Jana Plauchová sa venuje vesmíru ako astronómka i autorka sci-fi

Bratislava 14. apríla (TASR) - O vesmír sa zaujímala už od útleho detstva. Azda ako všetky deti aj ju fascinovali najmä čierne diery, ktoré patria k najkomplikovanejším témam v astronómií. Veda spoznáva vesmír a Slnečnú sústavu čoraz lepšie, no je na škodu, že sa príliš sústreďuje len na pragmatické ciele, ako je Mesiac, Mars alebo asteroidy. Veľké prekvapenia môžu ľudstvo čakať nielen na konci Slnečnej sústavy, ale aj na bližších planétach ako je Venuša. Jana Plauchová, astronómka Krajskej hvezdárne a planetária M. Hella v Žiari nad Hronom a zároveň autorka viacerých sci-fi románov, to tvrdí v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.



-Ako ste sa dostali k povolaniu astronómky, čo vás podnietilo a fascinuje na kozme?-

O vesmír som sa zaujímala od najútlejšieho detstva. Pýtala som sa rodičov, čo sú to čierne diery a nevedeli mi uspokojivo odpovedať. Ako som postupne rástla, prišlo mi celkom logické, že poznanie sa netýka len Zeme, ale pokračuje ďalej. Rodičia mi kúpili veľkú encyklopédiu, kde bolo na začiatku zopár strán o vesmíre a zvyšok knihy sa venoval len Zemi. Vtedy som sa čudovala, prečo sa o vesmíre píše len na niekoľkých stranách, keď je oveľa väčší ako naša planéta. Rodičom som vravela, že by to malo byť predsa naopak. Neskôr som pochopila, že o Zemi máme viac poznatkov a nielen vesmírom je človek živý.

-O vesmíre často prednášate. Čo ľudí zaujíma, na čo sa najčastejšie pýtajú?-

Závisí, či sa pýtajú deti alebo dospelí. Deti sa pýtajú na čierne diery, čo je z celého vesmíru veľmi náročná téma. Na druhej strane, tiež som nebola v detstve iná.

-Tiež ste sa pýtali na čierne diery?-

Áno, to ma najviac zaujímalo. Deti ešte zaujíma, či existujú mimozemšťania. Dospelí majú pestrejšie otázky a väčšinou smerujú k súhvezdiam zvieratníka. Napríklad chcú vidieť, kde sa vo vesmíre nachádza ich znamenie.

-Z toho vyplýva, že otázky a záujem skôr smerujú k vzdialenejšiemu vesmíru. Máme však dostatočne zmapovanú Slnečnú sústavu?-

Myslím si, že veľmi dobre. Vedecký výskum a technológie dosť pokročili, vesmírne misie sú úspešné a vedci získavajú kvalitný materiál na štúdium. Na druhej strane si myslím, že záujem výskumníkov je nerovnomerne rozdelený naprieč našou Slnečnou sústavou. Záujem o Mesiac je pochopiteľný, lebo ide o najbližšie vesmírne teleso so stabilnou vzdialenosťou. O Mars sa však zaujímame až príliš na úkor iných zaujímavých miest v našej slnečnej sústave. Na Marse už pristálo viacero sond, kým napríklad Urán a Neptún skúmala jediná. Chápem praktické dôvody. Na Mars sa hľadí ako na jedinú planétu, kde je šanca na pôsobenie ľudskej posádky. Asteroidy sa skúmajú s perspektívou možnej ťažby nerastného bohatstva. Motiváciou v pozadí nie je len zvyšovanie ľudského poznania, ale aj zisk a peniaze. To ma trochu mrzí, hoci si uvedomujem, že kozmonautika je veľmi nákladná záležitosť.

-Čakajú nás pri výskume Slnečnej sústavy aj nejaké prekvapenia?-

Zažili sme ich nedávno, keď sonda preletela okolo dvoch telies v Kuiperovom páse (oblasť v Slnečnej sústave za dráhou Neptúna, pozn. TASR) a každé bolo úplne iné, ako vedci očakávali. Hlavne vo vzdialenejších oblastiach nás môžu čakať aj ďalšie prekvapenia.

-Napríklad aj potvrdenie záhadnej planéty, ktorá by sa mala nachádzať ešte za obežnou dráhou Pluta?-
Výpočty ukazujú, že by sa tam mohlo nachádzať nejaké hmotné teleso. Musíme si však uvedomiť, že Slnečná sústava je obrovská. Zaužívaná predstava, že sa končí za Plutom, nie je pravdivá. Nachádza sa tam ešte veľmi veľký priestor, ktorý nie je dobre preskúmaný a môže v ňom existovať všeličo, vrátane nejakého väčšieho telesa.


-Zaujímate sa aj o lietanie do kozmu, prednášate o raketoplánoch. Čo vás na tejto téme zaujíma?-

K záujmu o raketoplány ma pritiahla tragédia jedného z nich, Columbie. Podnietila môj záujem nielen o ne, ale aj celkovo o kozmonautiku. Napriek dvom tragédiám, považujem raketoplán za neprekonateľný stroj. Na pohľad je krásny, no zároveň veľmi účelný. Dokázal vyniesť náklad na obežnú dráhu, opatrne s ním manipulovať na orbite, vypustiť ho, zachytiť ho, dajú sa v ňom vykonávať experimenty. V porovnaní s inými kozmickými loďami je jasne vpredu.

-Majú raketoplány perspektívu pri kozmických letoch, alebo je to len prostriedok na spojenie Zeme s obežnou dráhou?-

Presne toto bol jeho účel. Aj slovo raketoplán evokuje lietadlo a fakt, že má pristávať v zemskej atmosfére. Kozmické lode, ktoré budú pristávať na Mesiaci, nemusia mať takýto tvar. Nemyslím si, že raketoplány budú dopravné prostriedky na lietanie medzi planétami.



-Ste autorkou viacerých úspešných sci-fi diel. Ako ste sa k písaniu tohto žánru dostali?-

Nebolo to nijaké plánované rozhodnutie. Prišla inšpirácia a vedela som, že ju musím dostať na papier. Nemala som však žiadne literárne skúsenosti ani zručnosti. Napísať knihu nie je jednoduché. Preto som tento nápad držala v hlave až do momentu, kým sa nenaskytli podmienky na jeho napísanie a to trvalo šesť rokov. S ďalšími románmi sa skracovala doba od nápadu až po napísanie a už mi to aj išlo podstatne ľahšie.

-Čo vás inšpiruje?-

Napríklad sú to rôzne záhady vesmíru, keď dostanem nápad, ako by sa dali vyriešiť. Je to však žáner sci-fi, a preto aj nápady na objasnenie týchto záhad sú trochu divoké. Musím sa priznať, že moje hypotézy by pri prísnom vedeckom skúmaní nemuseli obstáť. Mojimi zdrojmi sú jednak určitá umelecká fikcia, ale aj reálne vedecké poznatky. Vnímam to aj ako istý nástroj popularizácie poznatkov o vesmíre i vedeckej fantastiky.

-Mnohí autori sci-fi z 20. storočia predpokladali, že v súčasnosti, okolo roku 2020, budeme bežne lietať k hviezdam. Prečo sa v tomto smere mýlili?-

Pri letoch do vesmíru v minulom storočí išlo najmä o prestíž. Od päťdesiatych rokov sa začali kozmické preteky medzi USA a Sovietskym zväzom. Vďaka tomu sa stalo niečo neuveriteľné, že len osem rokov po štarte prvého človeka do kozmu, došlo aj k pristátiu na Mesiaci. To nadšenie sa prenieslo na autorov sci-fi poviedok, ktorí očakávali, že takéto tempo bude pokračovať aj ďalej a v roku 2000 už videli ľudstvo niekde pri Saturne. Nastal však problém, že z ekonomických dôvodov sa znížila podpora kozmických programov. Musíme si uvedomiť, že síce sme sa dostali na Mesiac, no je to neporovnateľne ľahší cieľ ako čokoľvek iné vo vesmíre. Má konštantnú vzdialenosť od Zeme 384.000 kilometrov, dá sa k nemu doletieť za tri dni a ak by aj astronauti mali ťažkosti, čo sa pri lete Apollo 13 stalo, vedia sa relatívne ľahko vrátiť späť. Pri letoch na Mars by to už bol väčší problém. Najbližšia vzdialenosť od Zeme je 50 miliónov kilometrov, no keď sa planéta vzdiali pri obehu až za Slnko, pre kozmonautov by nebolo jednoduché vrátiť sa. Ďalším problémom, ktorý nie je vyriešený, je pristávanie a odlietanie z cudzej planéty, ktorá má inú atmosféru a gravitáciu. Rovnako nemáme poznatky o tom, ako by ľudský organizmus znášal dlhé lety, ako by reagovala jeho psychika.



-Mesiac je vzdialený len pár dní letu od Zeme, no napriek tomu sme tam boli naposledy koncom roku 1972. Nepremárnili sme čas?-

Opäť musím povedať, že problém boli financie. Pilotované kozmické lety sú veľmi nákladné. O kozmonautov, ich podmienky prežitia a bezpečnosť sa treba postarať. Lety prostredníctvom sond sú lacnejšie, jednoduchšie, a preto aj preferovanejšie.

-Na druhej strane píšete vo svojich dielach aj o tom, že cestovať ku hviezdam a na iné planéty s inteligentným životom sa dá aj so súčasnou technikou. Je to naozaj reálne?-

To je samozrejme fikcia, no nie je úplne nepodložená. Vo vrchnej vrstve atmosféry, kde v knihe dochádzalo k teleportom medzi Zemou a tou vzdialenou planétou, sa vyskytuje viacero dosť ťažko vysvetliteľných javov, ako sú elektromagnetické záblesky. Vedci síce v knihe prišli na to, že sa takýmto objavom let na extrasolárnu planétu veľmi zjednoduší, no má to svoju daň a bez riadnej prípravy a prieskumu sa môže skončiť zle.

-Vaša najnovšia kniha sa odohráva na Venuši. Prečo práve tam? Čím je táto planéta zaujímavá?-

Veľmi ma hnevá, ako veľmi sa skúma Mars a ako málo Venuša. Venuša sa omnoho viac podobá Zemi ako Mars. Obe planéty sú k sebe bližšie a majú podobnú hmotnosť. Venuša má 9/10 pozemskej gravitácie, čo je vhodné pre potenciálnu kolonizáciu, rovnako má podobný priemer ako Zem. Má hustejšiu atmosféru ako Mars a je to jediná planéta Slnečnej sústavy, okrem Zeme, kde sa predpokladá, že má aktívnu vulkanickú činnosť. Samozrejme, pre príliš vysokú teplotu a zloženie atmosféry je pre nás neobývateľná, no predsa len mi nejde do hlavy, prečo sme na Mars vyslali už päť roverov a na Venušu ani jediný.

-Budem sa tváriť ako zvedavé dieťa z vašej prednášky a spýtam sa, či teda existujú mimozemšťania?-

Neverím v to a mám o tom aj dve prednášky. V knihách, ktoré píšem, to beriem ako súčasť istej umeleckej fikcie. Aj vo fantasy príbehoch vystupujú draci, rôzne kúzelné postavy a tiež asi ich autori neveria, že v skutočnosti existujú. Podobne využívam mimozemšťanov vo svojich románoch, no nie prehnane. V sci-fi príbehoch je to už taký trochu vylúhovaný motív. Pre mňa je to aj signál, že ľudia nehľadajú vo vesmíre to, čím je od nás odlišný, ale, naopak, iba niečo podobné ako je pozemský život. To mi príde trochu smutné.

-Zrejme nie je veľká šanca, aby bol mimozemský život veľmi podobný nášmu. Napokon aj v knihe Večnosť omylov píšete o planéte, ktorú ovláda akýsi inteligentný vietor. Sme vo vesmíre výnimkou potvrdzujúcou pravidlo?-

To vôbec nie je také isté. Možno sa aj pozemský život vyvinul do jedinej možnej podoby. Existuje síce veľa možností, kde by mohli nastať rozdiely medzi inteligentnými bytosťami, no stále sú to otvorené otázky, pretože poznáme len formy pozemského života. Práve v nich sa viackrát vyvinuli nepríbuzné organizmy do podobných foriem. Napríklad typ oka, aký majú stavovce, sa vyvinul nezávisle aj u najvyspelejších mäkkýšov. Z toho vidno, že aby takýto orgán fungoval dobre, asi ani inak nemôže vyzerať.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR