J. Jankovič má v Bratislave dve výstavy a prezentuje i novú knihu

Bratislava 7. septembra (TASR) – Najvýznamnejší žijúci slovenský sochár Jozef Jankovič má v centre Bratislavy dve výstavy. V Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy (GMB) je množstvo objektov v expozícii Plynutie času, v Roman Fecik Gallery viac ako 50 počítačových grafík pod názvom Idée fixe.


"Prvú výstavu v našej galérii mal Jankovič v roku 1968. Potom mu to spoločenské pomery neumožnili, ďalšiu mal v roku 1989. Teraz je to prierez tvorby veľkého európskeho sochára, ktorý si diela na výstavu vybral sám," povedal na utorkovej (6.9.) vernisáži kurátor Ivan Jančár, ktorý s Jurajom Mojžišom sú autormi novej monografie Plynutie času.

Na nádvorí Mirbachovho paláca, prízemí a druhom poschodí je expozícia celoživotnej Jankovičovej sochárskej tvorby. Najstaršie diela sú z roku 1960 (Mesto, Bez názvu), v tomto roku dokončil z kovu a epoxidu objekty Nostalgia a Posledný rozhovor. Medzitým vytvoril priestorové kovové obrazy, sochy a objekty. Ich názvy prezrádzajú verejnú angažovanosť a inšpiráciu spoločenskou situáciou pre umelecké vyjadrenie: Súkromná manifestácia, Násilie, Môj tieň, Väzenie, Apatia, Kráčajúci pomník, Posledné varovanie, Červený klín, Pád, Svedectvo, Memento, Veľký osud, Predtucha, Kreatívna deformácia, Pavučina, Reminiscencia, Valec či obrazy z cyklov Retro, Organizovaný chaos a Chaos i mnohé ďalšie diela. Z nich mnohé sú veľkorozmerné, niektoré majú až štyri metre.

"Do galérie sme to zvážali dva týždne. Viaceré objekty vážia až 300 kíl," prezradil pre TASR Jozef Jankovič.

Podľa kurátora výstavy Idée fixe Petra Michaloviča ako umelec Jozef Jankovič nemá rád vychodené cesty a nepotrebuje množstvo ľudí ochotných nekriticky chváliť jeho diela či súhlasiť s jeho názormi. Rád hľadá nové cesty a takých dialogických partnerov, ktorí mu oponujú, pretože vie, že len iný názor mu umožní pochopiť nedostatky vlastného. Byť kritický v jeho prípade znamená byť aj sebakritický a vystavené grafiky tento názor presvedčivo potvrdzujú. Výtvarník je aj výsostne angažovaný umelec.

"Byť angažovaným podľa Jankoviča rozhodne neznamená na verejnosti tendenčne súhlasiť s názormi väčšiny, poslušne pritakávať vplyvným, predovšetkým elektronickým médiám alebo velebiť frázy tej či onej ideológie. Naopak, byť angažovaný podľa neho znamená uvedomiť si, že dôstojnosť a sloboda človeka sú najvyššími hodnotami a každý pokus oklieštiť priestor slobody v mene akýchkoľvek zdanlivo vznešených ideí môže mať nepredvídateľné a fatálne dôsledky. Môže legitimizovať deficit v podobe straty individuality, vystavenie tela tlakom síl, ktoré spôsobujú obrovskú bolesť a neraz aj mrzačia telo. Angažovanosť pre umelca znamená predostrieť nám diela, schopné vyvolať v nás pocit hanby za to, čo sme urobili a hlavne za to, čo sme neurobili a mohli urobiť," konštatoval Peter Michalovič.

Jozef Jankovič (1937) študoval v rodnej Bratislave rezbárstvo na Škole umeleckého priemyslu (1956) a sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU, 1956-1962). Od 60. rokov 20. storočia je jeho tvorba uznávaná v medzinárodnom kontexte. Získal významné ocenenia: Grand Prix na bienále Danuvius v Bratislave (1968), cenu na Bienále mladých v Paríži (1969), Herderovu cenu vo Viedni (1983). Reprezentoval Slovensko na Bienále v Benátkach (1970, 1995), na výstave východoeurópskej avantgardy Europa-Europa v Bonne (1994) a inde. Jeho celoživotné dielo je monumentálnym podobenstvom o človeku, o drámach jeho individuálneho a spoločenského údelu, o odcudzení sebe samému i totalitnej moci v jej najrozmanitejších podobách. Je vedúcou osobnosťou moderného slovenského sochárstva, autorom mnohých monumentálnych figurálnych reliéfov a plastík vo verejnom priestore. Dielo Obete varujú, vytvorené pre Pamätník SNP v Banskej Bystrici, bolo počas normalizácie presunuté do nacistami vypálenej obce Kalište. Po ideologických, finančných a mocenských problémoch bolo znova nainštalované na pôvodnom mieste v roku 2004. Pamätník sa stal symbolom vyrovnávania sa slovenskej spoločnosti so svojou vlastnou minulosťou. V období, keď Jankovič nemohol realizovať monumentálne skulptúry, venoval sa šperku a grafickým cyklom, patrí k zakladateľom počítačovej grafiky na Slovensku. Ako jediný slovenský sochár je zastúpený v zbierke súčasného umenia E.P.A.D. pod holým nebom v modernej štvrti La Defénse v Paríži sochou V šľapajach otcov. Od roku 1990 pôsobil ako profesor na VŠVU a bol tam prvým rektorom po zmenách roku 1989.

Obidve výstavy potrvajú do 22. októbra.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR