K. NOVOTNÁ: UNESCO je fascinujúci projekt, ktorý môže obohatiť každého

Bratislava 16. augusta (TASR) - V novembri 2015 oslávi UNESCO - Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru - 70. výročie svojho vzniku. Ani po desaťročiach sa nemení jej poslanie - usilovať sa o udržanie mieru prostredníctvom programov zameraných na podporu vzdelávania, vedy, výskumu, medzinárodnej odbornej spolupráce, ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva i propagácie kultúrnej diverzity. Efekt tejto snahy však nezávisí iba od samotnej organizácie a jej výkonných zložiek, ale najmä od členských krajín a ich občanov - od spolupatričnosti ľudí na celom svete, ktorí budú vo svojom okolí šíriť gramotnosť, poznanie i úctu k ľudským hodnotám a právnemu poriadku. V rozhovore pre TASR to uviedla Stála delegátka SR pri UNESCO, veľvyslankyňa Klára Novotná. Rozhovor s dlhoročnou slovenskou diplomatkou, týkajúci sa súčasnosti celosvetovej organizácie, jej možností ovplyvňovať riešenie aktuálnych problémov i výziev, ktoré pred organizáciou stoja, je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


Váš život je spojený s diplomaciou. Do tejto oblasti ste ako absolventka Filozofickej fakulty UK v Bratislave chceli smerovať?
Nedá sa to tak povedať, hoci vždy bol vo mne prítomný element otvorenosti, načúvania i potreby vyjadriť sa – tak, ako v každom človeku, ktorý má v živote určité ambície. Ale na pôsobenie v diplomacii som vtedy, v roku 1984, nemyslela. Vždy som si priala žiť a aktívne fungovať v otvorenej a intelektuálne vyspelej spoločnosti. A to, že som bola povolaná takouto otvárajúcou sa svetu krajinou slúžiť jej záujmom od prvopočiatku – vnímam ako veľké privilégium a výzvu. Aj keď to nebolo vždy jednoduché.

Ten impulz prišiel s Nežnou revolúciou.
Impulz to bol naozaj silný. Keď sa zmenil režim, mala som 28 rokov, bola som plná elánu, optimizmu, predsavzatí i očakávaní. Fascinovalo ma, že Viedeň je zrazu tak blízko, na priamy dosah. A ja som mala veľkú chuť podieľať sa na tej otvorenosti, ktorá nastala po páde železnej opony. A tak, keď sa mi začiatkom roku 1991 ponúkla príležitosť, prijala som ju ako výzvu. Na prvé diplomatické pôsobenie v zahraničí som nastúpila na Veľvyslanectvo vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Nemecku, následne som mala tú česť zakladať samostatné slovenské veľvyslanectvo v Spolkovej republike Nemecko, ktoré som následne viedla vo funkcii chargé d'affaires.

Z Nemecka ste sa presunuli do Švédska, kde ste už pôsobili ako veľvyslankyňa SR. Boli ste vôbec prvá žena – veľvyslankyňa SR. Vie sa o tomto fakte medzi slovenskými diplomatmi?
Nemyslím si to. Aj ja som sa to dozvedela v podstate náhodou a beriem to iba ako štatistický údaj. Vlastne som sa nikdy nezaoberala tým, že ako žena pôsobím vo funkcii, ktorú u nás zastávajú skôr muži. A ani som to tak nevnímala, že medzi mužmi veľvyslancami a ženami veľvyslankyňami je nejaký zásadný rozdiel. Možno je to aj preto, že som pôsobila v Škandinávii, ktorá je príkladom prirodzeného fungovania rovnoprávnosti žien a mužov.

Majú ženy oproti mužom vo funkcii veľvyslanca v niečom výhodu?
Celkom s úsmevom možno pripustiť, že možno áno - ženu si dvakrát odmietnuť nedovolia. Často som sa o tom presvedčila a hoci to nezneužívam, ak sa stane, že na prvýkrát na mňa niekto nemá čas, v prípade, že sa pripomeniem, druhýkrát sa už termín rýchlo nájde. Podstatné však je, ostať vždy vo vecnej rovine. Žena môže využiť svoj šarm, no musí ostať vecná. Napokon to platí aj o mužovi. Ak si niekto myslí, že žena získa viac, len preto, že je žena, tak sa mýli.

O práci v diplomacii ste sa raz vyjadrili, že je to fascinujúce, inšpirujúce a nadovšetko zodpovedné. Pri akej príležitosti ste to vnímali najintenzívnejšie?
No, to sa musíme vrátiť do Nemecka. Pôsobila som tam totiž v čase, ktorý výrazne ovplyvňoval určitý protipól. Na jednej strane, bola som v Nemecku, ktoré sa po dlhých desaťročiach spájalo a prežívalo eufóriu zo zjednotenia. Na druhej strane som zastupovala krajinu, ktorá sa stala samostatnou rozdelením dovtedy spoločného štátu. Racionálne uvažujúci Nemci to nechápali. Fascinujúce to bolo v tom, že ja som bola presvedčená o svojej pravde a vedela som aj to, že aj oni sú presvedčení o tej svojej. Inšpirujúce bolo presvedčiť Nemcov, že za rozdelením Česko-Slovenska stoja racionálne dôvody a tých je oveľa viac ako dôvodov, ktoré sú vedené emóciami. Preto aj argumentácia musela byť vecná, nie subjektívna. Nebolo to jednoduché, zvlášť preto, že spočiatku mnohí Nemci, v dôsledku nedostatočných informácií, k nám pristupovali s nedôverou a negatívnymi predsudkami. Na ich otázky bolo potrebné reagovať čisto racionálne a neúnavne tak, aby aj s odstupom času bolo možné obhájiť našu argumentáciu. A v tomto bola naša práca mimoriadne zodpovedná. V súčasnosti sme si vzájomne všetci seriózni partneri, tak to vnímame my, Česi i Nemci. Dnes už vieme, že sme to úctyhodne zvládli. Ale vtedy sme si nemohli byť istí a bojovali sme o dôveryhodnosť a podporu.

To fascinujúce, inšpiratívne a zodpovedné ale určite platí aj o diplomatickej misii v Organizácii Spojených národov, naozaj celosvetovej organizácii. Vo vedení slovenského zastúpenia pri OSN v New Yorku ste pôsobili od konca roku 2000 počas vyše 4 rokov a teraz už rok zastupujete SR v UNESCO. Je rozdiel pôsobiť v centre OSN v New Yorku a pôsobiť v Paríži, v jednej z odborných organizácií OSN?
Samozrejme, je to rozdiel, hoci v oboch prípadoch ostáva spoločný základ a tým je mierový koncept organizácie, ktorý spája národy celého sveta. Pracovať v New Yorku je silný zážitok. V mojom prípade bol umocnený fenoménom 11. septembra 2001, ktorý zmenil životy nás všetkých. Pre OSN, a osobitne pre Bezpečnostnú radu OSN, znamenali teroristické útoky a ich konzekvencie mimoriadne silnú mobilizáciu. A byť v tom období súčasťou diania v New Yorku znamenalo osobitnú skúsenosť. Dôsledky toho obdobia sú zreteľné aj dnes. OSN je mierový projekt a UNESCO vytvára implementačnú bázu mierového procesu. Veľmi silným odkazom je heslo, ktorým sa organizácia UNESCO riadi. Vo voľnom preklade hovorí, že "vojny sa začínajú v mysliach ľudí, preto práve v ich mysliach musí byť snaha brániť a rozvíjať mier". Skrýva v sebe hlboký zmysel pre to, čo chce UNESCO rozvíjať - použitie sily nahrádzať dialógom, vzájomným poznaním a rešpektom jedného druhým. Vyrovnávanie rozdielov prostredníctvom spolupráce na báze solidarity a obohacovania vedomostí i skúseností interakciou medzi ľuďmi celej zemegule. Len tak je možné veriť v úspešnosť udržania mieru a predchádzať eskalácii napätia a otvoreného konfliktu. A preto aj svoje pôsobenie v Paríži vnímam ako prirodzené nadviazanie na predchádzajúce pôsobenie v New Yorku.

Je to šľachetný cieľ. No nie je až príliš vznešený a vzletný na to, aby človek nemal pocit, že je ťažko aplikovateľný?
Nie, nemyslím si. Takáto snaha brániť a strážiť mier nie je ani tak o samotnej organizácii, ale o ľuďoch a nielen tých, ktorí pracujú v UNESCO. Organizácia je šíriteľom myšlienky, no jej súčasťou môže byť každý. Nemusíte nevyhnutne chodiť do Paríža, aby ste zdieľali myšlienky UNESCO. Dnes sa stačí pripojiť na internet a prostredníctvom webovej stránky či sociálnych sietí, kde sú aktívne všetky zložky programov UNESCO, sa môže každý aktívne zapojiť do výmeny názorov i aktivít a osvojiť si filozofiu organizácie. A to, čo je najpodstatnejšie, myšlienky a hodnoty tejto organizácie možno takýmto spôsobom šíriť vo svojom pracovnom i súkromnom prostredí. To je niekedy to najdôležitejšie – podeliť sa s myšlienkami, vedomosťami a skúsenosťami, oboznamovať o nich ďalších a nečakať len na impulzy zvonka. V tejto súvislosti by som rada vyslovila potešenie z toho, že sa TASR rozhodla vstúpiť do oficiálneho partnerstva s UNESCO podpísaním Memoranda o partnerstve v júni tohto roku. Získala tým exkluzivitu pre plnohodnotný prístup k mediálnemu centru UNESCO a ponúka svojim klientom na Slovensku bohatú a hodnotnú informačnú základňu z rozsiahleho portfólia tejto univerzálnej organizácie. Prispela tak výrazným spôsobom k inkluzívnosti slovenských občanov v rámci UNESCO.

UNESCO v tomto roku oslavuje 70. výročie. Organizácia vznikla preto, aby pomohla udržiavať mier prostredníctvom vzájomnej spolupráce, solidarity a dialógu, vedúceho k lepšiemu porozumeniu a rešpektovaniu odlišností, ale aj k väčšej úcte k hodnotám nášho spoločného svetového dedičstva. Nezdá sa vám, že pre UNESCO - jej orgány i jej predstaviteľov, je to stále ťažšia a ťažšia úloha?
Pôvodná myšlienka zakladateľov UNESCO je stále živá a snaha o nachádzanie mierových riešení má stále svoje opodstatnenie. Svet je otvorený priestor, ktorý sa vyvíja. Každá generácia niečo nové prináša a mení. Naša civilizácia nadobúda nové dimenzie aj rýchlym napredovaním vedy a techniky. A takisto sa menia témy. V prípade tých problémových však platí, že vznikajú rýchlejšie, než sa stihnú riešiť. Aj preto potrebujeme svet vnútorne prepájať a v mene mieru a pokroku sa koordinovať. Pod strechou UNESCO sa otvorene diskutuje o problémových témach v širších súvislostiach a nepozeráte sa na ne ako na lokálne záležitosti. Veď medzi lokálnym a globálnym už dnes nie sú žiadne hranice. Napríklad také ničenie historických pamiatok siahajúcich do starodávnej Mezopotámie – ako súčasť vyhladzovania stôp ľudskej civilizácie - sa týka nás všetkých. Dôsledky svetového terorizmu ovplyvňujú naše životy priamo či nepriamo a nie je možné zachovať voči nim pasivitu. Mohlo by sa niekomu zdať, že je to problém od nás tisícky kilometrov vzdialený. Ale nie je. Aj my sme predsa súčasťou svetovej kultúry, aj nás sa toto kultúrne dedičstvo a história ľudstva dotýka – formovala nás a vytvára predpoklady pre dôstojný život a identitu budúcich generácií. Je to zločin proti ľudstvu, teda aj útok proti nám. Treba sa nad tým reálne zamyslieť a zapojiť svoje kapacity v záujme zvýšenia šance mierového spolunažívania.

Máme ale reálnu možnosť to ovplyvniť?
Čo v každom prípade môžeme urobiť, je, že budeme na tieto témy diskutovať. A takisto, že si budeme vytvárať ochranu voči zraniteľnosti, ktorú využívajú tí, čo chcú šíriť strach a paniku a zneužívať nevedomosť pre svoje ciele. V súčasnosti sa takéto snahy totiž dejú sofistikovane, prostredníctvom súčasných komunikačných technológií, vďaka ktorým možno manipulovať s myslením a využívať nedostatočnú reálnu znalosť rizika. Najlepšou obranou je poznanie faktov a záujem podeliť sa o ne. Spoločenský dialóg medzi najrôznejšími skupinami obyvateľstva je jedinou cestou k upevňovaniu vedomia a zmyslu pre solidárne chápanie vlastnej bezpečnosti. Cieľom je nestať sa obeťou manipulácie, založenej na nevedomosti. A práve UNESCO – táto mnohými nazývaná intelektuálna agentúra OSN - je vhodným stánkom vplyvu, miestom pre interakciu, pre všetkých a pre každého.




Modifikujú sa jednotlivé programy UNESCO, ktoré sa v dvojročnom cykle na generálnej konferencii schvaľujú, aj podľa toho, aké sú aktuálne hrozby či problémy vo svete? Budú si napríklad projekty viac všímať problém migrantov v Európe? Pretože aj to súvisí nepriamo so základným poslaním UNESCO – prispievať svojím programom k udržaniu mieru a stability. Problém migrácie totiž vyvoláva obavu z prípadných bezpečnostných a spoločenských problémov, ktoré môžu prerásť do väčších konfliktov.
Generálna konferencia UNESCO je jej hlavný výkonný orgán, v rámci ktorého sa prijímajú rozhodnutia zásadného významu, vychádzajúce z námetov členských krajín tak, ako ich prijme predchádzajúce zasadnutie 58-člennej Výkonnej rady UNESCO. Vzhľadom na apolitický profil organizácie, témy a programy UNESCO majú záujem o zachovanie odbornej úrovne interakcie, a preto neslúžia na hľadanie politických riešení. Ak sa ma teda pýtate konkrétne na riešenie problému migrácie, UNESCO nemôže riešiť migračné politiky, to je na politikoch a vládach krajín. O to viac sa však zaoberá príčinami a dôsledkami nelegálnej migrácie, akú zažívame v tomto období. Tá je predsa dôsledkom niečoho konkrétneho. Problému, za ktorým je chudoba, nevzdelanosť, diskriminácia, nerešpektovanie ľudských práv atď. A to všetko sú oblasti a témy, ktorým sa UNESCO venuje. Nemôžeme čakať, že UNESCO bude vytvárať dokumenty, ktoré budú riešiť vzniknutú situáciu, no UNESCO je tu na to, aby vytváralo prostredie, ktoré zabráni tomu, aby sa tento problém ešte viac zhoršoval, prípadne, aby sa v budúcnosti už neopakoval. Aby neexistovali ľudia, ktorí sú zúfalí, a preto sú ochotní podstúpiť aj zúfalé činy a riskovať pri nich vlastný život. Myslím si, že každý môže prispieť k riešeniu problému migrantov a migrácie práve tým, že bude aktívne vnímať tento problém a prejaví empatiu voči ľuďom, ktorí sú nútení opúšťať svoje domovy. A, samozrejme, je tu priestor pre tému kultúrnej a sociálnej diverzity. Zamýšľať sa nad tým, ako môže migrácia prispieť k obohateniu národa, nekalkulovať výlučne s negatívnymi dopadmi, resp. vidieť len to, čo zlé môžu migranti priniesť, ale aj to, čo môže priniesť stretnutie s inou kultúrou.

V tomto máme ale problém. Sme uzavretí, akoby stále pod heslom „cudzie nechceme, svoje si nedáme.
Nemáme dostatok skúseností, i keď na druhej strane, aj na Slovensku žije bez problémov už niekoľko desaťročí napr. vietnamská a čínska komunita. V každom prípade nemôžeme zovšeobecňovať, nemôžeme si myslieť, že za každým utečencom je len ekonomický migrant, ktorý chce zneužiť solidárnosť a sociálny systém. A už vôbec nie, že každý je potenciálny násilník. Pozrime sa napr. na škandinávske krajiny a ich občiansky prístup k riešeniu tejto otázky, s pozitívnymi dopadmi na kultúrnu diverzitu. Samozrejme, to, čoho sme svedkami v tejto dobe, nie je klasická migrácia, ktorá si vystačí štandardnými riešeniami.

To sa ale opäť musíme dostať k tomu, či majú vôbec odchádzať zo svojej domoviny?
Iste a v tomto prípade sa musíme zamyslieť nad tým, ako zlepšiť podmienky v krajinách, odkiaľ prichádzajú. Aby sa v týchto krajinách šírila gramotnosť, vzdelanie, aby boli na africkom kontinente napr. podmienky pre vedecký výskum a veda tam mohla aplikovať svoje poznatky, z ktorých budú ľudia práve tam - doma profitovať. Je mnoho problémov, ktoré je potrebné riešiť zároveň, ale aj riešení je veľa. Výsledok je však možné dosiahnuť len konštruktívnou účasťou všetkých nás.

Ktoré výzvy v súčasnosti patria medzi tie najväčšie, ktoré stoja pred UNESCO?
Veľkou výzvou je zreformovať organizáciu ako takú, aby lepšie reflektovala súčasnú geopolitickú realitu sveta. V tomto smere vlastne organizácia nikdy neprešla poriadnou reformou. Je potrebné, aby procedúry a mechanizmy, ktorými sa implementujú programy UNESCO, boli prispôsobené novým podmienkam a technickému progresu dosiahnutému za uplynulých 70 rokov. Potom aj samotný výkonný aparát bude mať situáciu jednoduchšiu. Samozrejme, permanentne sa žiada vylepšovať a aktualizovať programy UNESCO, aby odpovedali na potreby doby. A myslím si, že výzvou pre všetkých, ktorí tvoria a napĺňajú myšlienky UNESCO, je aj vniesť oveľa viac priestoru pre kreativitu. Nespoliehať sa len na to, že pokrok zabezpečí vývoj techniky a technológií. Je potrebné sa zamýšľať nad riešeniami, ktoré prinesú sociálne, vzdelanostné a kultúrne zlepšenie - byť v tomto smere oveľa aktívnejší a odvážnejší. No a, samozrejme, výzvou v kontexte súčasných udalostí je urobiť všetko pre to, aby sa neničilo svetové kultúrne a prírodné dedičstvo. Pretože, ak o tieto tisícročia vytvárané artefakty historického svedectva prídeme, už to nenahradíme.

Slovensko je jedna zo 195 členských krajín UNESCO a tak ako tie ostatné má v rámci najvyššieho orgánu organizácie – generálnej konferencie – jeden hlas. Môže Slovensko, malá krajina s jedným hlasom, ovplyvniť dianie v UNESCO a napríklad smerovanie programov organizácie?
Všetci sme si rovní v tejto organizácii, nech máte za sebou akýkoľvek veľký národ, máte rovnaké šance a práva nominovať svojich ľudí do subsidiárnych orgánov a komisií. Nie je to ani o výške členského príspevku. Máte rovnaké šance ako krajina, ktorá platí desaťnásobne viac. Takže, ak máte okolo seba šikovných ľudí - čo Slovensko má, máte šancu to využiť prostredníctvom nominácie ľudí do odborných komisií a výborov, ktoré sa implementáciou programov zaoberajú. Najvzácnejšia hodnota angažovanosti akéhokoľvek zvoleného zástupcu je následný prenos skúseností a kontaktov členom svojej odbornej či verejnej komunity.

Popri plenárnom zasadaní pracuje v UNESCO šesť odborných komisií a štyri výbory. V ktorých má zastúpenie Slovensko?
Svojho člena máme vo významnom výbore pre bioetiku (prof. Marta Kollárová), ktorý sa okrem iného zaoberá aj problematikou zachovania ľudského genómu či etickou stránkou klonovania. Takisto máme zástupcu (prof. Ľudovít Molnár) vo výbore programu IFAP (Information For All Programme), zameranom na informatizáciu a digitalizáciu spoločnosti, prístupy ku komunikačným technológiám. Slovensko je zastúpené prof. Falťanom aj vo výbore dôležitého programu MOST – Riadenie spoločenských premien, ktorého činnosť je zameraná aj na hľadanie riešení problémov vznikajúcich v dôsledku nekontrolovateľných migrácií. V Rade UNESCO pre vzdelávanie (IBE) pôsobí Mgr. Kopčanová a v júni sme získali zastúpenie aj v Medzivládnom výbore na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov, kde pôsobí významný predstaviteľ slovenskej výtvarnej obce a prezident Medzinárodnej asociácie umenia pre Európu a Severnú Ameriku Pavol Kráľ. O zastúpenie sa budeme v túto jeseň uchádzať aj v rámci Medzinárodnej koordinačnej rady MAB na roky 2015–2017 (ide o program Človek a biosféra). Na malú krajinu je to, myslím, naozaj veľmi slušné zastúpenie. Ale viete, nejde iba o to, aby bolo Slovensko, slovenský vedec alebo umelec vo výbore UNESCO. Samozrejme, takáto účasť, zastúpenie zviditeľňuje a propaguje krajinu, no zároveň je členstvo v takýchto štruktúrach UNESCO príležitosťou preniesť a šíriť myšlienky a poznatky k nám na Slovensko, využiť ich, aplikovať v domácom prostredí. Každá z našich osobností, ktoré pôsobia, či pôsobili v orgánoch UNESCO, je činná v domácom prostredí a aktívne šíri poznatky o príležitostiach ponúkaných touto organizáciou.

Vy ste Stála delegátka SR pri UNESCO. Máme však aj Slovenskú komisiu pre UNESCO, ktorá pracuje tu u nás doma, môžete objasniť systém spolupráce?
Tzv. duálny systém pôsobenia je unikátny pre túto organizáciu. Národných komisií je rovnako 195, ako aj stálych delegácií, a tvoria neoddeliteľnú súčasť štruktúry UNESCO. Komisia je predĺženou rukou UNESCO v samotnej krajine a prostredníctvom svojich členov zabezpečuje prístup každej zložky spoločnosti k programom UNESCO - v celoplošnom teritoriálnom rozsahu. Stály člen je zasa akoby predĺženou rukou členskej krajiny v UNESCO. Takže úlohou Slovenskej komisie pre UNESCO je podporovať a rozvíjať aktivity programov UNESCO u nás a za týmto účelom zapájať do spolupráce na projektoch odborníkov i verejnosť zo všetkých sfér a z celej krajiny. Mojou úlohou je zastupovať záujmy, postoje a iniciatívy SR v samotnej organizácii a voči ďalším členským krajinám.

Bežný človek vníma UNESCO cez kultúrne a prírodné pamiatky, objekty, ktoré sú súčasťou Zoznamu svetového dedičstva. V tomto zozname máme 5 kultúrnych a dve prírodné lokality. V rámci reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva sú to dva prvky. Na tzv. tentative list, čiže na nominačnej listine do Zoznamu svetového dedičstva je ďalších trinásť lokalít. Pribudne teda do zoznamu v najbližšom období niečo zo Slovenska?
Verím, že v decembri, keď zasadá výbor, posudzujúci nové návrhy prvkov nehmotného kultúrneho dedičstva, budú do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO schválené aj naše dve nové nominácie: Gajdy a gajdošská kultúra a Slovenské a české bábkarstvo (spoločný projekt s ČR). Dnes sú na tomto zozname už 2 prvky: Fujara a jej hudba, i Terchovská muzika.

V prípade kultúrnych a prírodných lokalít nemáme nádeje, že sa slovenský príspevok v zozname rozšíri?
Veľmi blízko bolo k zápisu opevnenie Limes Romanus a tiež veľkomoravské pamiatky v Kopčanoch. Boli sme však vyzvaní, aby sa tieto kandidatúry nepodávali samostatne, ale v rámci spoločnej regionálnej nominácie. Aj vzhľadom na to, že sa tieto prvky netýkajú iba jednej krajiny. Takže v prípade Limes Romanus sa pripravuje kandidatúra ako pomerne veľký medzinárodný projekt a čo sa týka Veľkej Moravy, pôjde o spoločnú kandidatúru s Českou republikou. Kedy ale príde k samotnej nominácii, ťažko povedať. Záleží to na tom, ako aj tie ostatné krajiny pristúpia a podarí sa im zvládnuť nominačný projekt.



Ako vlastne vyzerá schvaľovací proces?
Na schválenie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny členov výboru. V prípade prvkov nehmotného dedičstva je členov Medzivládneho výboru na ochranu nehmotného dedičstva 24, v prípade prírodných lokalít a kultúrnych objektov má Výbor svetového dedičstva 21 členov. Pri diskusii sa ešte pred samotným hlasovaním nesúhlasné argumenty vyhodnocujú a i jeden naozaj vážny argument môže ovplyvniť samotné hlasovanie. A nemusíme si nahovárať, sú to aj politické rozhodnutia a rozhodnutia ovplyvnené lobingom. Samozrejme, sú krajiny, ktoré na lobing používajú všetky možné prostriedky.

Slovensko určite nemá toľko prostriedkov a možností, aby bolo silné v lobingu. Je preto asi dôležité, aby príprava kandidatúry bola taká, že návrh nebude možné spochybniť.
Iste a aj preto je to dlhý a veľmi zložitý proces, na ktorom pracujú odborníci niekoľko rokov. Dôležité je, aby naozaj nevznikli pochybnosti, že ide o jedinečný prvok s univerzálnou hodnotou. A to aj v porovnaní s tými, ktoré už sú zapísané. UNESCO je v tomto veľmi náročné a nedopustí devalváciu hodnoty pamiatok, objektov a elementov, ktoré sú zapísané do zoznamu. Takže je naozaj prísne strážené a posudzované, čo do zoznamu prejde a čo nie. A máte pravdu, naozaj je niekedy dôležité, ako sa celá kandidatúra podá. Nie je, napríklad, veľmi šťastné, ak sa to spája s komerčnými záujmami verejnosti. Dôležitá je práve tá univerzálna hodnota výtvoru alebo odrazu ľudskej schopnosti, ktorú vyjadruje jedinečnosť, majstrovstvo a neopakovateľnosť prvku.

Ak by sme sa na to pozreli nielen z pohľadu nášho zastúpenia v Zozname svetového dedičstva, či z pohľadu zastúpenia Slovákov v orgánoch UNESCO - hovorili ste, že jednou z výziev do budúcnosti je, aby sme sa snažili byť viac iniciatívni, kreatívni a snažili sa prísť na riešenia, ktoré budú na osoh. Zastane si z tohto pohľadu Slovensko svoje miesto v UNESCO?
Som presvedčená, že áno. Aktuálnym príkladom je prípad tohtoročnej Konfuciovej ceny UNESCO - za šírenie vzdelávania, tzv. gramotnosti v prenesenom zmysle slova. Ako jediní v Európe ju dostali práve Slováci, konkrétne občianske združenie Svatobor, ktoré v Rudlove pri Hanušovciach nad Topľou pracuje s Rómami a učí ich farmárstvu. To je najlepší dôkaz, že aj malá krajina môže byť príkladom a inšpiráciou pre iných. A je to zároveň potvrdenie, že Slovensko má šikovných ľudí. Na to som myslela, keď som sa v máji dozvedela o ocenení pre slovenské združenie a budem na to hrdá aj 8. septembra, keď si na Medzinárodný deň gramotnosti členovia združenia Svatobor prevezmú v Paríži cenu ako jeden z troch víťazov na celom svete. Príkladov je však, samozrejme, viac. Hrdosťou ma napĺňa aj úspešná angažovanosť slovenských vedcov v rámci programov spolupráce UNESCO, ale tiež mnohé individuálne úspechy zástupcov neziskových organizácií.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR