Inšpirujúce pre J. Hurbana bolo v roku 1835 stretnutie s Ľ. Štúrom

Bratislava 30. marca (TASR) - V septembri 1830 Jozef (Ľudovít) Hurban prišiel študovať na evanjelické lýceum do Bratislavy. Mal trinásť a pol roka. Bola to iná káva ako na latinskej škole v Trenčíne. Keďže bol veľmi vnímavý, okamžite zaznamenal všetky úskalia i krásy študentského života. Zapísal si teológiu a filozofiu, no dostal sa do triedy maďarsky orientovaných profesorov Michala Greguša a Viliama Šimka.


A uviedol sa výborne. V biografickom diele Ľudovít Štúr na toto obdobie spomína takto: „I ja som v tomto období času r. 1836 schvátený bol do krážov Štúrových a hodený na maďarčinu, ktorej učil som sa s radosťou sám, a potom filozofiu, súc už v sekunde profesorom Gregušom potiahnutý k tejto vede „Praecognita logicami“ jeho. Náležal som k prvým jeho dišputátorom, ktorým on dával úlohy k dišputám, a tak ostril vtip a rozsudok budúcich svojich poslucháčov filozofie. Keď už priatelia moji, najmä Juraj Záborský, plávali vo vodách Štúrových, ja ešte lúskal len úlohy logické, a tak z módy sa i maďarizoval. O toto posledné nemával som hádky s priateľmi svojimi. O toľko viac hádali sme sa však o Štúra, ktorého ja podvrhoval som svojim kritickým poznámkam. Čo mňa odtískalo od Ľudovíta, to bola moja filozofická pýcha. Ja som bol pyšný na svoje „praecognita logica“ a akýsi starý Adam hýbal sa vo mne, keď som videl to zbožňovanie Ľudovíta.“



Otázka teda znie - ako a kedy „doplával do vôd Štúrových?“ Stalo sa tak koncom školského roku 1835. Traduje sa historka, že v tento slnečný deň sa akoby náhodou stretol pred budovou lýcea s Ľudovítom Štúrom. Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom (1982) udalosť opísal takto: „Za tichého letného večera sa Hurban prechádza pred lyceálnou budovou na Konventnej ulici, keď sa v jej bráne nečakane zjaví Ľudovít Štúr. Obidvaja zastanú. Mlčanie preruší Štúr a osloví Hurbana ´Akože, pán Jozef, cvičíte sa v slovenskej reči? Vy máte dobré schopnosti... Nuž, vy ste Slovan, či nie? A Jurka Záborského priateľ ?´ ´Áno, som Slovák. A Jurko je môj priateľ.´ ´Hodný šuhaj, len sa ho pridŕžajte a navštívte i mňa. Dobrú noc!´ Po tomto krátkom rozhovore so Štúrom, Hurban ako osemnásťročný mládenec urobil prvý krok na pole nesmrteľnosti...“

Takto to zaznamenáva história a literárna história zvlášť. No zdá sa, že náhoda to celkom nebola. O Hurbanovi išiel aj medzi slovensky orientovanými chlapcami ten najlepší chýr ako o vynikajúcom študentovi. Zdôrazňoval to najmä Jurko Záborský. Preto ho bolo treba získať pre vec. A tak Štúr, ktorý mal výhľad z kabinetu na ulicu a zbadal slniaceho sa Hurbana, nezaváhal ani na chvíľu. Rýchlo zbehol dolu schodmi a vyšiel na ulicu. Rovno oproti Hurbanovi, predstierajúc akoby náhodné stretnutie. Ako sa ukázalo, jeho úsilie nebolo márne. Ešte pred odchodom na prázdniny sa začal zaujímať o členstvo v Spoločnosti učencov reči a literatúry československej, ktorá sústreďovala vzdelaných a aktívnych Slovákov, študujúcich na lýceu.

Tu treba zaznamenať aj dve veľmi smutné udalosti v Hurbanovom živote. 16. marca 1833, teda deň pred jeho šestnástymi narodeninami, mu v Beckove zomrel otec a o rok neskôr (4. mája 1834) aj matka Anna. Mladý Hurban zostal sirotou a prakticky prišiel o domov, lebo faru v Beckove obsadila nová farárska rodina. Môžeme len predpokladať, že v nasledujúcich rokoch mu na štúdiách troška pomáhala staršia sestra Terézia, ktorá sa vydala za kňaza v Súľove. Celkom určite je však zaznamenané, že prázdniny roku 1835 strávil u svojho nevlastného brata Imricha v Čachticiach. Pravdepodobne mu tam nebolo najhoršie, pretože počas týchto prázdnin napísal tri dramatické texty, z ktorých - ako napísal literárny historik Rudo Brtáň -„poznáme veselohru Penězomil a jednu trúchlohru Jaroslav“. Sám Hurban nám o tom v latinskom životopise zanechal túto zmienku: „...sám počal som sa súkromne učiť gramatike československej. Prázdniny r. 1835 celé venoval som teórii a praxi reči tejto. Písal som verše a skladal veselohry, opisoval radosti prázdnin, viedol denník dosiaľ latinský po slovensky, a tak, vstúpiac do filozofie, bol som už pripravený ísť i do Spoločnosti slovenskej.“ Inými slovami, mladý Hurban sa veľmi tešil na život a spoluprácu so študentmi a členmi Spoločnosti a svoju literárnu tvorbu z týchto týždňov považoval za vstupenku do tohto spolku.

A stalo sa, na čo sa tak veľmi tešil. 4. septembra 1835 ho jednomyseľne prijali za člena Spoločnosti. Spočiatku sa musel zorientovať, no už 13. februára 1836 mal príležitosť prezentovať sa po prvý raz. Predniesol ódu na poľského barda, básnika Adama Mickiewicza a Ódu na Prahu. Odvtedy patril medzi najaktívnejších a najplodnejších členov Spoločnosti. Presne o dva mesiace neskôr (13. apríla) sa predstavil tromi novými básňami na historické témy. Vieme ich presne pomenovať: Kleopatra u hrobu Antónia, Óda na Rožnayho a Rozchod Jaromíra s Boženou. No to sa už schyľovalo k historickej udalosti - výstupu vybraných slovenských študentov na Devín. Hurban bol medzi prvými, čo sa o tejto Štúrovej aktivite dozvedeli a veľmi si túto dôveru vážil.


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR