K. Kolníková bola poprednou postavou slovenského ochotníckeho divadla

Radošina/Bratislava 29. mája (TASR) – V nedeľu 29. mája uplynie desať rokov od úmrtia herečky a predstaviteľky slovenského insitného umenia Kataríny Koníkovej.


"Divadlo je celý môj život, keď nehrám, som nezdravá," vyznala sa svojho času dlhoročná ikona Radošinského naivného divadla (RND) v Bratislave. S jej jedinečnou a neopakovateľnou osobnosťou vošlo do slovenského profesionálneho divadla nepredstierané poetické fluidum, čaro ducha jednoduchého, ale vnútorne bohatého človeka.

Katarína Kolníková sa narodila 20. apríla 1921 v Radošine ako jedna z deviatich detí v rodine železničiara. Po základnej škole sezónne pracovala na majeri v rodnej obci, neskôr slúžila v neďalekých Piešťanoch. Ako devätnásťročná sa vydala za solventného Michala Kolníka z Nitrianskej Blatnice, manžel však odišiel do zámoria a tak spoločné štyri deti vychovala sama. Až do dôchodku pracovala ako školníčka a pestúnka v materskej škole v Radošine. Aj popri všetkých životných trampotách a starostlivosti o deti si našla čas na ochotníčenie v rodnej obci.

Podstatnú časť svojho života i srdca venovala Kolníková divadlu, najprv ako ochotníčka a od roku 1971 ako členka Radošinského naivného divadla (RND) v Bratislave. Už v prvej hre Človečina (1971) sa sformovala a natrvalo definovala jej neopakovateľná javisková podoba i herecká a ľudská filozofia. Obsadzovaná predstaviteľka insitného herectva účinkovala v takmer všetkých inscenáciách divadelného umelca Stanislava Štepku. "Keď prišla na konkurz, hneď som ju prijal. Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť," povedal Štepka, ktorý si na ňu pamätal aj ako na vychovávateľku zo škôlky.

V stálom repertoári RND vytvorila herečka viacero jedinečných postáv svojráznych žien. Zaskvela sa najmä v inscenáciách Jánošííík, Človečina, Slovenské tango, Pavilón B a v mnohých ďalších. Pôsobivú kreáciu vytvorila tiež vo filmovej verzii divadelnej hry Konečná stanica (2004). Pred kamerou sa predstavila napríklad aj v televíznych filmoch Víno vinovaté (1983), Dedinský sen (1984) či Ženské oddelenie (1991) alebo v psychologickej štúdii Tichá radosť (1985).

O jednej z najvýraznejších herečiek nielen Radošinského naivného divadla vznikol životopisný dokument s použitím hraných retrospektívnych scén s názvom ...a já, Katarína Kolníková (2011). Keď ju už nemôžeme vidieť na doskách RND, pripomeňme si aspoň citát z hry Človečina 2 v jej podaní z roku 2004 pri jej opätovnom uvedení: "Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu! Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom, jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni...". To sú nezabudnuteľné slová a myšlienky, ktoré v Človečine odzneli. Nielen v nej sa milovníci RND s veľavravnými a aj po toľkých rokoch aktuálnymi myšlienkami stretávajú s humorom divadlu vlastným, na ktorom stojí celý repertoár naivného divadla. A práve do neho úžasne zapadlo jednoduché insitné herectvo Kataríny Kolníkovej.

Vo februári 2002 ju v rámci diváckej ankety Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) za rok 2001 uviedli do Siene slávy, čím si získala poctu za svoju celoživotnú prácu na divadelných doskách. Udelili jej prémiu ceny Slovenskej filmovej kritiky Igric za rok 2005 za hereckú kreáciu v inscenácii Človečina. Na divadelnom festivale Aničky Jurkovičovej v roku 2005 získala ocenenie Kvet Tálie.

Herečka Katarína Kolníková zomrela 29. mája 2006 v rodnej Radošine vo veku 85 rokov.

Podľa Stanislava Štepku hrala veľmi oddane a rada. Nemusela ani nič nové vymýšľať, len byť na javisku ako človek. Taká bola a podľa jej divadelného šéfa aj natrvalo ostane v pamäti.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR