Keď Kombaj povie Pururambo

  Výnimkou nie je ani jeho najnovšia snímka Pururambo, ktorú nakrúcal spolu s cestovateľom Rudolfom Švaříčkom na najväčšom tropickom ostrove sveta - Novej Guinei v tajomnej a nebezpečnej divočine pralesa. Na jednej strane civilizácia plná satelitov, počítačov, smogu a zhonu, na druhej svet, ktorému vládnu povery, záhady a ľudia tu ešte stále žijú ako v dobe kamennej. V neprebádanej západnej časti Novej Guiney v stromových príbytkoch vysoko nad zemou žijú Kombajovia - nebezpeční a nevyspytateľní domorodci. Nepoznajú koleso, hrniec, písmo ani oblečenie. Žijú len z prírody, jedia to, čo ulovia a belochom nedôverujú. A je len málo odvážlivcov, ktorí sa odhodlajú prekročiť hranicu, oddeľujúcu prebádanú pobrežnú časť od miest, kde vás môže stretnúť skutočne čokoľvek. Niekoľkokrát sa aj Barabáš so Švaříčkom dostali do nebezpečných situácií, napríklad keď boli obvinení z toho, že ich príchod zapríčinil chorobu jedného z domorodcov. Negatívne zážitky však bohato vyvážili tie pozitívne. Cestovatelia trávili dni s kombajskými rodinami, zúčastnili sa aj na výrobe ich tradičného a najčastejšieho jedla - sága. „Ságové cesto sa mieša s pochúťkami z jašteríc, mravcov, rôznych chrobákov. Ako hostia máme všetky práva okrem jediného. Nesmieme odmietnuť ponúkané jedlo. Všade sa snažím aspoň ochutnať a neuraziť,“ hovorí Paľo Barabáš, ktorý si z Guiney priniesol okrem filmov, plných neopakovateľných záberov, aj nepríjemné zranenie kolena. „Spoznali sme svet, o ktorom sme si mysleli, že už možno ani neexistuje,“ vyznáva sa na konci filmu, ktorý získal Cenu divákov na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade, Rudo Švaříček. 

(kle, ts)