Jana Pronská a jej Diablova zajatkyňa

Keď rytier Roland Geregy povstane proti krutej vláde županovho synovca Michala Balašu, podarí sa mu obsadiť kráľovský hrad a stane sa pánom celého Spiša. Verní druhovia ho presvedčia, aby zajal dcéru poľského kniežaťa Kiovského Annu a pýtal za ňu bohaté výkupné. Rytier, ktorého život naučil nenávidieť ženy, Anninou prítomnosťou na hrade doslova trpí a nechce si pripustiť, že krásna a múdra kňažná ho očarila na prvý pohľad. Anna sa postupne dozvedá pravdu o Rolandovej minulosti a začne sa naňho dívať inými očami.

Dokáže však presvedčiť Diabla zo Spiša, že ak bude mať v sebe vieru a nádej, všetko je možné? A akú cenu budú musieť obaja zaplatiť, aby sa naučili veriť láske, čo im vzklíčila v srdci?

„Až po pätnástich knihách a desiatich rokoch som sa odvážila dotknúť dejín Spišského hradu,  a to hneď z troch dôvodov,“ vysvetľuje autorka Diablovej zajatkyne,  kráľovná historickej romance Jana Pronská. „Ten prvý je, že je to môj milovaný hrad. Miesto, ktoré som nespočetnekrát navštívila a vždy ma fascinovalo. Zakaždým som objavila niečo nové, krásne a jedinečné, či už to bola jeho architektúra, či dejiny. Je nespochybniteľnou perlou regiónu a miesta, z ktorého pochádzam, takže som konečne zakotvila doma.“

Druhý dôvod je samotný príbeh Rolanda, Spišského rebela, ktorý skutočne existoval, ale dohľadať o ňom nejaké informácie je nesmierne zložité. No a tretí dôvod - konkrétne povesť o Spišskom hrade je Jane Pronskej osobne najmilšia zo všetkých, ktoré pozná. „Nosím ju v hlave od detstva. Už keď som prvý raz videla v televízii inscenované spracovanie povestí Na vysokej skale, túto jedinú si pamätám dodnes a poznám ju naspamäť :) “

Začítajte sa do novinky Diablova zajatkyňa:

Prológ

     Roland kľačal bez pohnutia, mocne zatínal sánku, v dlaniach pevne zvieral rukoväť meča a privieral oči. Z neba tíško padal drobný dážď, máčal mu meravú tvár i vlasy a pomaly stekal na rozmočenú zem. Nechcel sa dívať na zdvihnutý kríž ani na telo ženy v rubáši, nechcel počúvať tiché modlitby žien za kamenným múrom, monotónny hlas kňaza ani zúfalý plač matky po svojom boku.
     Prehĺtal sliny horké ako blen a jediné, na čo dokázal myslieť, bola bezbrehá nenávisť, nekonečná túžba po pomste. Chlad mu zachádzal pod kožu, priam cítil, ako mu zviera vnútro a zháša v ňom aj poslednú iskierku milosrdenstva.
     Tešil sa na svadbu, no prišiel na pohreb. Namiesto na svadobné lôžko odprevádzal nevestu i ženícha do zeme. Každého osve, lebo tak prikazovali zákony, lebo ich lásku rozdelil neodpustiteľný hriech.
     Snažil sa rozpamätať na ich tváre, na šibalské úsmevy, na pohľady plné lásky, ktorými sa s ním lúčili naposledy, no namiesto toho videl pred sebou iba mliečnu hmlu a dve nehybné telá. Jeho milovaná sestra, uložená za kamenným plotom cintorína ako vydedenec, ako hriešnica, a najlepší priateľ, s ktorým sa lúčil kňaz.
     Cítil, ako sa mu do očí tisnú slzy ľútosti, a horko-ťažko ich potlačil.
     Vstal ešte predtým, než kňaz dokončil svoju reč vyprosujúcu odpustenie smrteľného hriechu, ktorý žena spáchala a ktorý priniesol smrť obom. Nebol ochotný ďalej počúvať. Nemohol. Vzkypela v ňom žlč.
     Pukalo mu srdce a nenávisť v ňom rástla ako burina, bujnela a dobýjala sa von. Pevne zovrel rukoväť svojho meča a ostrím ho oprel o zem.
      „Prisahám na svoj život, tu pred Bohom, pred všetkými svätcami, kňazom i pred tebou, sestra, že sa pomstím! Že strestám Michalovu pýchu! Dosť bolo skrivodlivosti!“ Jeho hromový hlas na okamih umlčal kňaza, matku i plačúce ženy na druhej strane múra.
     „Roland!“ vykríkla matka a vrhla sa k nemu. „Pre zmilovanie Božie, mlč! Vari ma chceš obrať o ďalšie dieťa? Hovorí z teba žiaľ!“
     „Nie, matka, nie žiaľ, ale nenávisť a hnev, lebo niet spravodlivosti, niet viery! Dokedy budeme čakať? Dokedy sa chcete dať šľahať bičom ako kone a kloniť hlavu?!“ Obrátil sa a ukázal na sestru. „Vari si ona toto zaslúžila? A čo my? Čím sme si to zaslúžili?!“
     Všetci mlčali a civeli naňho s neskrývanou hrôzou v očiach. Iba zronený Adamov otec sťažka vstal, dovliekol sa k múru a oprel sa oň.
     „Prosím ťa, Roland, dovoľ mi dôstojne pochovať syna...“ požiadal Július Kecer a na tvári mal bolestný výraz. Jeho hlas neznel nahnevane, ale odovzdane, skľúčene. „Bol to tvoj priateľ...“
      „A Rozália bola moja sestra! Nech je jej Boh milostivý, tak ako Adamovi!“ skríkol Roland a konečne sa obzrel. Za jeho chrbtom stála utrápená matka, družina verných spolubojovníkov, priateľov, zemanov, zatiaľ čo na druhej strane múra, na vysvätenej pôde cintorína, vystrašené ženy oplakávali jeho zabitého priateľa a bez slova hľadeli na zhrozeného kňaza.
     „Dosť bolo krivdy!“ vyzval ich trpko s mečom napriahnutým pred sebou. „Dosť! Radšej zomriem s mečom v ruke za vieru a spravodlivosť, ako by som mal ďalej pochovávať nevinných, rodinu a priateľov, kloniť hlavu a dovoliť, nech nás bijú! Dosť! Vari mal Adam jediný odvahu postaviť sa prišelcovi, lebo na Spiši už niet odvážnych mužov? Vari niet nikoho, kto by pozdvihol meč a bránil sa?“
     „Roland! Pre zmilovanie Božie, prestaň!“ zvolala matka, zakvačila sa do syna a so žalostným plačom padla pred ním na kolená. No on ju už nepočúval, stál hrdo a rovno ako svieca s pohľadom upretým na meč vo svojich rukách.
     Celé roky slúžil kráľovi tak ako jeho otec a jeho starý otec, bojoval a krvácal, bránil krajinu, ktorá bola jeho domovom, bránil rodinu, ktorú miloval, vieru, ktorú vyznával, ctil prísahu, ktorú zložil, no zaplatil za to vysokú cenu.
     Na cintoríne nastalo desivé ticho. Vtáci zmĺkli, stíchol aj zvon vo veži neďalekého kostola, len šušťanie dažďa dopadajúceho na rozbahnenú zem rušilo zhromaždený dav. Nikto si nevšimol, kedy sa kňaz vytratil a s ním zopár pobúrených smútiacich i tých, ktorým slepá poslušnosť a strach načisto otupili rozum.
     „Myslíš to naozaj vážne? Prisaháš, Roland? Budeš bojovať? Nielen za svoju sestru a kvôli pomste, ale za nás všetkých?“ ozval sa Adamov brat Tomáš, ktorý mu verne stál po boku už roky a s ktorým ho spájalo pevné priateľstvo.
    „Prisahám, akože sa rytier Roland, syn Marka z rodu Geregy, volám!“ vyhlásil a díval sa, ako muži jeden po druhom prichádzajú k hrobu jeho sestry, padajú na kolená do blata a tasia svoje meče.
 

     „Došľaka, Roland, si si istý, že to vyjde?“
     „A čo som veštec?!“ okríkol Tomáša rytier. „Je to ten najlepší plán, aký máme, ak každý urobí, čo má, musí vyjsť!“ dodal zmierlivejšie a po jednom si obzrel každého člena svojej družiny. Viseli mu na ústach, jedni pritakávali, druhí pochybovačne krútili hlavami.
     Nálada v zadymenej krčme bola čoraz napätejšia a nepomohli ani džbány piva, ktoré hostinská nestačila nosiť na stôl.
     „Ako som povedal, sedliaci z dediny vám nachystajú baly slamy napustené smolou, ktoré nadránom rozmiestnite po obvode hradieb Kapituly a zapálite. Tu, tu a tu...“ ukázal na stole na provizórnom pláne, ktorý vytvoril z nekvaseného chleba a podnosu s pečienkou. Ako veže kapitulského kostola poslúžili poháre s pivom a prepoštský palác predstavovala hruda syra.
     „Tomáš, tvoji muži zaútočia na zadnú bránu, ale musia postupovať tak, aby prepošt mohol kastelánovi poslať posla so žiadosťou o pomoc. Až posol odíde, spolu s Jozefom zaútočíme na hlavnú bránu, aby sme prepošta prinútili bojovať. Keď sa brána Spišského hradu otvorí a Balaša vyšle vojakov, ty, Tomáš, sa stiahneš a pôjdeš na pomoc Jakubovi, ktorý bude s ostatnými čakať na skale pod hradom. Janko s Petrom sú už vnútri a nedovolia zavrieť bránu.“
     „A čo bude s tebou, Roland?“ opýtal sa Július Kecer, ktorý dovtedy iba mlčky počúval.
     „Poradím si, a ak Tomáš dostatočne zadymí údolie, zmiznem v hmle, skôr než si stihnú žoldnieri z hradu i prepoštovi vojaci uvedomiť, že to bola lesť, ktorá ich mala vylákať za hradby,“ povedal veselo, no Kecer sa nezasmial ako ostatní, iba stroho prikývol, vstal a pristúpil k Rolandovi. „Je neskoro, idem skontrolovať, či sú baly slamy pripravené. Stretneme sa pred úsvitom, ako sme sa dohodli. Boh s tebou, Roland,“ rozlúčil sa a vyšiel zo zadnej miestnosti krčmy, kde sa už pár týždňov schádzali.
     Vdovica krčmárka im všemožne vychádzala v ústrety, lebo tak ako všetci rebeli aj ona prišla o niekoho z rodiny. A nielen to, na vlastnej koži pocítila hladomor, čo zachvátil krajinu. Keby nie Rolanda a  jeho druhov, ktorí jej tu a tam doniesli srnca i pár vreciek ovsa či múky, mohla by krčmu rovno zavrieť a ísť po žobraní. Zatiaľ čo kapitulskí a hradní páni mali plné sýpky a ešte plnšie bruchá, v podhradí i na celom Spiši ľudia kapali od hladu ako muchy.
     Krajina sa ešte vždy nespamätala po tatárskych útokoch, zem bola spálená na popol a chýbali tí, čo ju predtým obrábali. Do Uhorska sa hrnuli saskí baníci i šľachta, ktorým kráľ a mestá dávali výsady a slobody, o akých sa ostatným mohlo iba snívať, zaberali pôdu, lesy a pastviny a pred obrábaním polí dávali prednosť ťažbe železnej rudy, medi a zlata, ktoré putovali do kráľovského mesta. Nikto -- a už vôbec nie Balašov synovec Michal, ktorého župan dosadil na Spiš -- sa nestaral, že pred bránami chrámov, kláštorov i honosných sídel sa zväčšujú zástupy žobrákov a sirôt. 
     Tí, ktorí nemali čo stratiť, i tí, ktorí prahli po pomste, sa húfne pridávali k Rolandovi a jeho druhom, od Spišskej Soboty až po údolie Gelnice, zo severu prichádzali odvážni muži z Podolínca, Ľubovne a Magury. Sotva prešlo pár týždňov od pohrebu Rolandovej sestry, nespokojní spišskí zemania sa spojili do družiny, pred ktorou sa triasla nielen svetská vrchnosť, ale aj cirkev.
     Roland ešte raz zopakoval, čo sa od koho žiada, a keď vstal, vrava utíchla, smiech ustal, muži zvážneli. Pustili sa do boja, ktorý ich postavil mimo zákona, urobil z nich vyvrheľov, no ani jeden z nich by svoju prísahu nevzal späť. Dnešný večer mohol byť ich posledný.