Idea slovanstva a česko-slovenského bratstva bola pre Hurbana posvätná

Bratislava 23. júna (TASR) - Idea slovanskej vzájomnosti a česko-slovenského bratstva bola Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému vštepovaná už od útleho detstva, veď bol prvorodeným synom Jozefa Miloslava Hurbana, vodcu Slovenského povstania 1848-1849 a najbližšieho Štúrovho priateľa a spolubojovníka. Nesmierne hrdý bol aj na to, že podľa priezviska jeho otca, a teda i podľa jeho mena, slovenských dobrovoľníkov z revolučných rokov volali hurbanisti. No a v nastávajúcich štyroch desaťročiach jeho otec bol všeobecne považovaný za "otca národa". Ideu slovanstva a česko-slovenského bratstva Svetozár Hurban považoval po celý život za posvätnú a podľa toho aj konal. Svedčia o tom jeho kultúrne, spoločenské, intelektuálne i politické kontakty s osobnosťami Ruska i Česka.


V októbri 1894 vykonal už piatu cestu do Ruska, konkrétne do Petrohradu. Cesta mala tentoraz aj rodinný charakter. Sprevádzal tam na štúdiá dcéru Oľgu. Na stanici ho čakal orientalista a polyglot, Slovák Vladimír Krivoš, ktorý ho potom sprevádzal až do Moskvy. Žene Ide Vajanský z Petrohradu napísal: "V pondelok idem odtiaľto na Moskvu cez Smolensk. Dorazím tedy koncom týždňa budúceho. K Olinke chodím každý deň. Ona najprv mala hodne heiveh, ale už privyká. Sú tam k nej veľmi milí. Ináč bol som na obede u Lamanských (...), chodím do bibliotéky a múzeí, učím sa dosť. Vizít ohromná masa, a ku každej treba mnoho času. (...)Už by som bol rád doma. Ale do Moskvy musím ísť."

V Moskve ho ochotne sprevádzal Lipták Vladimír Krivoš, ktorý poslúchol Vajanského radu pred pár rokmi a odišiel z Viedne doštudovať do Petrohradu. A neuveriteľne sa uchytil. Tentoraz Vajanského zaviedol do Treťjakovskej galérie, do Historického múzea, povodil ho po Kremli i po historickej časti Moskvy. Ako milovník architektúry nenechal si ujsť ani Chrám Vasilija Blaženého. Domov sa vrátil cez starobylé ruské mesto Smolensk.

Podobne čulé kontakty mal Vajanský s českými vlastencami a vzdelancami. Začiatkom marca 1894 vycestoval na pozvanie maliara Jaroslava Věšína do Mníchova, kde sa zoznámil s budúcim veľmi významným maliarom Jozefom Hanulom. O rok neskôr, začiatkom júla 1895, sa vybral s viac ako stočlennou výpravou Slovákov na národopisnú výstavu do Prahy. No pre Vajanského to nebol len poznávací výlet. Chcel sa zoznámiť s členmi slovenského študentského spolku Detvan a dohovoriť sa aj na autorskej spolupráci, veď spolok profilovali aj také osobnosti, akými boli Martin Kukučín, Ladislav Nádaši-Jégé, Albert Škarvan, Dušan Makovický, Jozef Gregor Tajovský a niektorí iní. Bolo si treba vyjasniť aj isté nedorozumenia, ktoré prinieslo Tolstého učenie, ale aj nastupujúci vplyv Masarykovho "filozofického a politického realizmu" i generačne hlučné názory hlasistov, ktorí začali mať výhrady voči konzervatívnemu "martinskému centru" na čele s Vajanským a Škultétym, čo neskôr prezentovali v časopise Hlas. Slávnostná atmosféra na večierku pri príležitosti stého výročia narodenia Pavla Jozefa Šafárika, ktorý Detvan zorganizoval, to však neumožňovala. Navyše, lesk výročiu ešte pridalo slávnostné predstavenie v Národnom divadle, ktoré uviedlo hru F. A. Šuberta Ján Výrava. Vajanský sa ho zúčastnil ako čestný hosť aj so študentmi.

Zdá sa však, že z výhrad slovenských študentov v Prahe si Vajanský ťažkú hlavu nerobil. Životná skúsenosť mu totiž hovorila, že mladosť je vždy krikľavá, sám mal s tým skúsenosť z prešovských štúdií, keď sa na tému poetiky troška poškriepil s vlastným otcom. No a potom - čakali ho neobyčajne ťažké pracovné roky.

Od nového roku, presne od 13. januára 1896, Národné noviny začali vychádzať ako denník. Okrem nedele vo všetky pracovné dni. Na jednej strane to bolo veľmi potešiteľné, lebo to avizovalo vzrastajúci záujem slovenského ľudu o národnú kultúru i politické záležitosti, no na druhej strane pre redakciu to znamenalo mimoriadne pracovné vypätie, veď v redakcii boli iba štyria: Svetozár Hurban, Jozef Škultéty, Ambro Pietor a Juraj Čajda. Pritom Hurban mal aj politické a reprezentačné povinnosti, napríklad už v čase príprav na denník, v auguste 1895, bol členom štvorčlennej slovenskej delegácie na Kongrese nemaďarských národností v Pešti. Delegáciu viedol Pavol Mudroň, ďalšími členmi boli Samuel Daxner a Gustáv Augustiny. Záverečný výstup kongresu mal názov Program spolčenia národných strán, rumunskej, slovenskej a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku a znamenal výrazný politický posun v myslení a konaní politikov slovanských národností v Uhorsku.

Napriek všetkému, Národné noviny sa dožili denníkovej periodicity, nad čím nedôverčivo krútili hlavami pochybovači nielen na Slovensku, ale aj priatelia v zahraničí. Maliar Jaroslav Věšín Vajanskému vtedy napísal: "...že N.N. od 15. 1. 96 budú denníkom je pokrok velikánsky, ale aj s tým spojené námahy a rozčúlenosti - jojoj! Braček, ak nemáte ešte alespoň 2 spolurobotníkov, teda zostaráš za 5 rokov telesne, veď len popísať bezmyšlienkovite toľko papieru bolo by veľa a ešte voľačo myslieť pri tom. Nuž - probovať možno." Český maliar tieto úprimné slová napísal po slovensky a do veľkej miery mal pravdu. Pamätníci napísali, že na konci roku 1896 Vajanskému celkom ošedivela brada.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR