J. Gallovič: J. Stacho bol taký slovenský Belmondo 70. rokov

Bratislava 11. júna (TASR) – Činohra Slovenského národného divadla (SND) uvedie 16. júna v Modrom salóne novej budovy premiéru inscenácie Šmátranie v širočine, pohybovo-hudobné prevedenie virtuóznej poézie Jána Stacha, jedného z najmodernejších slovenských básnikov, inšpirátora celých generácií. Réžie titulu, ktorým Činohra SND pokračuje v novej línii dobrodružnej dramaturgie, sa ujala Soňa Ferancová. Pod hudbu sa podpísal Kamil Mikulčík. V inscenácii účinkujú Ján Gallovič a Juraj Hrčka.


"Som rád, že Modrý salón funguje, po premiére Moreny, v ktorej sa dievčatá spovedali zo svojich útrap, bola otvorená ženská téma tridsiatničiek, teraz prichádza mužská téma," uviedol po utorkovej generálke inscenácie riaditeľ činohry Michal Vajdička. "Som rád, že tento priestor ponúka takú intímnu spoveď členov umeleckého súboru," poznamenal s tým, že druhý priestor - Kuchyňa SND dávajúca priestor a techniku mladým nezávislým divadelným skupinám, stále nefunguje, pretože nie sú schválené dotácie na jeho prevádzku.

Ferancová sa poďakovala za možnosť uviesť verše Stacha do sveta. "Stretla som sa s názorom, že jeho poézia je veľmi ťažká a málo ľudí, ktorí sa na Slovensku zaoberajú recitovaním poézie, si vyberie verše Jána Stacha, podľa mňa je neobjavený," konštatovala režisérka s tým, že inscenačný tím sa Stachovu "depresívnu" poéziu snažil nie recitovať, ale zinscenovať. "Verše sme sa snažili uviesť do reality štylizovanými obrazmi a pohybom, archetypálnymi charaktermi," doplnila.

Vysvetľovať poéziu je podľa Ferancovej nezmysel. "Poézia je štylizovaný tvar, to, čo je v nej obsiahnuté, útočí, prehovára k emocionálnej stránke človeka. Stachove verše silne v človeku vyvolávajú obrazy, je to obrazná emocionálna poézia, situáciami sme sa snažili podporiť tú emóciu. Neútočíme na ratio divákov, ale snažili sme sa v nich vyvolať akýkoľvek druh emócie," podčiarkla režisérka, ktorá si na stvárnenie rozporuplného básnika zvolila dvoch mužov. "Stacho sa ako keby rozdvojil, je to jedna osobnosť, jeden muž, ktorý má dve polohy, ako každý človek má v sebe aj niečo svetlé - tmavé, má vieru - nevieru, radosť - smútok," dodala.

Poézia Stacha, jedného z najosobitejších básnikov konkretistov Trnavskej skupiny, je podľa autorov inscenácie vstup do sveta zmyslov. Pohnuté osobné osudy a vzrušujúce básnické zbierky stvorili legendu, nevidenú, iba tušenú. Jeho poézia zasahuje ako blesk. Také je aj Šmátranie v širočine - to tápanie po bytí v hlave a tele muža, jeho rozdvojenosť, jeho túžby po vzletoch i krkolomné pády. Stacho prináša expresívne metafory, burcujúci jazyk a vzrušujúcu obraznosť. Je to nový svet, prekračuje dimenzie a vytrhuje zo všednosti - do nevšednosti.

Ťažiskové dielo Stacha Šmátranie v širočine vovedie diváka do sveta samcov, šamanov, otcov, synov, mužov, básnikov, jednoducho do života potomstva Adamovho. Tam, kde sa potom odohráva to napínavé stretnutie medzi životom a smrťou, medzi vášňou a zmyselnosťou, medzi ženou a mužom, láskou a bolesťou, vierou i nevierou.

"Bola to dlhá cesta objavovania, rozkrývania textu, nie je to celá zbierka, je to torzo Šmátrania v širočine, ale bola dramaturgicky postavená tak, aby tam vždy išlo o nejaký vnútorný konflikt, dialóg," priblížil genézu inscenácie Gallovič. Podľa jeho slov sa Stacho veľmi ťažko analyzuje, identifikuje, pretože za každým jeho veršom, strofou je širokospektrálne možný metaforický, symbolický výklad u každého človeka. "To je ako v ezoterickom príbehu, filme alebo energii, kde si každý vizualizuje za tým niečo iné. Snažili sme sa vďaka forme, ktorou píše, vytvoriť z toho dialóg, dialóg dvoch princípov - pozemského a nadpozemského, dialóg vnútorného a vonkajšieho ja, odkrytia masky a zakrytia toho, čo je za maskou pokory a vzdoru," približuje.

Talentom obdarený básnik bol podľa Galloviča veľmi extravagantný, čo hercov a režisérku v istom zmysle provokovalo pri tvorbe inscenácie. "Bol to taký slovenský Belmondo 70. rokov, ktorý má mnohé zaujímavé extempore za sebou. Hovorí sa o ňom, že keď bol kultúrnym atašé v Indii, tak v Dillí zaparkoval na jednej recepcii na britskej ambasáde tak, že skoro padol autom do bazéna. To sú veci, ktoré sú alebo nie sú pravdivé, podstatné je, že to bol človek, ktorý bol nesmierne obdarený a chcel zaujať maximálne," priblížil básnika a prekladateľa, ktorý v hercovi vzbudil osobné sympatie. "V tvorbe, v talente chcel prekračovať hranice, aby preskočil sám seba, a možno zašiel niekedy až do nezmyselného extrému, ale vždy pokojne poprosil o odpustenie," dodal.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR