napľuť na násilie a tak im zostávalo len poznamenávať to, že ten film je príliš dlhý a skrátenie minimálne o pol hodinu by mu len prospelo a že spojenie "detinského hráča" Tarantina s "celkom vážnym" spisovateľom Elmorom Leonardom nedopadlo práve najideálnejšie.


Keď v závere Historiek z podsvetia dvaja nájomní zabijaci zasunuli svoje kolty prekliate nízko do trenírok a vykročili napred do budúcnosti, málokto si asi vedel predstaviť, že ďalší film tvorcu, u ktorého je na dennom poriadku homosexuálne znásilňovanie v pivnici či nepodarená lúpež, bude adaptáciou románovej predlohy na plátno tak vážne a dospelo, že z prostých postáv urobí zaujímavé ľudské bytosti, ktoré len v dvoch prípadoch skĺznu bohužiaľ k istej schematickosti a klišéovitosti podania (postava Roberta De Nira, ktorá po príchode z väzenia znovu objavuje svet, čo doceníte až po ďalšom a ďalšom zhliadnutí, a surférska dievčina neustále chodiaca v plavkách Bridget Fonda, ktorá hrá proste hlúpu slepicu) a príbeh rozprávania veľmi, ale fakt VEĽMI zvoľnie na takmer smrteľné tempo plné umierania a dá do filmu neuveriteľné množstvo odpočinkových a proste a jednoducho "flákacích" scén.
Tentoraz sa ale nejedná o ponor do normálneho dňa gangstra, pre ktorého je zabíjanie na dennom poriadku, i keď sa to tak po prvej štvrťhodine môže snáď aj dokonca zdať, ale o veľmi zvláštnu porciu milostného príbehu, ale - ako je na obale trefne napísané/poznamenané - "v tarantinovskom štýle". Teraz to už teda nie je film nahliadajúci pod povrch tak trochu pre nás nezmámim "povolaniam", ale celkom zásadná "rozprávka" o tom, čo si má človek počať, keď má už skoro polovicu života za sebou a potáca sa od ničoho k ničomu, ale dostane príležitosť to všetko zmeniť a robiť niečo s tým nudným, vôbec nikam nesmerujúcim životom. A tomu je prispôsobené aj samotné rozprávanie, u ktorého môže veľa ľudí síce zaspať, ale pri bližšom počúvaní dialógy prednášané "len tak mimochodom" majú svoj istý špecifický vnútorný náboj a sú skutočne smutné, práve preto ani nie je zvláštne, že sa snímka páči skôr starším ženám, prevažne čiernym matkám, a mladých sklame nízkou koncentráciou potenciálnych hlášok, ktoré by pôsobili ako "výmolek" na pištoľ namierenú priamo na hlavu, a istou záverečnou scénou plnou neuveriteľného množstva melanchólie, ktoré je snáď zrovnateľná s nezabudnuteľným finále Curtizovej Casablancy. Ten náboj je nespochybniteľný, ale viac si snímku vychutnajú ľudia, ktorí budú rozumieť skladbám, každopádne hudba je vo filmoch Q.T. vždy dôležitá.
Piesne nielen navodzujú presnú atmosféru rokov 70. už spolu s úvodnými titulkami a ich farebným ladením, čo je jasný odkaz na Nicholsovho Absolventa, ale taktiež väčšine belošského publika pripadá, že niektoré songy dovysvetľujú a vlastne nám hovoria, čo si postavy práve myslia... alebo čo dokonca cítia. I keď černošské publikum väčšinou vidí len bohyňu rokov 70.,  ktorá ide priamo ku kamere húpajúc sa do rytmu práve znejúceho songu. Hudba slúži ako také vodítko k udalostiam na plátne, zvlášť v záverečnej pasáži videnej z troch rôznych uhlov, keď sme doslova zmätení dianím na plátne.
A propos postavy, na nich stojí celá Jackie Brown a je myslím určite zbytočné opakovať niečo o písaním role priamo na telo hlavnej hrdinke, resuscitovaním hviezd dôb dávno minulých a dnes už bohužiaľ zašlých, či o istej spevnosti dialógov v scenári a celom konštrukte, ktorý by sa i bez jednej minúty zrútil sám do seba. Sám za seba môžem povedať, že som videl asi niečo okolo 15 blaxploatation filmov, čo sú filmy so silným/silnou černošským hrdinom/hrdinkou, ktoré sú neuveriteľne rasistické a obsahujú mnoho sexuálne otvorených a rovnako tak aj násilných scén, ale páčili sa mi osobne len tie väčšinou parodickej ráže ako Hitman, alebo práve kúsky Pam Grier vrátane Coffy a Foxxy Brown, od ktorej hrdinka Tarantinovho filmu prebrala priezvisko a oproti knihe zmenila farbu pokožky.
Ale aj neznalci jej predchádzajúcich emancipačných úloh vyslovene pre feministky jej uveria hranie na všetky strany a stane sa pre vás skutočnou hrdinkou filmu (v Gauneroch je o nej dokonca vedený dialóg a mala hrať manželku Erica Stoltza v PF, ale ten by jej nebol schopný povedať "drž hubu"), napriek tomu, že všetko je rozprávané z pohľadu "vyplácača kaucií" v podaní neuveriteľného béčkara (jedna rola za všetky: Aligátor!) Roberta Forstera, ktorý hrá veľmi rozvážne a presne, ako sa na jeho postavu patrí (právom si odniesol nomináciu na Oscara). Samuel L. Jackson je skutočne "krutózny parchant" a len potvrdzuje dávno známy fakt, že nikto z hercov nedokáže odrecitovať dialógy Quentinových filmov práve tak ako on. O výkone De Nira nemá cenu sa ani zmieňovať, podáva geniálne herectvo v každom svojom filme a u Jackie to tiež nie je inak, naviac si tu po dlhej dobre (minimálne od Leoneho Vtedy v Amerike a Scorseseho Mafiánov) odskúšal rolu gangstra-mafiána prevalcovaného životom a prepusteného z väzenia, objavujúceho znovu ten starý známy svet, na ktorý ale zabudol, čo De Niro prejavuje drobnosťami ako pohľadom na kávovar či pomalý pohyb pri otváraní auta plný neistoty a pod. Za zmienku rozhodne stojí aj na mieru urobený policajt Michaela Keatona.
O Jackie Brown by som toho mohol napísať ešte obrovské množstvo od Quentinom citovaných (nielen černošských) filmov aj cez tie svoje (všimnite si značiek na obale od jedla a pod.), o práci s klišé v rámci žánru a ich vyťaženia a stvorenia nového tvaru, pričom tu nechýbajú všetky potrebné trademarky ako záber z kufra či pohľadu mŕtvoly..., hovoriť o celkovej koherencii diela a zložitom konštrukte i cez pomerne jednoduchý sujet... či o tom, že sa raz určite stane klasikou a chápem aj súhlasím so všetkými zrovnaniami s Casablancou, ale sme tu kvôli zhodnoteniu DVD, takže na koniec recenzie filmu len drobná neodpustiteľná matematika vďaka "nadnesenému" hodnoteniu Pulp Fiction - Historiek z podsvetia: ak som dal "4. najlepšiemu" (alebo "2. najhoršiemu) filmu Q.T. v hodnoteniach 11/10 a vyššie už naša hodnotiaca stupnica isť nemôže, i keď som sa skutočne prihováral za tých 13/10, pretože si to Jackie Brown - najlepší Tarantino a jeden z naj- filmov 90. rokov, ktorý pretrvá bez toho, aby čokoľvek menil -, udelíme tentoraz pol boda a dáme to za 11,5/10.


DVD: V úvode recenzie som sa zmienil, že Jackie Brown je povedenejšie DVD ako boli Historky z podsvetia, čo je síce pravda a informácií je skutočne tentoraz viacero a aj kvalita materiálu je lepšia, za čo z valnej väčšiny môže to, že o filme samotnom vie zaujímavosti málo ľudí na rozdiel od Gaunerov či Kill Bill, ale napriek tomu nenájdete ako minule úplný počet hviezdičiek, ale k tomu sa postupne dopracujeme.
Zmena oproti vydaniu zásadného filmu 90. rokov je evidentná už pri pohľade na trochu priveľký obal, ktorý sa dá skoro zrovnávať s tým, v čom nám sú servírované videokazety. Bohužiaľ je uloženie diskov skutočne krajne nešťastné a náklonné k poškrabaniu, pretože sú uložené na sebe, aj keď ľavá časť je úplne voľná a nevyužitá napríklad na booklet (malú knižku) či nejaké malé fotky z filmu, ktoré sú k dispozícii u zahraničnej verzie filmu. Tiež podklad na obal nie je práve najšťastnejší a bolo možné využiť omnoho lepší "zlatistý", pretože krikľavá oranžová a červená na čiernobielom obale je prehnane krikľavá :-). Každopádne stále lepší rovnako hrubý obal ako u Pulp Fiction (akurát teraz bez soundtracku, takže jeho hrúbka je trochu bezpredmetná) než odporne gýčovitý a pritom farebne prostý obal ku Kill Bill.
Jednotlivé menu sú príjemne štýlové a zodpovedajú celkovej nálade filmu, prevažne sú na viac ladené do svetlohnedej a žltej farby, čo je skutočne oku lahodný pohľad. Nie sú síce tak úderné ako v prípade Historiek, ale i napriek tomu bolo urobených niekoľko zásadných vylepšení: žiadna reklama nutná preskočiť, podfarbené logo spoločnosti zodpovednej za výrobu disku (o nej bude reč za malú chvíľu) a prehľadnosť položiek v jednotlivých menu.
Tento disk rovnako ako napríklad Pulp Fiction či Od súmraku do úsvitu má na svedomí spoločnosť BrickBox, ktorá sa stále drží vysoký štandard prevedenia a stáva sa istou zárukou do budúcnosti, pretože v nej evidentne pracujú ľudia, ktorí nielen pracujú na filmoch, ale majú ich skutočne radi a výsledný produkt tomu aj zodpovedá. Ako som už zmienil, jediný podstatný rozdiel, jediný podstatný rozdiel je absencia "osekaného" soundtracku, ale dosť hudby si užijeme na druhom disku v galérii fotiek, plus žiadny komentár na disku prvom sú trochu slabinou vydania Jackie Brown.
Keď som u titulkov, k filmu boli bohužiaľ prevzaté tie z kín od Lingua Film, ktoré majú niekoľko chýb v čiarkach a hlavne neprehliadnuteľné "kdyby jsem", našťastie sa to netýka disku druhého, ktorý prešiel zjavne korektúrou, takmer bez chýb (všimol som si len jednu, čo je na dnešnú kvalitu titulkov ohromné). Ostáva len opäť zmieniť chýbajúce faktografické titulky, ktoré sú v zahraničných recenziách vychvaľované a nazývané ako jeden z dvoch najlepších bonusov v dvojdiskovej edícii.
Na prvom disku sa tak okrem filmu samotného skrývajú len upútavky na ostatné Tarantinove filmy, zhodné ako na Od súmraku do úsvitu, ktorého trailer je aj na Jackie, ktorá ešte nenahraditeľnú upútavku na Pulp Fiction a kratučký teaser na film samotný.
Obraz Jackie Brown je o triedu lepší ako ten u Pulp Fiction, so skutočne sýtymi farbami veľkou paletou farebnosti, plus čierne pasáže (niekedy celý scéna odohrávajúca sa v tme) sú bezproblémové a skvelo "rozlúštiteľné", transfer je bez artefaktov čo poškodenia vekom, ale mäkčenie je poznateľné (hlavne v scéne so striptízovým barom), čo sa týka aj niektorých pasáží s bielym pozadím, kde sa objavujú povestní duchovia, takže celková kvalita 1,85:1 anamorfného obrazu u Jackie Brown zostala niekde tesne pod povestným vrcholom maximálneho hodnotenia.
DTS zvuková stopa sa u filmu založenom prevažne na dialógoch môže zdať ako číra zbytočnosť a zaplňovanie miesta na disku, kde by radšej mohol byť komentár režiséra či aspoň hercov, ale nie to tak a až vďaka DTS stope lepšie vynikne dobre do priestoru rozložený hudobný sprievod a aj zvukové efekty sú prieraznejšie, to isté platí pre aktívnejší "basák", ako u päťkanálovej štandardnej stopy, ktorá nijak nevybočuje z nadpriemeru a ponúka krásne zrozumiteľné a čisté dialógy bez výraznejšieho šumu, ale stále sa jedná o najhoršie ozvučený film Quentina Tarantina (a nezáleží na tom, či ho aj režíroval alebo k nemo "iba" napísal scenár). Český dabing je len v stereu a sú v ňom potlačené zvukové efekty na úplné minimum, čo do prekladu je trochu slušnejší, ale stále je zrozumiteľný a divák zvyknutý na pôvodný dabing môže byť spokojný, pretože sa jedná o ten známy z televízie a videokaziet.
A hurá na druhý disk, ktorý je koncipovaný po bodky rovnako ako vydanie Pulp Fiction s menšími odlišnosťami, keď sa na rozdiel od zahraničných verzií nedočkáme rádiových spotov a upútaviek na filmy Pam Grier a Roberta Forstera, zahraničné recenzie nahradil znova desaťstranový text publicistu Radomíra "Douglasa" Kokeša a na vašom osobnom počítači budete hľadať špeciálne rozhranie s interaktívnym kvízom a hlavne scenárom zbytočne. A kto bude na druhom disku dostatočne pozorný či naopak nepozorný a bude nadbytočne klikať, možno narazí na prvej stránke na titulky tvorcov DVD a na druhej zase veľmi zábavnú alternatívnu parodickú úvodnú pasáž so slávnou vypalovačkou s titulkou Pulp Fiction, ale v "serfuřském" prevedení samotnej Pam Grier!
Druhý disk otvára skoro tri štvrte hodiny trvajúci ústredný film o filme, kde sa potrebne preberú zmeny oproti predlohe cez obsadenie a samotné natáčanie, kde sa dá nahliadnuť za kameru scénam ako tej úvodnej a záverečnej v kancelárii, nechýbajú ani raritné zábery z natáčania a zábavné historky, takže sa nejedná o klasický propagačný dokument plný chválospevov, a keď tu nejaké zaznejú, sú pochopiteľné vzhľadom k práci tvorcov. Väčšinou sa ale jedná o prácu s hercami a rozprávanie o Tarantinovi, to všetko podporené novými aj starými rozhovormi.
Najlepším prídavkom je ale skoro hodinu trvajúci rozhovor s Quentinom Tarantinom, ktorý by potreboval o trochu lepší authoring, ale inak tu nie je čo vytýkať, pretože Quentin je skutočne človek entuziastický a zapálenie pre samotnú vec z neho priamo srší, takže okrem tém nakuknutých už v dokumente ako zmeny oproti predlohe a obsadení, o ktorom sa Quentin rozrozpráva podobne až rovnako, ale tentoraz viac, sa dostane aj na prijatie od kritikov a jednotlivých divákov a vrstiev, čo je veľmi poučné (vy)počuť. Škoda len toho, že po každej otázke je krátke zatmavenie bez zvuku, čo pripomína nepodarené rozhovory z druhého disku Kill Bill, ale informatívne sa nedajú porovnať. Ale rozhodne lepší ako Show Charlie Rose na disku s Pulp Fiction, pretože Quentin dostáva viac priestoru a vlastne sa ani nezastaví.
Ak vás vo filme zaujalo video premietané Ordellom svojim zákazníkom, tu si ho môžete užiť celé nerozstrihané a s úvodom Quentina Tarantina, ktorý ho považuje za "najlepší bonus na disku", tak si ho patrične užite! Ako som už napísal predtým v recenzii na film, podľa mňa by len chýbajúca minúta u Jackie Brown znamenala zrútenie sa celej výstavby filmu do seba samého, z toho dôvodu vlastne ani neprekvapí to, že sa jedná o rozšírenie jednotlivých záberov, ktoré sú nám opäť servírované s úvodom Quentina Tarantina, ale nie ako u Pulp Fiction formou úvod - vystrihnutá scéna - úvod - alternatívna scéna..., ale jeden dlhý úvod ku všetkým záberom a potom samotné nepoužité scény, ktoré sú len útržkom toho, čo sa dá vidieť vo filme inde, ako rozhovor Samuela L. Jacksona a Roberta De Nira po tancovaní od Sherondy či rozhovor s Ordellovou známou a Jackie pri skúške výmeny. Trinásť minút, ktorých film nijak nepotreboval a ich absenciou o nič neprišiel.


Skutočne posledným skutočne zaujímavým bonusom je kratučký výňatok z relácie dvoch svetoznámych kritikov Siskela a Eberta, ktorí obaja film chvália za vynikajúce dialógy a stvárnenie Jackie Brown Pam Grier, ktorú zároveň chvália a dávajú jasné "dva palce hore", čomu sa ani nedá diviť, keď Roger Ebert do svojej kritiky Jackie Brown napísal, že sa jedná o najlepší film toho roku.
Jackie Brown na MTV je 15-minútovým propagačným zákuskom s rozhovormi s Tarantinom, Grier a Bridget Fonda, ktoré sú veľmi uvoľnené, príjemné na počúvanie a medzi inými sa dozvieme, ako vznikla pieseň naspievaná Pam Grier, ale celkovo sa nič nedozvieme a jedná sa o čisto propagačnú záležitosť. Naviac hojne vyplnenú ukážkami z filmu a pochvaľovaním.
TV spoty sú skoro päťminútovou prehliadkou celkom 7 "foršpanov" určených pre televíziu, ktoré sa pohybujú vo svojej dĺžke od 15 sekúnd do pol minúty. Zábery z filmu sa neustále opakujú, maximálne sa menia citácie z oslavných kritík či menovanie cien, ktoré film dostal alebo na ne bol nominovaný. Napriek tomu, že sa spoty spustia ako jeden celok, dá sa medzi nimi dokonca preskakovať.
Fotogaléria je opäť podávaná formou slideshow s hudobným podkreslením a znovu odporúčam teraz na celkových 512 fotografií (čo je skoro o celú 100 viac než u Pulp Fiction) a náčrtov vyhradiť celú pol hodinu svojho času, pretože prehliadnuť si všetkých 8 sekcií, opäť totožne koncipovaných ako u Historiek, dá skutočne zabrať: Plagáty (8), Z natáčania (161 prevažne čiernobielych fotografií, farebné sú len tie z filmu samotného), Promo (séria fotiek hercov v rôznych pózach), Momentky, Hľadanie lokácii a kulisy (28 - podobnosť s PF čisto náhodná), Výtvarné návrhy a logá a Rekvizity a spomienkové predmety. Čo ale vážne zamrzí je neprítomnosť plagátov k filmom Pam Grier a Roberta Forstera, hlavne Pam Grier z toho dôvodu, že plagáty 70. rokov sú riešené skutočne prekrásne "kreslene" a plné citácií a pod.
Na zahraničných verziách môžete nájsť 10 recenzií a 8 špeciálnych článkov, čo sa nám snaží české vydanie (vy)nahradiť jedným jediným českým textom na desiatich stránkach - a pravdu povediac povedal by som, že úspešne, pretože pochvalné recenzie na už kúpenom disku sú holou zbytočnosťou, ale štúdia je niečo skutočne iné, len škoda tej snahy o zhodnotenie hereckých výkonov, ktoré trochu podkopávajú veľmi zaujímavý text, ktorý vo svojej pôvodnej dĺžke mohol byť veľmi zaujímavý a obsažný a pokojne by som si rád prečítal aj takých 50 strán o filme.
Záver: Môže nepraktická krabička, ktorá je stále lepšia než nejaká "slimka" a neprítomnosť faktografických titulkov spolu s chýbajúcimi zaujímavými bonusmi na druhom disku spôsobiť nižšiu kvalitu než u disku s Pulp Fiction? Nie, nemôžu, len kvantitatívne, i keď kvalita je teraz skutočne nesporná a aj cena je viac ako prívetivá. Záleží teraz len na vás, či dáte prednosť bezmyšlienkovej a schizofrénnej zábave s hereckou prítomnosťou Quentina Tarantina (a podľa jeho scenára) v Od súmraku do úsvitu, alebo vyzrelej a plne sústredenej filmárčine v dospelom a živom, pre mňa osobne najlepšom filme Quentina Tarantina. Vydaniu na DVD by okrem neprítomnosti slovenských titulkov a nevalnému prekladu nebolo čo vytknúť, je to len na vás.
FILM: 11,5/10 DVD:  9/10