Jozef Dóczy bol patriot a bard nitrianskeho divadla, dnes by jubiloval

Nitra/Bratislava 19. novembra (TASR) – Herec Jozef Dóczy bol členom umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara (DAB) v Nitre päťdesiatosem rokov. Za ten čas vytvoril 174 postáv. V jeho herectve sa striedali polohy komické so smutno-smiešnymi, groteskné s vážnymi. Účinkoval aj vo vyše 120 filmoch, inscenáciách a zábavných programoch. Bol vynikajúcim hercom, výnimočným kolegom, priateľom a dobrým človekom. V stredu 19. novembra by sa dožil 85 rokov.


Trápilo ho zdravie

Po osemdesiatke doľahli na Jozefa Dóczyho zdravotné problémy. V roku 2010 mu operovali koleno i bedrový kĺb, o pár mesiacov i druhý. Mával neuveriteľné bolesti, ale vždy tvrdil, že len čo vstúpi na javisko všetky bolesti prejdú, je po trápeniach, lebo divadelné dosky sú zázrak. Operácie nôh odkladal kvôli režisérovi Jozefovi Bednárikovi. Keď prišli jeho inscenácie do DAB vždy mu hovorili, že Bednárik ho žiada, aby v nich hral. Nebohý herec Vlado Müller mu raz povedal, že keď bude starší, bude hrať samé veľké postavy. Dóczy teda pokorne čakal. "Celý svoj život som venoval jednému mestu, jednému divadlu a jednej žene. Snažím sa robiť dobré divadlo, lebo vždy sa hovorí, že ber rolu s pokorou a zo srdca a na javisku nikdy nezostaneš sám".

Obľúbený medzi hercami

Jeho hereckí kolegovia na neho spomínajú s láskou. Herečka Eva Paulíková ho za tých tridsať rokov, čo boli spolu v DAB napríklad nikdy nepočula kričať. "Vždy mal láskavý humor. Všade, kam prišiel, bolo zrazu slnko, dobrá nálada. Bol majstrom v rozprávaní vtipných historiek. Najradšej by sa bol rozdal a vyobjímal celú zemeguľu, jednoducho zlatúšik", hovorí Paulíková.

Bol nielen výnimočný, charizmatický a Bohom obdarený herec, ale aj skvelý človek. Bol patriotom a bardom nitrianskeho divadla. Bol srdečným hostiteľom, láskyplným vinohradníkom, gurmánom života. Ale gurmánom aj skutočným. Dóczyho gulášové párty boli vychýrené a o jeho guláši sa šírili legendy. "Základ je vždy hovädzie a bravčové mäso. Divinu nedávam. Päť kíl bravčového a päť kíl hovädzieho, na oleji v kotli najemno upražím údenú slaninu, dve-tri kilá cibule. To dobre "udunstujem", najprv pridám hovädzie a potom bravčové a pomalinky dolievam pivom, jedno, druhé, aby to nabralo šťavu. Na záver, keď už je mäso mäkké, ide paprika, cesnak a sem-tam dva tri deci vínka".

Kolegom a priateľom, ktorých takto hostil na svojej záhrade s chatou pod Zoborom hovorieval: "Bez dobrého jedla niet ani dobrého umenia. Bez dobrého umenia niet dobrých ľudí. A bez dobrých ľudí niet ničoho".

Fotospomienky na Jozefa Dóczyho

:



Nitriansky rodák

Jozef Dóczy sa narodil 19. novembra 1929 v Nitre. Bol predavačom v potravinách (tri roky učeň, dva roky tovariš a potom majster). Zároveň chodil aj do učňovskej obchodnej školy, v ktorej si založili divadlo. V roku 1951 nastúpil do Plzne na základnú vojenskú službu. Vďaka jeho vtipkárčeniu a divadelníctvu sa mal celkom dobre. Na vojne začal aj recitovať. S básňou Rakvy z Vietnamu od Milana Rúfusa vyhral celoarmádnu súťaž. Po vojenskej službe mohol zostať v Prahe. Hrával totiž s úderkou Jindřicha Plachtu z Armádneho divadla na Vinohradech (terajšie Divadlo na Vinohradech). So scénkami chodili po vojenských útvaroch po celom bývalom Československu.

Pražákom vtedy povedal, že nemôže nastúpiť do ich divadla, lebo sa nevie naučiť ř. Počas vojenčiny urobil skúšky aj do Martinského divadla, ale napísali mu, že ho zoberú až po vojenskej službe. Keď sa v roku 1953 znova vrátil do Nitry nastúpil ako vedúci obchodného oddelenia, ale veľmi túžil po divadle. Hrával v divadelnom ochotníckom súbore Nitran (Ochotnícky krúžok tovarišov), s ktorým chodili na prehliadky ochotníckych divadiel. Raz si ho na takomto vystúpení všimol režisér Andrej Bagar a opýtal sa ho, či by nenastúpil do divadla. Doma mal kvôli tomu problémy.

Jozef Dóczy bavil komickými rolami:

Jeho matka to nebrala najlepšie, pretože keď bol ešte malý chlapec chodil miništrovať. Mama mu hovorievala: "Jožko, miništrovať chodíš a teraz do takého pekla pôjdeš, za herca?". Neskôr mu hovorievala o tom, že má pekné zamestnanie a v divadle je zhýralý život a pijatika. Jeho mama bola kuchárkou u biskupa, ktorý mu tiež po nej odkazoval, aby si to s tým divadlom ešte rozmyslel. Dóczyho otec bol však bývalý vynikajúci ochotník a ten mu to schválil. Musel sa teda rozhodnúť medzi dobre plateným zamestnaním a divadlom.

Aj bez školy skvelý herec

V Nitrianskom krajovom divadle (súčasné DAB) mal s kolegami zo začiatku problémy, pretože nemal vysokú školu. V roku 1955 nastúpil do divadla veľmi silný ročník: P. Haspra, A. Korenči, O. Rúfusová, D. Blaškovič, V. Müller, V. Strnisková a ďalší. Aj on chcel veľmi študovať na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Dúfal, že mu to vyjde, okrem iného by mal lepší plat. Keď s tým však išiel za Bagarom, ten mu povedal: "Jozef, keby sme mali takých hercov ako si ty, tak nepotrebujeme vysoké školy!".

Zostal teda bez VŠMU. V 60. rokoch 20. storočia mal možnosť odísť z Nitry do Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Dostal ponuku od Ladislava Chudíka, ktorý vtedy šéfoval Činohre SND (1963-1966). "Potrebovali by sme takých hercov, čo majú srdce, s ľudským prístupom". Dóczy však odmietol. Mohol ísť aj do Tatra kabaretu (neskôr Tatra revue), volal ho aj režisér Jozef Bednárik na bratislavskú Novú scénu.

Hral aj na dôchodku

V nitrianskom divadle vytvoril Dóczy desiatky postáv. Profesionálnu kariéru mohol ukončiť v roku 1992, keď odchádzal do dôchodku. Ale ani vtedy sa s divadlom nerozlúčil. Režiséri ho obsadzovali do rôznych inscenácií, spoliehajúc sa na jeho nestarnúce a rokmi čoraz pestrejšie komediálne majstrovstvo. Bol takým profesionálom, že na skúškach už po prvej čítačke bola jeho úloha hotová.

Dóczy, Kiš a Spišák

Jeho kreácie s hereckým kolegom Milanom Kišom v Zlatých chlapcoch, Jeppem z vŕšku, či Fidlikantoch na streche patria k vrcholom oboch predstaviteľov staršej generácie slovenského divadla. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia spolu tvorili legendárnu komickú dvojicu. Dóczy s Kišom si boli veľmi blízky. Považoval ho takmer za brata, takisto aj režiséra DAB Karola Spišáka. Keď v marci 2007 obaja zomreli, bola to pre neho veľká rana. Ako smutne hovorieval: "Teraz nemám nikoho, moja generácia je preč a tí mladí už nechodia. Vlastne som zostal sám... som z toho taký dešperátny".

Komik

Do povedomia divákov sa dostal predovšetkým ako komik. V divadle odohral 174 rôznych postáv, ďalšie desiatky úloh stvárnil vo filmoch, televíznych inscenáciách a rozprávkach: Pán a hvezdár (1959), Skalní v ofsajde (1960), Most na tú stranu (1961), Tri gaštanové kone (1966), Tango pre medveďa (1966), Adam Šangala (1972), Sebechlebskí hudci (1975), Sváko Ragan (1976), Výmysli uja elektróna ((1978), Detektív Karol (1981), Jožko Púčik a jeho kariéra (1983), Riversof Babylon (1998), Bonifác a zázračný anjel (2006), Kriminálka Staré mesto (2010) a mnohé iné. V posledných rokoch sa na javisku DAB objavoval v inscenáciách Divotvorný hrniec, Modrá ruža, Sardinky na scénu, prosím. Poslednou úlohou bola postava Firsa v Čechovovom Višňovom sade.

V roku 2004 založil Fond Jozefa Dóczyho na podporu malých projektov realizovaných v rámci Nitrianskeho regiónu. Z neho sa podporovali talenty v oblasti umenia, rôzne kultúrne aktivity a využívanie voľného času mládeže, vzdelávala sa mládež a dospelí v oblasti umenia.

Mnohokrát ocenený

Za svoje majstrovstvo získal Jozef Dóczy v roku 1975 titul Zaslúžilý umelec. V roku 2001 mu za celoživotné dielo udelili Cenu Jozefa Kronera a v roku 1995 získal za celoživotný prínos a výrazný rozvoj divadelného i filmového umenia Cenu mesta Nitra. V roku 2010 mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti umenia, osobitne divadelného.

Jozef Dóczy zomrel 21. januára 2013 v Nitre. Bol popredným predstaviteľom veľkej a zlatej generácie slovenských hercov, pre ktorých bolo divadlo všetkým. Spolu s manželkou vychoval dvoch synov, ktorí sú známi z oblasti hudby a médií.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR