Jaroslav Vlček bol zakladateľom slovenskej a českej historiografie

Praha/Bratislava 20. januára (TASR) – Profesor Dr. Jaroslav Vlček bol literárny historik a kritik, správca Matice slovenskej (1919-1930), autor základných diel o dejinách českej a slovenskej literatúry 19. storočia (Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy 1881, Přehled dějin literatury české 1885, Dejiny literatúry slovenskej 1889-1890 a i.), redaktor, vydavateľ, univerzitný profesor a organizátor školstva na Slovensku. V stredu 21. januára uplynie osemdesiatpäť rokov od jeho úmrtia a zároveň vo štvrtok 22. januára stopäťdesiatpäť rokov od jeho narodenia.


Dielo Jaroslava Vlčeka patrí rovnako slovenskej i českej literatúre. Je zakladateľom modernej literárnej historiografie a literárnej kritiky. Z jeho metodologického odkazu vychádzali tak českí i slovenskí literárni historici a kritici Josef Hanuš, Miloslav Hýsek, Jan Jakubec, Jan H. Máchal, Albert Pražák, František Votruba, Štefan Krčméry, Milan Pišút, Andrej Mráz a i. Podieľal sa na rozvoji vzťahov medzi slovenskou a českou literatúrou, spoluzakladal českú literárnovedeckú slovakistiku.

Jaroslav Vlček sa narodil 22. januára 1860 v Banskej Bystrici. Jeho otec bol český gymnaziálny profesor, matka pochádzala z národne uvedomelej dolnokubínskej rodiny. Koncom 60. rokov 19. storočia sa rodina presťahovala do českej Prahy. Po smrti otca sa jeho matka opäť vrátila do Banskej Bystrice (1870). Tu vychodil gymnázium, maturoval v roku 1878. V rokoch 1878-1882 študoval slavistiku a germanistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Bol spoluzakladateľom a prvým predsedom slovenského študentského spolku Detvan (1882). Koncom roku 1882 nastúpil na miesto stredoškolského profesora v Brne. V roku 1885 sa presunul na české reálne gymnázium do Prahy. V roku 1898 habilitoval na Univerzite Karlovej a od roku 1901 na nej pôsobil najskôr ako mimoriadny a od roku 1907 ako riadny profesor dejín českej literatúry, neskôr československej literatúry. Po roku 1918 sa stal J. Vlček členom revolučného Národného výboru a prvého Národného zhromaždenia ČSR. Jeho záujem smeroval k slovenskému národnému životu, k nedostatku slovenských škôl. Vlček zvolal poradný zbor zložený z politikov a znalcov školstva. Na Slovensku začali vznikať nové školy, bol však nedostatok slovenských učebníc i učiteľov. V rokoch 1919-1923 sa vrátil na Slovensko, stal sa prednostom slovenského oddelenia na Ministerstve školstva a národnej osvety. Súčasne sa stal správcom Matice slovenskej (MS, 1919-1930). V nej sa pričinil o rozvoj vedeckej a vydavateľskej činnosti, založil edíciu Slovenskí spisovatelia (vydal v nej sedem zväzkov), redigoval Zborník MS pre jazykospyt, národopis a literárnu históriu, zároveň redigoval matičnú edíciu Čítanie študujúcej mládeže, bol zostavovateľom stredoškolských čítaniek. Usiloval sa o pozdvihnutie slovenskej vzdelanosti cestou vedy a umenia, presadzoval zakladanie miestnych odborov MS, verejných knižníc a podporoval rozvoj ochotníckeho divadla. V roku 1923 sa však opäť vrátil za univerzitnú katedru, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1930 na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.

Už od študentských čias prispieval J. Vlček do mnohých časopisov literárnymi kritikami a literárno-historickými prácami. V slovenskom Orle uverejňoval Listy z Čiech, v ktorých sa venoval literatúre a národnému životu a opačne, v českých periodikách publikoval články o slovenskom národnom a literárnom živote. Po celý život vyvíjal bohatú redakčnú činnosť v českom prostredí. Redigoval Obzor literární a umělecký (1899-1901), spoluredigoval Listy filologické (1899-1919), Lumír (1906-1910) a časopis Naše řeč (1917-1929). Je autorom základných diel o dejinách českej a slovenskej literatúry 19. storočia: Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy (1881), Přehled dějin literatury české (1885), Dejiny literatúry slovenskej (1889-1890), Dějiny české literatury (1897-1921), První novočeská škola básnická (1896), K dejinám literatúry slovenskej (1911), Slovensko od reakce Bachovy do zrušení Matice slovenské (1913) a i. Vydal monografie Pavel Josef Šafařík (1896), Několik kapitolek z dějin naši poesie (1898) a Nové kapitoly z dějin literatury české (1912). Redigoval zbierku Čeští spisovatelé devatenáctého století, pre ktorú upravil Máchovy a Hálkovy spisy a i. Po smrti J. Vlčeka pripravila jeho dcéra Viera Szatmáryová-Vlčková(1900-1966, poetka a prekladateľka) druhé, rozšírené vydanie jeho Dějin české literatury (1931), zostavila výber z článkov Malá rukoväť literárno-historická (1932) a v rukopise zanechala spomienkovú prácu Jaroslav Vlček v rodine.

Jaroslav Vlček bol ženatý s dcérou slovenského politika a básnika Viliama Paulíny-Tótha. Zomrel náhle, v predvečer svojich sedemdesiatych narodenín, 21. januára 1930 v Prahe.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR