J. Škultéty venoval veľkú časť diela o slovenskej literatúre Štúrovi

Bratislava 10. septembra (TASR) - Jedným z osobnostných autorov dejín slovenskej literatúry a monografie o časti života Ľudovíta Štúra bol jazykovedec, literárny historik a publicista Jozef Škultéty. Aj keď sa to tak oficiálne neprezentuje, jeho dielo Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (Martin 1920) môžeme zaradiť medzi monografie o časti dejín slovenskej literatúry.


Potvrdzuje to aj publikácia Jozef Škultéty: Dielo 2 Z dejín slovenskej literatúry, ktorú zostavil a edične pripravil Michal Kocák a vydala Matica slovenská v Martine v roku 1985. Jej prvá časť je uvádzaná pod názvom Dejiny slovenskej literatúry, z ktorej vidno, že Jozef Škultéty sa zaoberal aj staršími obdobiami nášho literárneho vývinu. Najobsiahlejšia je však kapitola Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života 1790 - 1914, ktorá vyšla samostatne už v roku 1920.

Autor ju rozčlenil na tri časti, Začiatky slovenského prebudenia, Ľudovít Štúr a Tisícročná priehrada medzi Slovákmi a Čechmi. Druhá časť je z obsahovej stránky životopis Ľudovíta Štúra od narodenia až po koniec revolučného pohybu v meruôsmych rokoch. Štúrov životopis je tu však prezentovaný na pozadí spoločenských a politických pohybov v prvej polovici 19. storočia v rakúsko-uhorskej monarchii.

Značnú pozornosť venuje najmä študentskému ruchu na bratislavskom lýceu, kde sa pomerne rýchlo prepracoval medzi vedúce osobnosti. No a „keď starší poodchodili z Bratislavy, vedenie mládeže prirodzene prešlo na neho, Ľudovíta Štúra," píše Jozef Škultéty a vzápätí, na základe poznania roztrúsených spomienok vrstovníkov, podáva túto Štúrovu charakteristiku: „Pekný, strunistý, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, oheň zahrievajúci sypúcimi očami a s tmavo-gaštanovými bohatými vlasmi, k tomu celý zjav súmerný a strojný, sympatický každému, elektrinu neodolateľne zo seba púšťajúci, že nemožno mu bolo odporovať. Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých rečníkov. Tvári bol podlhovastej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a nestrhanej. V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol sa s ním merať. Príťažlivosť mal takú veľkú, že ani náruživí a bezohľadní protivníci s ním zoči-voči nevydržali. Hlas jeho bol zvonovitý, prenikavý, či ku spevu a rečneniu, či k hrozbe ustrojený.“

Jozef Škultéty v tejto monografii, ale i vo viacerých publicistických vystúpeniach, pravdepodobne celkom zámerne zdôrazňuje internacionálny charakter bratislavského lýcea i konania Ľudovíta Štúra. „Na lýceu boli tri spoločnosti mládeže: maďarská, podporovaná a protežovaná predstavenými, nemecká a slovenská. (...) Na bratislavských školách učievalo sa i hodne Srbov a Chorvátov. Samých Srbov na lýceu v Štúrovom krúžku hneď v prvé roky bývalo okolo tridsať.“ A ďalej: „Okrem Čechov Slovenské povstanie podporovali Chorváti a Srbi. Bol to tiež požehnaný účinok Štúrovho bratislavského pôsobenia.“ A v závere štúdie mu vystavuje takéto hodnotenie: „...Hurban a Hodža tiež boli narodení viesť, vývodiť, no tak učiť, tak strhávať ľudí za sebou, tak budiť v iných ducha, totožného so svojím duchom - to vedel len Štúr. A môžeme doložiť bez ujmy jeho veľkým druhom, že tak cele, ale cele oddať sa službe svojho národa, ako Štúr, neoddali sa ani oni. Fanatikom lásky k národu mohol byť len Ľudovít Štúr.“

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR