J. Hric: Liptovský Mikuláš je otcom parnej turbíny i mechanického pera

Liptovský Mikuláš 20. mája (TASR) – Liptovský Mikuláš zohral v slovenských dejinách významnú úlohu. Na starej evanjelickej fare založili štúrovci v roku 1844 spolok Tatrín, predchodcu Matice slovenskej a v roku 1848 v nej spísali Žiadosti slovenského národa. V historicky prvej budove Liptovskej stolice, súčasnom sídle Múzea Janka Kráľa, v roku 1713 súdili legendárneho zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka. Mestské múzeum, ktorého vznikom vyvrcholilo úsilie osobností kultúrneho diania ako Janko Alexy, Alfonz Groma, Július Lenko či svetoznámy fotograf Martin Martinček, sa snaží uchovávať a šíriť mimoriadne historické kultúrne bohatstvo Liptovského Mikuláša. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal riaditeľ Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši Jaroslav Hric.


-Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši je jedným z mála mestských múzeí. Aké boli okolnosti jeho vzniku a aké je jeho poslanie?-

Mestské múzeum vzniklo rozhodnutím rady Okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši v roku 1955 ako Okresné vlastivedné múzeum. Zakladatelia ho pomenovali po našom rodákovi, romantickom básnikovi Jankovi Kráľovi. Vyvrcholilo tým úsilie množstva aktivistov kultúrneho diania, možno stačí spomenúť osobnosti ako Janko Alexy, Alfonz Groma, Július Lenko či prvý riaditeľ mestského múzea, svetoznámy fotograf Martin Martinček. Sídlom nášho mestského múzea sa stala Illešházyovská kúria – historická budova prvého stoličného domu. Na Slovensku existujú štátne či regionálne múzeá, spravované vyššími územnými celkami. Ale Liptovský Mikuláš patrí medzi málo miest, ktoré majú vlastné múzeum, financované z mestského rozpočtu. Za všetkých vyše 30.000 Mikulášanov som hrdý, že sme schopní uživiť mestské múzeum, ktoré sa snaží uchovávať a ďalej šíriť veľké historické a kultúrne bohatstvo Liptovského Mikuláša. Veľká vďaka patrí našej radnici. Ročne naše mesto, čiže my, Mikulášania, na svoju históriu vynakladáme takmer 200.000 eur.

Liptovský Mikuláš nepochybne zohral v slovenských dejinách významnú úlohu. Stačí spomenúť meruôsme roky - na starej evanjelickej fare sa u Michala Miloslava Hodžu schádzali predstavitelia štúrovskej generácie. V roku 1844 práve tu založili spolok Tatrín, predchodcu Matice slovenskej. O štyri roky neskôr opäť na starej fare spísali Žiadosti slovenského národa a 11. mája 1848 ich verejne prečítali v Ondrášovských kúpeľoch. Nemôžeme obísť vystúpenie mikulášskych robotníkov 1. mája 1918, ktoré malo nielen celoslovenský, ale aj svetový ohlas.

-Čo považujete za hlavné klenoty zbierkového fondu múzea a do akého časového obdobia siaha?-

Za vyše šesť desaťročí existencie mestského múzea je v zbierkovom fonde viac ako 38.000 predmetov. Od listinných dokumentov, cez množstvo knižných publikácií, keďže múzeum bolo dlhú dobu aj literárno-historickým, a máme rozsiahly a vzácny knižný depozitár. Potom sú to trojrozmerné zbierkové predmety etnografického charakteru, výtvarné diela. Diela Janka Alexyho, Martina Martinčeka, jeho manželky Ester Šimerovej-Martinčekovej. Je pre nás veľkou cťou, že svetoznámy fotograf Martin Martinček a jeho manželka odkázali mestskému múzeu veľkú časť svojej tvorby. Ide o poklad nášho zbierkového fondu.

Vážime si každý artefakt alebo zbierkový predmet. Množstvo z nich je starých niekoľko storočí. V Liptovskom Mikuláši pôsobil napríklad Juraj Tranovský, ktorého najvýznamnejším dielom je kancionál Cithara sanctorum (evanjelický spevník). V zbierkovom fonde ich máme viacero a sú obrovskou vzácnosťou.

Najnovším prírastkom je dar veľkej časti fotoarchívu od rodiny Alojza Lutonského, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia riaditeľom tohto múzea. Ale aj aktívnym organizátorom a funkcionárom turistiky, cestovného ruchu, horskej záchrannej služby a výstavby horských dopravných zariadení. Jaskyniarom, horolezcom, autorom sprievodcovských a propagačných publikácií a redaktorom niekoľkých periodík. Bol napríklad tajomníkom a správcom Družstva Demänovských jaskýň. Urobil niekoľko prvozostupov do Demänovskej ľadovej jaskyne, zaslúžil sa o elektrifikáciu Demänovskej jaskyne Slobody, zaslúžil sa o premenovanie Hosúsovských jaskýň na Domicu, pomáhal pri sprístupňovacích prácach v jaskyni Domica a navrhol v nej splavovanie riečky Styx.

Ale bol aj vášnivým fotografom. Všetky cesty, budovateľské a rozvojové projekty zvečňoval svojím objektívom. Dar od jeho rodiny je pre nás obrovskou vzácnosťou. Zahŕňa jedinečné zábery ešte z čias prvej československej republiky, vojnového obdobia, ale aj po roku 1945. Napríklad budovanie pamätníka na Háji-Nicovô, liptovskomikulášskeho sídliska Nábrežie, ale aj unikátne zábery z obdobia vojny, ktoré možno nie sú ani inde zachytené.

-V budove Múzea Janka Kráľa – sídelnej budove Liptovskej stolice podľa niektorých prameňov v roku 1713 súdili zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka. Je preukázané, že ho skutočne súdili aj popravili v Liptovskom Mikuláši?-

Legendami opradená postava zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka je samostatnou kapitolou nášho múzea. Liptovský Mikuláš sa s jeho osudom viaže, priznajme si to, neslávne, lebo sme ho tu odsúdili a zmárnili. V tejto súvislosti je možno dobré poznamenať, že pri príležitosti 305. výročia súdu a popravy Jánošíka sa stretli predstavitelia Terchovej a Liptovského Mikuláša. Podali sme si ruky a uskutočnili akt zmierenia. Mikulášania poprosili Terchovú, aby nám odpustila, že sme im zmárnili ich rodáka. Verím, že to bude príležitosťou, aby Terchová spolu s Liptovským Mikulášom ešte dôstojnejšie, zaujímavejšie, pútavejšie širokej verejnosti priblížili osobnosť, okolo ktorej je množstvo tajomstva. Ale je nespochybniteľné, aj listinné dokumenty o tom svedčia, že v Liptovskom Mikuláši ho súdili a popravili. Podľa jednej historickej štúdie spomína priestor Jánošíkovho súdu vo svojich prácach už Matej Bel.

Máme smelý plán, zrekonštruovať súdnu sieň Liptovskej stolice. Ľudia chcú interaktívne múzeá, chcú sa prísť do múzea hrať. Nechcú sa len pozerať spoza pásky. Chceme, aby sa tam mohli odfotiť, sadnúť si tam, kde pravdepodobne sedeli Jánošíkovi sudcovia, obliecť si dobový kostým. Často nás navštevujú školské výlety – vojde tam trieda a zahrajú si napríklad celý súd s Jánošíkom.

-S Liptovským Mikulášom sa spája viacero osobností, známych nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Ktoré z nich by ste vyzdvihli?-

Vo vedeckej sfére je to celosvetovo uznávaná osobnosť Aurela Stodolu. Otca parných turbín, ktorého mal vo veľkej úcte napríklad aj Albert Einstein. Pôsobili na tej istej vysokej škole vo Švajčiarsku. Praotcom princípu mechanického pera je Eduard Penkala. A mnoho ďalších osobností z rôznych sfér života, ktoré zanechali stopu nielen v mikulášskej histórii, ale majú celoslovenský až celosvetový dosah. Možno je málo docenený Dušan Palka, jeden z otcov slovenského tanga. Jeho šlágre Prečo sa máme rozísť alebo So slzami v očiach si spievame a mnohí ani nevieme, že ich zložil človek z Liptovského Mikuláša. Mohli by sme podrobne hovoriť o mnohých ďalších osobnostiach z rôznych sfér života, ktoré zanechali stopu nielen v mikulášskej histórii, ale majú celoslovenský ba priam celosvetový dosah.

-Spomenuli ste vynálezcu Eduarda Penkalu. Môžete priblížiť osobnosť tohto mikulášskeho rodáka?-

Vynálezca Eduard Slavoljub Penkala sa dá prirovnať k imaginárnemu českému Cimrmanovi neuveriteľným rozsahom vynálezov a patentov. Napríklad vynález mechanického pera – to, že si dokážeme s prepisovačkou šťukať, vzišlo z jeho hlavy. Nedá sa povedať, že by bol priamo Liptákom. Narodil sa tu, ale jeho otec bol zememerač z Poľska, mama pochádzala z Holandska. Podobne ako o Járovi Cimrmanovi, vie sa o Penkalovi veľmi málo. Ešte sa vedú spory, či študoval na mikulášskom gymnáziu alebo v Ružomberku. Potom sa odsťahoval do chorvátskeho Záhrebu a dodnes tam zanechal veľkú stopu. Je tam továreň na výrobu penteliek a aj jeho múzeum. Spája sa s ním princíp termofóru, ale aj repelent – odpudzovač nepríjemného hmyzu. Traduje sa, že sa prechádzal po pobreží s manželkou a otravoval ich hmyz, tak si povedal, že s tým treba niečo robiť.

Určite nevymyslel repelent, termofór alebo mechanické pero v podobe, ako ich poznáme dnes. Ale radí sa medzi svetových vizionárov, ktorí boli vždy potrební na počiatku niečoho, čo teraz poznáme možno v inej podobe. V depozitári máme jedno pero, ktoré nám priatelia z Chorvátska pred pár rokmi doniesli a pred naším múzeom stojí veľká úloha, ako priniesť túto osobnosť naspäť do Liptovského Mikuláša.

-Významnou pamiatkou v správe Múzea Janka Kráľa je židovská synagóga. Aký bol jej príbeh a aké má s ňou múzeum plány?-

História židovskej komunity sa začala písať v prvej polovici 18. storočia, keď sa v Liptove usadili prvé židovské rodiny. Zemepán Samuel Pongrác ich prijal s očakávaním, že pomôžu rozvinúť obchod. Začali obchodovať s drevom, kožou, textilom, liehovinami a tabakom. V roku 1730 si založili židovskú náboženskú obec a o dva roky neskôr postavili prvú, drevenú synagógu. Významný vplyv židovského obyvateľstva na kultúrny a spoločenský život dokazuje aj to, že v roku 1861 mal Liptovský Mikuláš prvého židovského starostu, a to v rámci celého Uhorska. Rozrastajúca sa židovská obec roku 1842 rozhodla o stavbe novej synagógy na mieste, kde v pozmenenej podobe stojí dodnes. Keď požiare mesta v rokoch 1878 a 1904 poškodili aj synagógu, komunita rozhodla o jej rozsiahlej prestavbe.

Súčasnú podobu získala po rekonštrukcii v roku 1906 a patrí medzi významné pamiatky technického charakteru. Ide o jednu z najväčších a, dovolím si povedať, aj najkrajších na Slovensku. Je majetkom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, od ktorého ju mesto Liptovský Mikuláš dostalo dlhodobou nájomnou zmluvou do správy a naše múzeum zabezpečuje bežnú údržbu a prevádzku. Od polovice júna do polovice septembra si tam môžu návštevníci vypočuť výklad lektora a musím povedať, že synagógu aj hojne navštevujú. Len počas minuloročného leta do nej zavítalo viac ako 3000 platiacich návštevníkov. Drvivá väčšina zo zahraničia – z Izraela, ale aj zo zámoria, ako aj z Ruska, zo západnej Európy.

Synagóga je charakteristická veľmi dobrou akustikou. Podávajú si u nás kľučky agentúry a umelci, ktorí by tam radi vystupovali. Jeden z najznámejších projektov Mosty – Gesharim je s mikulášskou synagógou bytostne spojený už štvrťstoročie. O tento objekt sa staráme, zabezpečujeme jeho bežnú údržbu, prevádzku. Ale zaslúžil by si čo najrýchlejšiu komplexnú rekonštrukciu, lebo zub času je neúprosný a ďalej sa podpisuje na tejto vzácnej pamiatke.

-Múzeum Janka Kráľa je správcom viacerých historických objektov v Liptovskom Mikuláši. Akú im venujete pozornosť?-

Najnovšou investíciou bolo pri príležitosti 170. výročia Žiadostí slovenského národa zveľadenie vstupu do starej evanjelickej fary. Popri vynovenej dlažbe a bezbariérovom vstupe pribudla na priečelí aj pamätná tabuľa so Žiadosťami slovenského národa v  pôvodnej podobe.

V spolupráci s novovzniknutým Rázusovie klubom spisovateľov sme sa rozhodli oživiť aj rodisko významných osobností Slovenska, súrodencov Martina Rázusa a Márie Rázusovej-Martákovej - expozíciu Rázusovie domu vo Vrbici. Každý historický objekt by mal mať príbeh, aby to nebola len expozícia, ktorú otvoríme pre turnus návštevníkov a potom ju zamkneme. V prípade Rázusovho domu sme sa rozhodli pre veľmi odvážny koncept. Ustanovili sme správcu, ktorý má priamo v podkroví domu služobný byt a stará sa o pamiatku 24 hodín denne. Pôsobí tam aj ako lektor, sprievodca a stará sa o Maroškovu záhradu. Takto sme sa snažili oživiť vzácny objekt uprostred veľkého sídliska. Priamo medzi panelákmi pripomína pôvodnú Vrbicu. Stáva sa pomaly kultúrnym centrom. Ľudia si doň nachádzajú cestu. A je veľmi zaujímavé, keď sa hlásia starí Vrbičania. Veľmi radi si prídu pozrieť literárne, ale do veľkej miery aj etnografické múzeum, ktoré mapuje spôsob života ľudí v pôvodnej Vrbici.




Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR