Hurbanova myšlienka literárneho jazyka Slovákov narážala na úskalia

Bratislava 8. júna (TASR) - Už v Biblii stojí, že pokiaľ postavíte most, budú po vás šliapať z obidvoch strán. Jozef Miloslav Hurban bol jedným z najhlavnejších staviteľov mosta nášho ľudu na jeho ceste k modernému slovenskému národu. Rozhodujúcim pilierom tohto mosta mala byť, a naozaj sa stala, spisovná slovenčina. No len čo sa to v rámci vtedajších možností šírenia informácií roznieslo po Rakúsko-Uhorsku, ozvali sa odporcovia. Verejní aj súkromní.


Prvý útok bol naozaj mohutný. Hurbana na cirkevnom dištriktuálnom konvente obvinili za vydanie a text „predmluvy“ k spisu mladého, predčasne zosnulého štúrovca Benjamína Pravoslava Červenáka Zrcadlo Slovenska, ktorý zanechal v rukopise. Bola to politicko-východná úvaha, v ktorej „ukázal dejinný vývoj slovenského etnika od predhistorických dôb až do súčasnosti, pričom súčasná národná problematika tvorí v ňom dominantný tému“. (Encyklopédia slovenských spisovateľov, heslo B. P. Červenáka.) Keďže Hurban mal k priateľovým názorom veľmi blízko, za pomoci Jána Kadavého sa postaral o vydanie spisu a do úvodu k nemu napísal aj toto: „V tomto novom pokolení Tatry precitol k horúcemu bytiu životný pulz Slovenska, ožiarila ho žiara budúcnosti, a vo všetkých sa hýbe jedno tušenie, že už viac nemá byť to, čo bolo - ale nový svet a vek, že ich má prijať do svojho lona“.

Boli to dráždivé slová, no pravdou je, že Červenákovo Zrcadlo bolo len vítanou zámienkou, podobne ako Hurbanov spis Cesta Slováka ku bratrum slavenským na Moravě a v Čechách, ktorého obsah mu tiež pripomenuli. Rozhodujúcim impulzom bolo vydanie almanachu Nitra v slovenčine, ako aj skutočnosť, že Hurban to s vydávaním ďalších ročníkov myslí naozaj vážne. Maďarónska vrchnosť pochopila, že myšlienka literárneho jazyka Slovákov nie je len nejaký úlet mladosťou rozvášnených študentov, ale že sa stáva realitou. A to už narážalo na politické brehy. Koncepcia jednotného politického uhorského, čiže maďarského národa, bola nielen spochybnená, ale celkom vážne ohrozená.

Stalo sa však to, čo sa Slovákom, ale aj Slovanom v dejinách dosť často stáva - úder prišiel z takej strany, kde to nikto neočakával. Polemický, až surový spis „Hlasové o potřebě jednotného spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ nenapísal nikto iný, ako v tej dobe najvychýrenejší básnik stredoslovenského pôvodu Ján Kollár. Štúrovci boli spočiatku veľmi zaskočení, no veľmi rýchlo sa spamätali a začali ešte viac konať.

Na zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši 16. a 17. septembra, kde bol aj Hurban so Štúrom, sa zhlboka nadýchli a napriek tomu, že Ján Kollár bol pre nich stelesnením naozajstného básnika, odmietli tento jeho názor. A pridali konkrétne činy. No a tých sa - ako už veľakrát predtým, najlepšie zhostil Hurban.




Kollárovo neuvážené a srdnaté vystúpenie proti slovenčine ako samostatnému literárnemu jazyku, urýchlilo Hurbanovo rozhodnutie vydávať literárny a spoločenský mesačník. Nazval ho Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Prvé číslo vyšlo na rozhraní septembra a októbra 1846 „v Skalici, v tlačjarňi Fraňa Xavera Škarnicla a sinou“. Hurban sa s tým poponáhľal aj preto, lebo v časopise publikoval okrem iného aj verejné vystúpenia mladých slovenských vzdelancov v materiáli „Českje hlasi proťi slovenčiňe, posúďenie od M. J. Hurbana“. Tento kolektívny hlas prívržencov slovenčiny potom vydal aj separátne. Na obálke vydania nájdeme aj takúto informáciu: „S povoleňím cis. kr. Censúri“.

K celej záležitosti sa Hurban vyjadril už predtým, a to v liste Danielovi Slobodovi z 21. 6. 1846: „Od Kollára je to ničomnosť. Hlasy bude Štúr v brožúre replikovať, a strojí on sa tak pokračovať, ako Ty sám radíš, mierne, skromne, dôvodmi a čo ja viem, aké Vy máte o replikách pochopy. Ja som sa s ním o tom zhováral - a podišputoval. Ja teda budem v mojich Pohľadoch Hlasy recenzovať. Ale celé Hlasy budem brať s medom aj voskom, a nie ako Ty radíš len Šafárika“. A tak aj spravil. Jeho polemický článok „Hlasové proti slovenčine“ bol najvýraznejším „hlasom“ na obranu slovenčiny v upravených háboch literárneho jazyka.

Polemický osteň tejto histórie sa už dávno otupil. Slovenčina sa presadila a aj Kollár sa s ňou čoskoro zmieril. Najmä keď pochopil, že mu to nijako neuberá na básnickej sláve, a možno aj preto, lebo si v duchu priznal, že aj on sám svojimi Národnými spievankami bol jedným z rozhodujúcich impulzov, ktoré mladšiu generáciu podnietili k tomuto kroku.

Pre históriu i pre súčasnosť je však rozhodujúce, že Hurbanov časopis Slovenské pohľady pretrval dodnes a v priebehu sto šesťdesiatich rokov bol prakticky pri všetkých prelomových udalostiach našej novodobej histórie. Možno preto, lebo sa narodil v zápase a pre zápas, čiže bol silný. No a tú silu mu vtisol do vienka mladý, silný a rozhodný Jozef Miloslav Hurban, ktorý sa čoskoro mal stať otcom.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR