J. Babják: V SR nebolo rodiny, ktorej by sa netýkala 1. svetová vojna

Bratislava 4. marca (TASR) - Hoci od konca prvej svetovej vojny, ktorá sa územia Slovenska týkala len okrajovo, uplynie sto rokov, v celej krajine nájdeme stovky pamätníkov tohto globálneho konfliktu. Slováci si padlých vážia, o pamätníky sa vzorne starajú. S pamätníkmi prvej svetovej vojny sú spojené mnohé zaujímavosti ako napríklad, prečo je pamätníkov viac na západe Slovenska, hoci tam rakúsko-uhorské vojská nebojovali. Aj na to v multimediálnom projekte TASR Osobnosti: tváre, myšlienky odpovedal historik a vysokoškolský pedagóg Juraj Babják.






-Čo vás podnietilo zaoberať sa pamätníkmi padlým v prvej svetovej vojne?-



Hľadal som si tému diplomovej práce a inšpiroval ma otec s tým, že je u nás veľa pamätníkov z takzvanej Veľkej vojny a nikto sa im doteraz príliš nevenoval. Otec veľa cestoval po Slovensku a videl, že je u nás množstvo takýchto pietnych miest. Najskôr som sa venoval pamätníkom v okolí Bratislavy. Tie boli aj predmetom mojej diplomovky. Pri dizertačnej práci som pole bádania rozšíril na celé Slovensko. Venujem sa mu dodnes, stále je to pre mňa neuzavretá téma.





-Koľko pamätníkov sa vám podarilo zmapovať?-



Približne 450. Mojím cieľom však nebolo zmapovať všetky pamätníky. Mám ešte v hľadáčiku ďalšiu stovku, ktorú chcem nájsť, vidieť a analyzovať. Celkovo by malo byť na Slovensku, podľa môjho odhadu, 800 až 1000 pamätníkov obdobia prvej svetovej vojny.





-To je celkom veľké číslo na krajinu, ktorej sa boje počas tohto konfliktu priamo takmer nedotkli, s výnimkou menšieho územia na severovýchode Slovenska...-



Zo Slovenska bojovalo na frontoch prvej svetovej vojny približne 400.000 vojakov, čo bol v podstate každý šiesty Slovák. Spočítal som to na reprezentatívnej zložke a vyšlo mi, že každý z nich bol počas vojny aspoň raz zranený. Až 70.000 vojakov svojim zraneniam podľahlo, čo je pomerne veľké číslo. Väčšina z nich padla na východnom fronte, niekde na území dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny alebo na talianskom fronte. Rodinní príslušníci si chceli uctiť svojich padlých, ktorých nemohli pochovať, a tak vznikali jednotlivé pamätníky. Cez rodinné väzby možno povedať, že táto vojna sa týkala každého na Slovensku. Preto si myslím, že Slováci dali toľko energie do budovania pamätníkov.





-Prvá svetová vojna tak vyryla výraznú stopu do kolektívnej pamäti slovenského národa...-



To sedí. Ešte v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia spomínali tí, čo prežili, na boje na talianskej rieke Piava. Stretol som sa s mnohými, ktorí mi hrdo ukazovali, že na pamätníku je uvedený ich dedo či pradedo. Prvá svetová vojna bola pre Slovákov veľkou jazvou. O dve desaťročia prišla ďalšia veľká vojna, ktorá tieto spomienky z veľkej časti prekryla. Najmä preto, že v štyroch desaťročiach po skončení druhej svetovej vojny sa spomínalo na kapitoly z tohto konfliktu, napríklad na Slovenské národné povstanie. Prvá svetová vojna ostala v úzadí ako buržoázno - imperialistický konflikt. Ľudia však nezabudli a mnohé pomníky vznikli až po roku 1989.





-Stavajú sa aj teraz nové pamätníky?-



Áno, stavajú sa aj nové. Po Nežnej revolúcii sa objavovali najmä na južnom Slovensku. Slováci maďarskej národnosti cítili potrebu dobehnúť zameškané. Aj v tomto období vidím, že ľudia silno reagujú na storočnicu prvej svetovej vojny, akoby sa ich to priamo dotýkalo cez svojich predkov. Pri pamätníkoch sú čerstvé kvety a horia sviečky.





-Na Slovensku už žije minimum priamych pamätníkov prvej svetovej vojny. Postupne odchádzajú aj tí, ktorí zažili hrôzy druhej svetovej vojny. Máme sa obávať toho, že až nebudú nažive, tak spoločnosť stratí túto historickú skúsenosť a môže dôjsť k jej opakovaniu?-



Z tohto mám obavu aj ja, hoci si myslím, že na Slovensku až tak nevidno, že by sme zanedbávali napríklad starostlivosť o pamätníky a pietne miesta.





-O pamätníkoch z obdobia prvej svetovej vojny ste napísali knihu Bolesť v kameni ukrytá, kde ste o nich zistili mnoho zaujímavých informácií. Napríklad, že hoci sa bojovalo na našom území len na východe, množstvo pamätníkov stúpa smerom na západ krajiny, kde je ich aj najviac. Prečo je to tak?-



Dá sa to vidieť už na prvý pohľad. Prvým argumentom je bezprostredná skúsenosť s vojnou. Východné Slovensko bolo chvíľu bojiskom, no väčšinu času slúžilo ako bezprostredné frontové zázemie, kde sa zhromažďovali vojaci, odvážali ranených a pochovávali mŕtvych. Preto je tam veľa vojenských cintorínov, no omnoho menej pamätníkov. Druhým faktorom je ekonomická situácia a regionálne rozdiely, kde predsa len oblasti na západe boli bohatšie ako východ krajiny. No a po tretie, musím zohľadniť aj počet sídiel na východnom a na západnom Slovensku, kde ich je rozhodne viac. Navyše, zo západu krajiny sa regrutovali dve najslovenskejšie jednotky, bratislavský a trenčiansky peší pluk a to tiež zohralo rolu pri dôvode, prečo je tam pamätníkov viac.





-Ďalším zaujímavým momentom je, že tieto pamätníky vznikali ako iniciatíva zdola. Československé úrady nepodporovali ich vznik, pokiaľ sa netýkali pamiatky československých légií. Ako to vnímali občania? Nekládli im úrady aj nejaké prekážky?-



Do istej miery kládli. Napríklad vo väčších mestách nebolo možné postaviť pamätníky na frekventovaných miestach. Pokiaľ neboli prorežimné, vytláčali ich na perifériu. Ľudia si však pomáhali rôznymi spôsobmi. Napríklad na pamätník umiestnili bustu Milana Rastislava Štefánika a tým bol akceptovaný aj na úradných miestach. Prípadne, ak boli v obci padlí z rakúsko-uhorskej armády a k nim jeden či dvaja legionári, teda znepriatelené strany, aj tak ich dali na jeden pamätník. Pomníky vznikali často živelne a ľudia na ne poskytovali vlastné prostriedky, teda nielen peniaze, ale aj suroviny, vozy či prácu, ak sa našiel remeselník - kamenár. Československý štát čas od času vyhlásil súťaž na pomníky, aby mali aspoň po umeleckej stránke nejakú úroveň. Prvú z nich vyhlásili už v roku 1920. Špecifická situácia bola na južnom Slovensku, kde obyvatelia maďarskej národnosti využívali budovanie pamätníkov na prezentáciu nesúhlasu s Československom a vtedy proti nim zvykol štát zasiahnuť.





-Ako vnímali situáciu pozostalí po obetiach vojny, bojujúcich v radoch monarchie? Neboli znevýhodnení v novom štáte?-



Do určitej miery boli. Napríklad československá armáda stavala na legionároch. Bývalí dôstojníci rakúsko-uhorskej armády boli odsúvaní do úzadia. To platilo aj pre padlých. Oficiálny postoj v Československu bol, že naši hrdinovia sú legionári.





-Spomínali ste snahu československej vlády vypisovať umelecké súťaže na pamätníky. Ktoré z nich na Slovensku majú vysokú architektonickú hodnotu?-



Z osobného hľadiska mám najradšej bratislavský pomník na Murmanskej výšine. Je to prvý žulový pamätník na Slovensku. Nezaujatý pohľad však prisudzuje najvyššiu umeleckú hodnotu pomníku padlých v Trnave od Jána Koniarka. Ten je porovnateľný aj s pomníkmi, ktoré vidíme v západnej Európe.





Čo vás prekvapilo na slovenských pamätníkoch?-



Často bolo najnáročnejšie nájsť pamätník. Hoci som vedel, že sa v obci nachádza, musel som sa viackrát vrátiť, aby som sa k nemu dostal.





-O čom svedčí to množstvo pamätníkov? Znamená to, že si ctíme svoju históriu?-



Určite áno. Naši predkovia často obetovali veľmi veľa, aby si uctili padlých. Nebolo jednoduché dať dokopy akékoľvek prostriedky počas ťažkých povojnových rokov alebo v čase hospodárskej krízy. Pomníky pretrvali až dodnes. V mnohých obciach sa opravujú, rekonštruujú, ľudia si chodia uctiť padlých. Z tohto hľadiska si Slováci svoju históriu vážia.














Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR