Humorista, spisovateľ a novinár Emo Bohúň sa narodil pred 120 rokmi

Ružomberok/Bratislava 13. apríla (TASR) - Novinár, spisovateľ, prekladateľ a humorista Emo Bohúň, patril k priekopníkom humoristickej tlače na Slovensku. Od jeho narodenia uplynie v sobotu 13. apríla 120 rokov.


Ružomberský rodák bol známy ako vtipný rozprávač, ale aj ako bohém a autor populárnych ľudových románov či úsmevných memoárových próz. Pozitívny vzťah k humoru pretavil aj do svojej milovanej novinárskej práce. Založil viacero humoristických časopisov ako Dereš, Bubon a Veselé noviny.

Emo Bohúň sa narodil 13. apríla 1899 v Ružomberku vo významnej ružomberskej rodine. Jeho brat Ján Bohúň bol tiež prozaikom a autorom kníh pre deti. Budúci humoristický novinár a spisovateľ študoval na gymnáziách v Ružomberku a v maďarskom mestečku Makó. V Dolnom Kubíne navštevoval obchodnú akadémiu, na ktorej svoje štúdiá musel z dôvodu vojnových udalostí prerušiť. V roku 1917 totiž narukoval na rumunský front.

Po skončení prvej svetovej vojny sa vrátil domov, do práve vzniknutej Československej republiky (ČSR). Začal pracovať v ružomberskej banke a neskôr ako účtovník v miestnej papierni. Práca úradníka a účtovníka ho nenapĺňala. Úradníci a účtovníci mu pripadali ako galejníci prikovaní železnými putami k stoličkám a k stolom. Túžil po novinárčine, ktorej okrem spisovateľskej práci, zasvätil takmer celý tvorivý život.

Začiatkom 20. rokov minulého storočia sa presťahoval do Košíc, kde najprv začal ako kultúrny referent Šarišskej župy. V susednom Prešove založil časopis Dereš a v nasledujúcich rokoch pôsobil aj ako redaktor Národného denníka a Ľudového chýrnika.

Do Bratislavy prišiel Emo Bohúň v roku 1925 a ako novinár pôsobil v rôznych redakciách a v rokoch 1938-1942 bol riaditeľom Slovenskej tlačovej kancelárie. Zakladal ďalšie humoristické časopisy, patril k vtedajšej bratislavskej bohéme, bol demokratom a silným antikomunistom, čo malo vplyv aj na jeho život po roku 1948.

Po februárových udalostiach z roku 1948 musel z Bratislavy odísť do Žiliny, kde v prvej polovici 50. rokov 20. storočia pracoval ako redaktor závodného časopisu krajského stavebného podniku. Bohúňove žilinské pôsobenie pripomína aj pamätná tabuľa, ktorú odhalili v roku 1999 pri príležitosti jeho 110. výročia narodenia a 40. výročia úmrtia.

Naspäť do Bratislavy sa Emo Bohúň vrátil v roku 1957, kde do roku 1959 písal pre humoristický časopis Roháč, pre Kultúrny život či Technické noviny.

Popri novinárskej práci vynikol Emo Bohúň aj ako prozaik. Napísal sedem historických románov, z ktorých viaceré vychádzali v rôznych periodikách na pokračovanie ako obľúbené ľudové čítanie. Najobľúbenejšími boli tie s jánošíkovskou tematikou ako Jánošíkov poklad a Dedičstvo Jánošíkovho pokladu.

K vrcholom Bohúňovej prozaickej tvorby však patria kratšie humorne ladené literárne útvary - humoresky. Pri ich písaní sa inšpiroval vlastnými bohatými zážitkami a osudmi svojich súčasníkov. Medzi najznámejšie patria viackrát vydané Zaprášené histórie (1948, 1971, 1985), Dejiny veselé i neveselé (1960) a Zranená jazva (1966).

Emo Bohúň zomrel po vážnej chorobe 16. júla 1959 vo veku 60 rokov v Bratislave, kde je aj pochovaný.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR