Keď sa pred 100 rokmi stala Bratislava hlavným mestom, strieľalo sa

Bratislava 3. februára(TASR) - Hoci 28. a 30. októbra minulého roka bola storočnica vzniku Československej republiky a Deklarácie slovenského národa, proces utvárania nového štátu trval rozhodne dlhšie. Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo potrebné vojensky obsadiť územie Slovenska.


Nová maďarská vláda sa totiž snažila Slovensko udržať pod kontrolou tak, aby ho na pripravovanej mierovej konferencii veľmoci prisúdili Maďarsku. Preto bolo nutné rýchlo konať. Formujúca sa československá armáda po bojoch v novembri a decembri 1918 dokázala Slovensko obsadiť. Od polovice decembra niesli hlavnú ťarchu bojov s maďarskou armádou československí legionári z Talianska. Tí dokončili obsadzovanie Slovenska začiatkom januára 1919, keď vstúpili do Bratislavy, vtedajšieho Prešporka. Oficiálne sa Prešporok stal Bratislavou 16. marca 1919.

Okrem vojenského obsadenia bolo potrebné ovládnuť Slovensko aj politicky. Národný výbor v Prahe vyslal na Slovensko dočasnú slovenskú vládu Vavra Šrobára už 4. novembra. Vláda však nemala dlhé trvanie. Šrobára odvolali späť do Prahy už 6. novembra, ostatní členovia vlády odišli 14. novembra. Oficiálne prestala existovať ustanovením prvej riadnej česko-slovenskej vlády. Naliehavú situáciu na Slovensku musela ihneď riešiť. Výsledkom bol zákon o mimoriadnych prechodných opatreniach na Slovensku z 10. decembra.

Ešte 7. decembra vznikol Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Na jeho čele stál opäť Vavro Šrobár. Úrad mal právo vydávať nariadenia s cieľom zabezpečiť konsolidáciu pomerov na Slovensku. Na platnosť týchto nariadení bol potrebný iba podpis ministra Šrobára.

Minister Šrobár so svojimi referentmi prišiel 12. decembra do Žiliny, kde okamžite začal úradovať. Najdôležitejšou úlohou bolo obnovenie funkčnosti štátnej správy. Štátni, samosprávni a cirkevní hodnostári a úradníci ostali vo funkciách, no museli zložiť prísahu česko-slovenskému štátu. Úradným jazykom sa stala slovenčina.

V januári 1919 došlo k rozhodnutiu o presune ministerstva zo Žiliny do Bratislavy. Najväčšie mesto na Slovensku s fungujúcim dunajským prístavom a dôležitými továrňami sa malo stať metropolou. Bola to aj odpoveď na predošlé snahy väčšinového nemeckého obyvateľstva o vyčlenenie mesta ako samostatného slobodného, žiadnemu štátu nepatriaceho územia. V tejto súvislosti sa objavil aj návrh na premenovanie mesta (na počesť vtedajšieho amerického prezidenta Woodrova Wilsona), na Wilsonstadt či Wilsonovo mesto.

Začiatkom roka 1919 sa prebudilo aj maďarské mestské obyvateľstvo. Nová Československá republika bola fakt a tí Maďari, ktorí využívali svoje nadradené postavenie v rámci Uhorska, si uvedomili, že nastupujú nové české a slovenské elity. Aj preto na Slovensku 3. februára 1919 vypukol štrajk poštového a železničného personálu, ako aj robotníkov niektorých tovární.

Cieľom bolo ochromiť fungovanie štátu, ako aj zabrániť presunu Šrobárovho ministerstva do Bratislavy plánovaného na 4. februára 1919. Štrajkujúci pridali k sociálnym požiadavkám aj politické. Volali najmä po ponechaní maďarčiny v školách, ako aj na úradoch. Energický zásah vojska však umožnil Šrobárovi slávnostne do mesta prísť a verejne vystúpiť.

Tým sa Bratislava de facto stala hlavným mestom Slovenska. Pripravované protesty sa nekonali, no napätie v meste pretrvávalo. Nové vedenie mesta bolo preto nútené pristúpiť aj k nepopulárnym preventívnym opatreniam. Zaviedlo stanné právo, zákaz dovozu maďarských novín a časopisov, ako aj zastavilo fungovanie jednoznačne prouhorskej Alžbetínskej univerzity. Správy o tom, že Bratislavu má z Petržalky (v tom čase maďarská časť) obsadiť maďarská armáda, situáciu radikalizovali. Následne 11. februára vypukli protesty oficiálne organizované Robotníckou radou, teda nemeckými a maďarskými sociálnymi demokratmi, ktoré na druhý deň prerástli do nepokojov v centre mesta.

Maďari vyvesovali v uliciach maďarské trikolóry, spievali nacionalistické piesne, čím provokovali československých legionárov. Došlo k fyzickému napadnutiu talianskeho veliteľa mestskej vojenskej posádky podplukovníka Riccarda Barrecu. Streľba česko-slovenskej vojenskej hliadky mala dav rozohnať, no zomrelo osem civilistov a niekoľko ďalších bolo zranených. Udalostiam dali súčasníci názov "krvavá streda". Po prvotnom vzplanutí emócií sa však situácia pomerne rýchlo upokojila.

Protičesko-slovensky namierený štrajk vypukol aj v ďalších slovenských mestách. Ochromil Komárno, Lučenec, Nové Zámky, Zvolen a Košice. Opätovne muselo zasahovať vojsko. Napätá bola situácia v Košiciach, kde však príslušníci domáceho 30. pešieho pluku napriek prestrelkám s maďarskými nacionalistami udržali mesto pod kontrolou. Z českých krajín prichádzali železniční zamestnanci, ktorým sa podarilo obnoviť fungovanie železničnej dopravy aspoň v núdzovom režime. Štrajk napokon ukončili 20. februára 1919.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR