Keď deti utekajú do domova

  Teta Anka Kimáková je vychovávateľka v Detskom domove vo Svidníku, kam malého Peťka aj so štyrmi súrodencami zavial osud.
„Prišli k nám policajti a zobrali ma do auta,“ spomína smutne Peťko. „Veľmi som sa bál, že už neuvidím mamičku. Ale bol za mnou ocko a doniesol mi autíčko a kamión,“ s iskričkou v očkách dodáva Peťko. Päť zo šiestich detí jednej rodiny našlo svoj nový domov vo Svidníku. Žiaľ, najmä matka prepadla alkoholu. Väčšina detí vo svidníckom domove má nariadenú ústavnú starostlivosť. Rodičia ich týrali. Prichádzajú v zúboženom stave. Anka Kimáková je z príbehov detí smutná. Peťko po príchode do domova odmietal teplú stravu. Nič iné okrem suchých rožkov a chleba totiž nepoznal. „Bystrík je zase šikovné, ale agresívne dieťa. Má problémy so psychikou. Keď k nám prišiel, mal svrab, bol hladný, špinavý, zavšiva- vený. Otec ho v zime vyháňal spať do psej búdy,“ hovorí o osude ďalšieho chovanca vychovávateľka.
Detský domov vo Svidníku prechádza rozsiahlou rekonštrukciou. Má sa z neho stať domov rodinného typu. Pripravuje sa aj na príchod 64 detí zo špeciálnej internátnej školy. Podľa riaditeľa domova Jozef Bilého až 85 percent chovancov pochádza z rómskych osád. Spolupráca s rodičmi je v mnohých prípadoch problémová. Deti sa v domove učia nielen jazyk, ale aj hygienickým návykom. „Majú možnosť navštevovať svoje rodiny, ale veľa z nich to odmieta. Stáva sa, že cez prázdniny sa už po dvoch týždňoch vrátia a prosia nás, aby tu mohli ostať,“ dodáva Bilý. 
Iveta Benková