Kaplnka Sv. Jakuba čaká na svoju rekonštrukciu, aby potom mohla priniesť človeku poznatky o našej histórii

Foto: Petra Šimončičová-Koóšová

Odkrytá bola úplnou náhodou pri archeologickom výskume, ktorý vykonával Mestský ústav ochrany pamiatok. Dodnes nahliadnutie do nej, je predmetom úvah o našej existencii. Úsek z nej dokonca ponúka SNM – Prírodovedné múzeum ako ukážku vývinu ľudskej rasy v rámci expozície Zázrak prírody – Antropológia.

Patronát nad Kaplnkou Sv. Jakuba a kostnicou má  Mestský ústav ochrany pamiatok, a práve jeho riaditeľ a historik umenia PhDr. Ivo Štassel nám môže povedať oveľa viacej.

 

Kaplnka Sv. Jakuba a karner prinášajú pre Bratislavčanov a celé Slovensko mnohé zaujímavé poznatky z dávnych období pred nami...

Môžeme povedať, že na jednej strane je tu historická hodnota z pohľadu vzniku. Ide o najstaršiu rotundu na území Bratislavy, ktorá vznikla okolo roku 1100, jej vznik sa dáva do súvisu s vlnou nemeckých kolonistov, lebo karnery a rotundy sú všeobecne v podunajskej, rakúskej a nemeckej oblasti.

Je to teda taká perla a veľmi významná stavba.

Predmestie Sv. Vavrinca bolo jedno z najľudnatejších predmestí v tomto vrcholnom Stredoveku. V tom čase mesto ešte neexistovalo ako mesto, ale bolo tu suburbium / podhradie – podhradská osada, ale už vtedy sa formovali dve hlavné podhradské osady, čo bola Vavrinecká, dnešná Špitálska a Dunajská ulica a Michalské predmestie, ulice - Veterná, Suché Mýto a Panenská…

 

Z druhej strany možno pozerať na jej významnú náboženskú hodnotu .

Zasvätené bolo miesto Sv. Jakubovi st., ktorý je aj najvyšším patrónom pútnikov. Compostella je miestom, o ktorom sa predpokladá, že sú aj uložené jeho pozostatky. A, práve tam vedú aj púte, ktoré boli doložené už od 9.storočia. V prostredí Bavorska sa táto pútnická tradícia rozšírila najviac, lebo práve odtiaľ ľudia najviac putovali, a práve ten kult sa v tom období šíril aj na územie Uhorska, vznikli tu mnohé kostoly zasvätené Sv. Jakubovi a v Regensburgu bola veľká Katedrála Sv. Jakuba, kde bolo tiež stredoeurópske pútnické miesto.

Preto je aj toto naše miesto zaradené do Svätojakubskej cesty, ktorá prechádza z Karpát cez Marianku, Červený most, potom do stredu mesta ku Kaplnke Sv. Jakuba a potom je vetva až z Maďarska, ktorá prichádza priamo sem a špeciálne kvôli tejto kaplnke ju odklonili od povodia Dunaja a vedie až do Rakúska.

 

Poďme teda do histórie a prvým zmienkam o Kostole Sv. Vavrinca a Kaplnke Sv. Jakuba.

Archeologické nálezy vedú  do 11. a 12. storočia, kedy bolo predmestie osídlené ďaleko za hranicou Kapitulskej ulice. Lebo tá bola opevnenou hranicou suburbia, ale tá neopevnená časť sa rozliezala do neopevnených oblastí…

 

Čo nám to teda približuje z pohľadu osídlenia?

Na základe týchto vplyvov z Rakúska vieme, že tu u nás boli aj tieto nemecké kolonizácie. V 11. storočí bola prvá vlna, potom vždy v čase vojen, ako neskôr v 13. storočí počas Přemyslovských vojen.

Kráľ vždy povolával do vyplieneného územia nových kolonistov a k dispozícii boli kolonisti z Nemecka a z Rakúska, lebo práve na ich území bol pretlak obyvateľstva a ľudia tam hľadali nové možnosti. Prišli ku nám na Spiš, do banských oblastí, špeciálne do okolia Prešporku, lebo tu bolo obchodné centrum, Dunaj a tranzitné cesty.

 

Ako to vieme dokázať?

Totiž práve títo nemeckí kolonisti prinášali vylepšenia, ktoré boli u nich zabehané. V našich cintorínoch, kde bolo to slovanské a maďarské obyvateľstvo neboli kostnice (karnery) zvykom a Nemci priniesli toto vylepšenie, aby sa cintorín nemusel stále rozširovať do šírky, čo bolo najdôležitejšie hlavne v mestách, kde nebolo priestoru nazvyš. Vybudovalo sa osárium, čiže kostnica a vyberali sa kosti zo zanedbaných a nepoužívaných hrobov, teda tie väčšie kosti a tým vznikali nové hrobové miesta.

Foto: Petra Šimončičová-Koóšová

Ako to celé prebiehalo?

Bol tam správca cintorína a keď zistil, že nejaký hrob je už dlho zarastený, žiadne sviečky ani kvety, počkal nejakú dobu podľa interných predpisov, a keď sa tam nikto neobjavil, pozostatky dali do kostnice. Cintorín bol posvätené miesto, špeciálne cirkevne. Vtedy bol úzus, že pozostatky kresťanských ľudí nesmeli byť mimo cintorína a preto aj karnery vznikali na cintorínoch, lebo boli stále v posvätenej pôde.

 

Čiže, ostatky nesmeli von z cintorína? Aj napriek neexistujúcim potomkom museli byť na jeho území zachované? Ako to bolo v prípade tých, ktorí sa  previnili voči pravidlám spoločnosti?

Dokonca sú o tom aj záznamy, že keď boli popravení nejakí zločinci a darebáci, cirkev im odmietla kresťanský pohreb a museli byť pochovaní za ohradou cintorína. Karner bol teda na posvätenej pôde a slúžil na uchovávanie pozostatkov.

 

Pôda sa teda navyšovala a tým sa zvyšovala úroveň?

Preto teda tá intenzifikácia nešla do šírky, ale šla do výšky. Práve z tohto výskumu máme krásne zachované výškové údaje, že v roku 1100 bola úroveň vtedajšieho cintorínu štyri metre pod dnešnou úrovňou.

 

Ako boli kosti a lebky v karneri ukladané, aby sa skladba nerozsypala?

Bolo to poukladané do radov, až po strop. Dávali sa tam totiž iba kosti dlhé a lebky. Drobné sa nechávali v zemi a dlhé kosti boli naskladané, držali ten riadok, do toho lebky tvorili výplň.

Foto: Petra Šimončičová-Koóšová

K tomuto miestu ste sa dostali v rokoch 1995.

Nechali sme jednu, dve steny z kostí, keď sa v deväťdesiatom piatom kostnica vyberala a stena, ktorá je zachovaná, je uchovaná intaktne, aby slúžila ako ukážka. Ukladané boli ostatky po klenbu, a keď sa navýšili až po ňu, začal sa druhý rad a opäť po klenbu.

 

Boli zachované aj mená pochovaných?

Toto pochovávanie bolo jednoduchšie, ako v iných mestách, krajinách... Ale nechcem povedať, že na predmestí žilo chudobné obyvateľstvo, ale neboli tu mešťania, patricijovia. Išlo o bežné obyvateľstvo, aj čo sa týka milodarov v hroboch, našli sme minimum. Vtedy bol zvyk občas nejaká minca, čo súviselo ešte s pohanskými zvykmi ako platbu prevozníkovi, ale to až, keď pán farár odišiel, aby to nebolo vyhodnotené ako pohanstvo. Boli to skôr prstienky, že keď človeka pochovali, nechali ženám náušnice, prstienok, náramok… Vždy to bola meď, mosadz, skôr bežné materiály, nikdy to nebolo zlato. Z toho teda usudzujeme, že majetková úroveň bola ponižšia

 

Kde boli teda pochovávaní tí bohatší?

V hradbách bývali patricijovia a obchodníci, za hradbami remeselníci, robotníci, drobní obchodníci…

 

Ako sa podarilo karner zachovať, v čase tureckého vpádu, keď museli Kostol Sv. Vavrinca zbúrať?

Dvaja vojenskí vyslanci - komisári , ktorí vyhodnocovali v Uhorsku bezpečnosť hradbových systémov, mali na to špeciálny predpis. Ako sú hradby a pred nimi by mala byť vodná priekopa a taký čistý priestor, ktorému sa hovorilo priestor pre výstrel, aby obrancovia mesta vedeli delami pokryť priestor 100 až 200 metrov, ako bol dostrel diel, aby sa nemohli nepriatelia schovať v nejakých stavbách.

Všetky väčšie stavby museli byť v okruhu hradieb rozobraté. Doplatil na to teda spomínaný Kostol Sv. Vavrinca, ako i kaplnka, ale iba nadzemná časť, karner nechali a Kostol Sv. Michala tam kde je dnešný trojičný kostol, samozrejme nejaké meštianske domy...Rovnako Špitál rehole Antonitov, kde sú dnes Milosrdní Bratia, ktorý tiež tomuto padol za obeť.

 

Išlo o veľké boje?

Samozrejme, to v tom 16. storočí bola už skôr taká panická reakcia, lebo pri Moháči utrpeli Uhorské vojská úplnu porážku, kráľ zahynul, preto ešte niekoľko desaťročí trvala negatívna obava s pocitom strachu...Zaniklo to až v 17. storočí a začalo žiť vlastným životom…

Napokon, keď pri Viedni utrpeli zdrvujúcu porážku a začali cúvať, tak až vtedy napríklad „Milosrdní“ začali stavať v tých sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch, keď už sa teda vedelo, že Turci nebudú expandovať. Vznikali nové stavby a výstavba napredovala, aj keď ľudia mali stále strach.

 

Začali sme hovoriť o vrstvení...

Áno, výška bola teda najskôr mínus štyri metre a cintorín sa nerozširoval do šírky, ale rástol do výšky. Dodnes to pozorujeme na židovských cintorínoch. Židia podľa svojich náboženských predpisov nesmú svojich pozostalých exhumovať. U nich je toto špecifické, že pozostatky nesmú premiestňovať. Musia v tom hrobe ostať.

Ich priestory cintorína v Podhradí bolo miesto ohradené vysokým múrom ešte aj s podperami, a to bolo preto, lebo keď naplnili priestor v jednej úrovni, naviezli tam dva metre hliny a začali pochovávať do toho. Čiže na ďalšiu a ďalšiu vrstvu. Priestory rástli, bolo treba zvyšovať múry a keďže zem mala túto tendenciu, museli s týmito špeciálnymi opornými stĺpmi…

Máme to aj inde, no napríklad v Stupave, kde je Židovský cintorín na obrovskej ploche, to nebol tento problém. Tým, že bol na veľkom priestranstve, nemuselo sa tak zvyšovať. Je tam ale tiež vysoký múr, čiže tam bola asi jedna vrstva, kým tu bolo niekoľko.

 

Ako to teda postupovalo?

Čiže, tento priestor sa navyšoval a v 15. storočí, kedy na ňom postavili gotickú kaplnku, ktorá je pod zemou dodnes zachovaná, bola úroveň už iba dva metre pod dnešnou dlažbou. No, a do 18. storočia sa dorovnala na dnešnú úroveň.

 

Prečo býva ale otvorený iba raz do roka?

Teraz nie je už ani to, lebo sa tam tento rok začala posledná fáza archeologického výskumu, začatého v roku 1994. Ale od počiatku. Celé sa to našlo úplnou náhodou, kedy sa na tomto priestore v 95-tom kopala ryha pre elektrické káble. Predtým tam bola dlažba, nikto nevedel, že je tam niečo také. No, a pri prácach narazili na kamenný múr. Zavolali nás a my sme vtedy začali kopať záchranný výskum a objavili sme túto stavbu. V tom období sa začala robiť aj Stará tržnica, bolo to obdobie jej obnovy a táto akcia sa zviezla  popritom. Našiel sa tento pôdorys a keďže sa mesto finančne vyčerpalo, keďže výskum bol platený z obnovy Tržnice. Keď ju ukončili, pokračovanie nášho výskumu sa odložilo na neurčito s tým, že bude pokračovať „niekedy v budúcnosti“.

 

Čiže, preto ten všetkým dobre známy skleník?

Áno, bolo to totiž provizórne ukončené. Skleníková stavba nad tým je provizórium. Až teraz pripravujeme konečnú podobu Kaplnky Sv. Jakuba a karneru. V tom čase boli objavené iba základy gotickej kaplnky, ale to vnútro nebolo ešte doskúmané. Zostal tam po nedokončenom výskume kovový rebrík daný tak, aby sme tam mohli vojsť…

 

Išlo teda o zlé bezpečnostné predpoklady?

Bolo tam riziko ľudí vôbec púšťať. Z našej strany záujem bol, ale Tržnica bola ukončená, tak nebola ochota na pokračovanie výskumu uvoľniť vôbec peniaze. V podzemí vedľa kaplnky je priestor, kde bolo aj WC, neskôr zelovoc a potom to zavreli.  Tak sme sa spoliehali, že tento priestor sa časom využije a my sa s kaplnkou k nemu pripojíme. Nič sa po celú dobu nedialo, hoci sme vedeniu mesta stále tento problém viackrát predkladali. No, ale tento záujem bol na chvoste a až teraz za tohto primátora, keď sa pripravovalo Živé námestie, čo je komplexná obnova od Kalvinského kostola až dole po Slovenskú sporiteľňu, prišlo sa k otázke, čo „ s týmto“?

Súťaž vyhrali rakúski architekti a komunikovali sme s nimi. Utriasol sa nakoniec model, že skleník pôjde preč, ako návrh prešla plochá strecha, ktorá bude so svetlíkmi a človek sa bude môcť pozrieť dnu. Braný bol ohľad aj na praktické hľadisko, aby sa tam nemohli dostať autá a pod..

A, aby vstup nebol krkolomný, vedľa, mimo pôdorysu sa pristaví kruhová stavbička, čo bude zahnuté schodisko dole a výťah pre imobilných a starších.

Dole pod schodiskom vznikne čakáreň, z ktorej sa potom bude dať prejsť z tej jednej úrovne do suterénu. Žiaľ, myšlienka, že by sa tie bývalé záchody nejako využili, sa neuchytila a ten vedľajší priestor bude zasypaný.

 

Kedy je plánované sprístupnenie pre návštevníkov?

My sme teraz dokončili etapu karnera, čo bola predposledná etapa celého výskumu, a teraz sa pôjde na okolie bývalého cintorína, ktoré bude zasiahnuté prestavbou. Všetko závisí od financií. Začiatok je plánovaný koncom tohto alebo začiatkom budúceho roka. Všetko bude trvať maximálne pol roka. Teraz ideme na oblasť cintorína, kde nás čaká okolo šesťsto hrobov a sú to pomalé práce. Všetko treba dokumentovať, katalogizovať, treba robiť expertízy...Ale, keď sa toto urobí, tak bude aj koniec výskumu a pristúpi sa k stavbe. Na koniec roku 2025 je plánované začatie prestavby Živého námestia, ktoré sa nebude robiť naraz, ale po úsekoch.

Autor: Jana Jurkovičová