JURAJ NVOTA: Mám chuť na pozitívne odkazy a príbehy

Bratislava 17. mája (TASR) – Rodený Bratislavčan Juraj Nvota (*1.3.1954) si prvý úspech a popularitu získal ako poštár Jakub vo filme Ružové sny z roku 1976. Rok nato debutoval ako režisér v trnavskom Divadle pre deti a mládež.


Absolvent Vysokej školy múzických umení patrí medzi popredných filmových a divadelných režisérov. Jeho viac ako 35-ročnú režisérsku dráhu dokumentujú filmy Kruté radosti (2002), Muzika (2007), Eštebák (2012) aj najnovší film Rukojemník (2014).

Je stálym režisérom Radošinského naivného divadla, kde debutoval s inscenáciou Svadba v roku 1982. Od roku 1992 je kmeňovým režisérom Divadla Astorka Korzo '90. Tu debutoval s inscenáciou Kazimír a Karolína. Režíroval aj v pražskom Divadle Na zábradlí a Štúdio Ypsilon. V Slovenskom národnom divadle režíroval operetu Zem úsmevov a inscenáciu Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Režisérom je aj syn Jakub Nvota, umeleckej dráhe sa venujú aj dcéry Dorota a Tereza Nvotová.

Aby toho nebolo málo, Juraj Nvota stíha aj prednášať na Katedre réžie VŠMU. Rozhovor pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky je, samozrejme, na divadelnú a filmovú tému.



Ste rodený Bratislavčan, kedy prišiel prvý impulz k umeleckej dráhe?
Som rodený Bratislavčan, ale detstvo som po akcii B prežil na Pstruši a v Piešťanoch. Keď som mal sedemnásť rokov, boli sme všetci "umelci", len nie každému rodičia dovolili vyplniť si prihlášku na umeleckú školu. Ja som mal dobrých rodičov. Nechali mi úplnú slobodu. V časoch môjho rozhodovania, ktorou cestou vykročiť, v Bratislave dominovalo Divadlo na korze s Lasicom a Satinským, s Beckettovým Čakaním na Godota, ale aj študentské predstavenia v Redute s Jarryho Kráľom Ubum. V časopise Divadlo som sa dočítal, že newyorské Living Theater s Judith Malinovou a Julianom Beckom sa momentálne pohybujú po Európe a navštívia aj Prahu. Popis ich predstavení bol fascinujúci. Neskôr som na škole robil úryvok z ich hry Spojka, ktorá v tých časoch normálne vyšla v Tatrane. Preto sme vtedy boli všetci "umelci", lebo aj umenie bolo v tých časoch ako-tak slobodné.


Akým ste boli žiakom?
Sprvu viac ako svedomitým, neskôr môj záujem o školu výrazne ovplyvňovala osobnosť učiteľa. Keď sme mali dobrú učiteľku dejepisu, bavil ma dejepis, keď matematiky, tak matematika. Pred dobrými učiteľmi som sa za svoju hlúposť hanbil. Takí nikdy nekričali, ani neponižovali. Ticho hanby trestalo hlbšie.


Súdiac podľa umeleckého zamerania vám boli na gymnáziu bližšie predmety slovenčina a literatúra či dejepis ako matematika a fyzika?
Chodil som na Gymnázium J. Hronca, čo je dodnes povestné svojím zameraním na matematiku. Ale na prírodovednej vetve sa už vtedy dalo štúdium kreovať a spomedzi deskriptívy a latinčiny som si vybral "latinu" a spomedzi vodičského preukazu a šitia – šitie.


Slovensko vás spoznalo ako poštára Jakuba vo filme Ružové sny, vašou partnerkou bola Iva Bittová. Vybral si vás režisér Dušan Hanák?
Za normálnych okolností roly príbehu obsadzuje vždy režisér. To patrí do jeho profesie. Dušan Hanák mal odvahu okrem hercov obsadzovať aj nehercov.


Keď už sme pri Ružových snoch, ostali vám tie vaše ružové sny až po dnešné dni?
Ostali mi jednak ružové sny ako krásna spomienka a inšpirácia aj posilnenie do života. Ale aj moje, možno detské ružové sny sa snažím si čo najviac chrániť, lebo vraj by sme mali to dieťa v sebe živiť až "do odchodu".


Po skončení VŠMU ste nastúpili ako režisér do trnavského Divadla pre deti a mládež. Pamätáte si na svoju prvú réžiu?
Na debut sa nezabúda. Bol to Tom Sawyer od Marka Twaina v hlavných úlohách s Marošom Zednikovičom a Zuzkou Kronerovou.


Pamätáte si na svoj prvý honorár? Ako ste s ním naložili?
Naša pani učiteľka javiskovej reči Marta Mrlianová na VŠMU nám študentom dávala zarobiť "korunu" na zboroch v dabingu, aby sme večer mali čím U kohúta platiť. To bola naša krčma. Bola na Jiráskovej ulici.


V čase vášho "trnavského" pôsobenia mal trnavský futbal vysoký kredit. Chodili ste v Trnave na futbal?
Ja nie, ale moja ómama mala na tribúne svoje stále miesto. Raz sme boli na lige so Stanom Štepkom zo študijných dôvodov, chystali sme hru o futbale. Ale, žiaľ, svetlo sveta, teda ani reflektorov, neuzrela.


Od roku 1982 ste režisérom Radošinského naivného divadla. Spolupráca s divadlom a Stanislavom Štepkom trvá už viac ako 30 rokov. Aká je?
Po prvé plodná, po druhé zábavná, lebo je experimentujúca a po tretie kamarátska, lebo to pomáha prekonať aj tie najzákernejšie 'ješitnosti', ktorými každý z nás trpí.


Ktorá inscenácia Radošincov vám utkvela najviac v pamäti?
Všetky, aj tie, čo som nerežíroval.


Všetky hry Radošincov napísal Stanislav Štepka. Vo všetkých hrá hlavnú postavu. Nemáte ako režisér v tomto prípade máličko problém pri príprave inscenácie, napríklad korigovať, či upravovať text hry?
Každý z nás potrebuje dialóg, dialóg ostrejší alebo dialóg s pripomienkami, ktorý prácu niekam posúva. Keď sa povie, že všetko je výborné, tak vlastne stojíme na mieste. Stano Štepka, tak ako normálny človek, ako autor, prinesie hru, ponúkne ju dramaturgom, režisérovi a je zvedavý na pripomienky, čo by ešte mal skrátiť, alebo aký motív rozšíriť. Takže, práve naopak, je otvorený pripomienkam. Keď už spomínam, boli hry, kde počas skúšobného obdobia urobil aj šesť verzií, toľko dopisoval. Toto je výhoda živého autora. Je to typické autorské divadlo ako za čias Shakespeara alebo Moliéra, kde autori stáli aj na čele hereckého súboru, hrali hlavnú úlohu, aj to režírovali. Je to náš principál a som rád, že také divadlo žije. Takými divadlami boli svojho času Osvobozené divadlo Voskovca a Wericha či L+S Lasicu a Satinského, ktorí hrali len svoje hry.


Éra Radošincov v bratislavskom Istropolise sa o pár dní končí, budú mať novú domovskú scénu.
Práve tento rok zažijú reštart, alebo ako to nazvať. Sťahujú sa z Domu odborov na novú adresu, nové miesto budú mať v budove na Záhradníckej ulici. Čaká ich nové vykročenie v nových priestoroch, na väčšom javisku, vo väčšej sále. Prvou novou bude inscenácia Zmiešaná štvorhra, režisérom budem ja, premiéra bude 20. novembra.



Od roku 1992 ste režisérom Divadla Astorka Korzo '90. Ako vás prijali, ako si spomínate na prvú inscenáciu v Astorke?
Mojou prvou bola hra Ödöna von Horvatha Kazimír a Karolína. Až teraz sa od bývalých študentov, dnes už renomovaných redaktorov, dramaturgov a hercov dozvedám, že to bolo pre nich kultové predstavenie. Vraj sa vtedy všetci túžili stať členmi Divadla Astorka Korzo '90. Ja som sa po premiére tejto hry členom naozaj stal.


Radošinci a Astorka sa repertoárovo podstatne líšia. Ako ste sa vyrovnávali s týmito rozdielmi a podmienkami?
Astorka je repertoárové divadlo, t.j. divadlo, kde sa hrávajú hry rozličných autorov, rozličných epoch a RND je autorské divadlo, kde sa hrajú hry len jedného autora, ktorý je zároveň aj principálom súboru. V Astorke sa stretávam častejšie s príbehmi, ktoré už preveril čas a našou úlohou je, aby sme ich večnosť teraz preverili v našom čase po novom. U Radošincov na počiatku obyčajne stojí príbeh veľmi súčasný, bolestný aj absurdný, ktorý však nerešpektuje možnosti javiska ako miesta jednoty času a deja, ale býva viac filmový. To je ten rébus, ktorý treba vynaliezavo, niekedy aj naivne, či experimentálne riešiť.


V tomto roku ste mali už dve premiéry v Slovenskom národnom divadle, režírovali ste operetu Zem úsmevov a činohru Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch. Máte rád skok do neznáma, myslím tým operetu Zem úsmevov?
Bol to skok, na ktorý som sa mal dosť času pripraviť. Opereta sa ako žáner postupom času prirodzene vyvinula do muzikálu, ale ak po nej siahneme dnes, musí sa realizovať v opere, lebo muzikálové hviezdy by také party bez mikroportov nezaspievali. Obával som sa, či o operetnú klasiku bude záujem a dnes som príjemne prekvapený, lebo všetky reprízy boli zatiaľ zaplnené do posledného miesta.


Prechádzate žánrami aj štýlmi zámerne, alebo je to zhoda okolností? Ako sa s tým vyrovnávate, baví vás to (Radošinci, Astorka, SND, film)?
V mojom veku je blahodarné meniť miesto činu a stretávať sa s novými ľuďmi. Pán Lasica vraví, že každý sa preje, okuká, že s tým treba byť uzrozumený.


Ste vyhľadávaným režisérom aj v susednej Českej republike. Môžete porovnať slovenskú a českú divadelnú scénu, je rozdiel v prístupe k príprave inscenácie?
Čechom musíme byť za mnohé vďační. Veď stáli aj pri vzniku nášho národného divadla. Môj profesor Jozef Budský bol tiež Čech, ktorý v 60. rokoch Slovenské národné divadlo vyniesol medzi európsku špičku. Po rozdelení republiky sa české a slovenské divadelníctvo akoby ešte viac k sebe primklo. České divadlá pozývajú slovenských režisérov, hercov, kostymérov, hudobníkov, operných spevákov, dirigentov a naopak. Takže tie rozdiely v prístupe k príprave inscenácie sú minimálne. Vychádzame z tej istej divadelnej tradície.


Keď režírujete komédiu, myslíte na to, aby ste ľudí v každom prípade rozosmiali, snažíte sa do inscenácie vniesť to, čomu by ste sa sám zasmiali a čakáte na odozvu?
Vždy sa snažím rozprávať príbeh. V ňom už je obsiahnuté, či je to komédia, tragédia alebo tragikomédia. Nikdy nerozmýšľam o miestach, kde by sa mali diváci smiať. To by bola manipulácia. "Špílce", teda prichystané smiešnosti, môžu nakoniec deštruovať príbeh. Diváci sú spolutvorcami predstavenia a oni sa slobodne rozhodujú, kde sa zasmejú. Nesmejú sa jednotne. Často sa smejú v momentoch, keď sú herci autentickí, pravdiví. Taký smiech, bez slovných narážok, si vážim najviac.


Čo hovoríte na "rautové" debaty po divadelných premiérach?
Dobré je málo si vypiť a niečo zahryznúť po takom vypätí, ako je premiéra novej inscenácie. Vždy sme zvedaví na prvé bezprostredné dojmy divákov. Dobré je, keď chvália (úsmev), horšie, keď sa o predstavení vôbec nehovorí, alebo sa iným zahovára. A najhoršie sú tie komentáre, že – bolo to zaujímavé. Ale na kritiku si treba zvyknúť, však nie vždy sa všetko úplne podarí.


To bola kritika divácka, čo tá odborná?
Mám pocit, že rok od roka sa odborná kritika profiluje tak, že existuje iba záporná. Dokonca mi priateľ Mišo Hvorecký potvrdil, že napríklad v Nemecku už ani kladná kritika neexistuje. Čudovali by sme sa, ako tam "sekajú". Tam sa už rozlišuje medzi surovosťou zápornej kritiky, do akej miery vás skritizujú. Tá menej surovšia je vlastne pochvala.


Máte za sebou réžiu štyroch filmov, najnovším je Rukojemník. Ktorý z nich vám dal "najviac" práce?
Približne to bolo rovnaké. Rukojemník bol výnimočný tým, že v ňom okrem dospelých hralo veľa detí. V Eštebákovi boli letecké scény, ktoré sme museli točiť ako podklad pre následné triky. Oboznámil som sa s povestným "green screenom" i "blue screenom". Ale vo všetkých boli v popredí herci, lebo to, čo sa nedá vypovedať cez hercov, nedopovie ani green screen.



Zdroj: youtube.com


Herecké obsadenie si organizujete sám, alebo to nechávate "kastingovým" agentúram?
Hercov si vždy vyberá režisér. Menšie postavy a deti si hľadám na stretnutiach, ktoré zorganizuje agentúra. Tá dodáva i komparz.


Poznáte výrobu filmu z oboch strán - teda zo scény aj od kamery – od roku 1976 až po súčasnosť. Aký je rozdiel pri filmovačke v 70. rokoch a dnešným systémom nakrúcania?
V týchto rokoch prebieha obrovský zlom, že sa odstúpilo od celuloidu, ktorý skončil, a robí sa na elektroniku. Vtedy bol problém, že nebol dostatok suroviny. Každý záver musel byť veľmi dobre naskúšaný, premyslený a dal sa opakovať tri, niekedy až päťkrát. Režiséri často aj za vlastné peniaze kupovali medzi sebou od kameramanov iných filmov nejaké zvyšky surovín a tak sa točilo. No a na elektroniku sa dajú natočiť kilometre, potom to v strižni dlhšie trvá. Vtedy to bolo premyslené, technický scenár sa dodržiaval a neobtáčalo sa všetko zo všetkých strán - a že v strižni sa potom z toho vysomárime.


To bolo porovnanie z pohľadu skôr technického, ako to vyzerá z časového hľadiska?
Dni nakrúcania sa teraz paradoxne rozširujú. Napríklad Ružové sny boli nakrútené za tridsať dní, dnes sa film bežne točí 40 – 45 dní. A sú aj také, ktoré sa nakrúcali 60 dní. Konkrétne, film Rukojemník sme nakrúcali 38 dní, plánovaných bolo pritom 42 dní. Takí sme boli šikovní (úsmev).


Takže v prípade Rukojemníka ste urobili producentovi radosť?
V tomto prípade bol producent v dvojúlohe, pretože bol aj scenáristom. Takže keď v ňom víťazil scenárista, tak prihadzoval peniaze a bol veľkorysý, keď bol producent, tak škrtil výdavky. Túto dvojúlohu som mu nezávidel.


V akej filmovej pozícii ste sa cítili lepšie alebo pohodovejšie, hereckej alebo režisérskej?
Keď sa ako herec cítite dobre, chvália vás, tak to je potom sveta žiť. Ale keď po každom zábere sa za kamerou radia, čo s vami, to vám veru do spevu nie je. Aj s réžiou je to podobné. Keď hercov zaujme, ako im rozkrývate vzťahy a situácie, je dobre. Keď však o všetkom pochybujú a iba poslúchajú, tak to je pocit pod psa.


Ste typom pohodového, pozitívne naladeného zrelého muža, viete sa ako režisér aj rozčúliť, či už na filmovom pľaci alebo v divadle?
Keď neviem ako ďalej, keď neviem prelomiť určitý bludný kruh a nastupuje nervozita, mám k zlosti blízko. Vtedy je najlepšie si dať pauzu, robiť iný výstup a ku krízovej situácii sa vrátiť až nasledujúci deň.



Jablko nepadá ďaleko od stromu, režisérom je aj váš syn Jakub. Sledujete jeho umeleckú dráhu, radíte mu?
Môj Jakubko bude mať čoskoro štyridsať rokov, tak aké radenie? Vie písať, prekladať, rýmuje, píše texty piesní. V závere jeho predstavení, najmä tých, čo napísal pre Túlavé divadlo a sám v nich hrá hlavnú rolu, zvyčajne pociťujem katarziu, zdravý pátos, dojatie. Vtedy neviem, či je to len hrdosť otca, alebo to cítia aj ostatní.


Pán režisér, keď ste začínali, vnímali ste umenie, teda film a divadlo ináč, ako ho vnímate dnes?
Keď som bol malý a otec mi čítal knižky, vnímal som boj dobrých a zlých a najmä tajomstvo napätia a dobrodružstvo. V nedeľu ráno som si pri rádiu všetko musel predstavovať a tŕpol som s postavami rozprávok Sykou Osykou, Vlakana Vlakom a ďalšími. Vieme, že všetko je komplikovanejšie, že pod povrchom slov, skutkov a vzťahov sa skrýva často všeličo iné, protirečivé. Ale to sme vedeli už v detstve. Vedeli sme, že krásne jabĺčko, čo ponúka Čierna kráľovná, preoblečená za prívetivú starenku, je otrávené.


Opýtam sa vás ako pedagóga na VŠMU, dá sa herectvu naučiť?
Štúdiu herectva predchádzajú talentové skúšky. Tam sa pedagógovia snažia rozpoznať psychickú a fyzickú dispozíciu pre herectvo. Takže nie každého VŠMU učí hrať. Populárne je hovoriť, že herectvo sa nedá naučiť, ale učenie určite pomáha.


V čom sa líšia podľa vás muži a ženy v profesii režisér a prečo je tak málo žien režisérok?
Už roky majú dievčatá v štúdiu réžie a dramaturgie prevahu. Oveľa viac sa ich hlási ako chlapcov a sú dobré. Ale často sa po ukončení štúdia vydajú, majú deti a potom si musia nájsť zamestnanie, ktoré umožňuje byť aj matkou. Ak si nenájdu muža, čo matku plne zastúpi, so svetom divadla sa obyčajne rozlúčia.


Odmietli ste už nejakú filmovú alebo divadelnú ponuku? Ak áno, prečo?
Hej, buď pre nedostatok času alebo preto, že som sa necítil na danú tému kompetentný, alebo sa mi to jednoducho v tom čase nezdalo potrebné.


Čo viete o svojich divákoch?
Že do divadla neprichádzajú z kratochvíle, ale sa v tomto novom svete možno aj na staré kolená hľadajú. Viem, že som starší a nemám už moc pritiahnuť mladých. Preto som rád, že máme v Astorke konečne mladého režiséra, aj umeleckého šéfa. Viem, ako sa ľuďom ťažko žije, aké majú penzie a čo koľko stojí. Divadlo dokáže posilniť na duchu a to nie je málo, len si musí uvedomiť, že diváci nie sú cieľová skupina.


Akú inscenáciu alebo film a s akou tematikou by ste si želali režírovať?
Cítim, že môj čas na profesionálnom poli – filmovom alebo divadelnom – sa kráti, že treba s tým narábať opatrnejšie. Možno je to aj vekom. Mám chuť na pozitívne odkazy, na príbehy, ktoré ku koncu diváka posilnia, aby si do svojich domácich konfliktov a stretnutí s nepriateľmi mohli z divadla odniesť kúsok lásky, ktorá by pomáhala odpúšťať. Takéto príbehy hľadám.


Na čom momentálne pracujete?
Pre svojich študentov píšem posudky k štátniciam, chystám sa na GEN Marian Labuda, dlhodobo pracujem na zbieraní materiálu do dokumentárneho filmu o výtvarníkovi Alexovi Mlynarčíkovi, pripravujem sa na jesennú réžiu Štepkovej hry, ktorá by mala byť už na novej adrese Radošinského naivného divadla na Záhradníckej ulici.


Máte vôbec voľný čas? Ak áno, ako ho trávite?
Prácu si organizujem tak, aby sme ako rodina prežili, aby sme mali za čo žiť a aby sme hlavne mali kedy spolu žiť.


Máte nejaké porekadlo, životnú múdrosť, ktorá vám pomáha?
Desatoro.


Rozhovor s režisérom Jurajom Nvotom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR